KRÁĽOVNÁ

Premiér (bude chcieť, aby ste ho volali „Tonny“) mieri k dverám za ktorými ho očakáva jej veličenstvo. Úvodné stretnutie prebieha v príjemnej atmosfére. Tonny je trochu nervózny a neohrabaný, kráľovná sebaistá. Pamätá si, keď to bolo naopak. Keď ako mladá vystrašená kráľovná prijímala u seba prvého ministra a hrdinu Anglicka Winstona Churchilla. Od vtedy ubehol čas. Pán Blair je jej desiaty premiér a nie je dôvod, prečo by ho nemala zvládnuť.

Film Kráľovná je o krátkom období niekoľkých dní, v ktorých Alžbeta II. pochopila, že jej Anglicko sa zmenilo viac, než dokáže prijať a pochopiť. Vždy pevná, skromná a neokázalá – taká akú ju vždy Angličania chceli – bola zrazu v ich očiach chladná, odmeraná a slabá. Kráľovná je o tomto rozpačitom precitnutí a o hľadaní cesty späť.

Skvelá Helen Mirren v titulnej úlohe doslova kraľuje. Dáva hĺbku svojej postave bez akéhokoľvek prehrávania a teatrálnosti, naopak, z povoleného minima emócii dokáže jasne ukázať, čo sa odohráva v jej mysli a v jej srdci. Omnoho ťažšie to má neanglický divák s odčítaním mnohých súvislostí (štandardy kráľovského správania predovšetkým) a preto musia ostatné postavy kráľovnej nahrávať. Najčastejšie to robí James Cromwell ako princ Philip. Tento veľmi zaujímavý a tvárny herec (Ja Robot, Odpočívaj v pokoji, Spiderman 3) v roli neochvejného monarchistu (niekedy až doslovne) vysvetľuje divákovi pohnútky Alžbetinho správania. 

Správanie sa jednotlivých postáv v nás veľmi rýchlo stiera otázku, čo je skutočnosť a čo autorská fikcia. V určitej paralele s Letom č. 93 tak vidíme príbeh, ktorý sa blíži k hranému dokumentu a zároveň si ponecháva všetko podstatné z rafinovanosti a umenia svojich autorov. I keď v tomto prípade možno viac oceniť scenáristu Petra Morgana, ktorý veľmi umne prepletá jednotlivé uhly pohľadov, než v obraze a réžii možno až príliš striedmeho a „pohľadnicového“ Frearsa. Zvlášť príjemné je ako Morgan dokázal do takto napätého filmu vniesť prvky striedmej komiky a vtipu.

Ak už za niečo pochváliť režiséra, tak za príjemný vizuálny kontrast, ktorým rámcoval dvoch hlavných predstaviteľov. Kráľovnú do veľkých obrazov často podtrhnutých majestátnosťou prírody, premiéra do stesnených prostredí človeka z ľudu. Či už v drese Newcastlu United alebo v pracovni, rozdiel medzi týmito dvoma osobami bol obrovský.

Je preto možno i trochu paradoxné, že práve týmto dvom ľuďom film najviac poslúžil. Práve oni z neho vychádzajú ľudsky aj politicky ako víťazi. V pre mňa najdojímavejšej časti filmu – v okamihu zmierenia sa panovníčky so svojím ľudom – ma však premohol pocit, že príbeh Alžbety II. je omnoho väčší než plocha jedného – akokoľvek tragického – týždňa. Rád by som si raz pozrel film, ktorý by nám predstavil Alžbetu práve v oblúku od Churchilla až po Blaira. Mám pocit, že by som jej lepšie rozumel a ešte lepšie precítil zmätok, ktorý prežívala a boje, ktoré musela vybojovať. Na druhú stranu, človek nemusí byť politik, aby sa dožil toho, že sa mu svet a hodnoty zrútia v prach a bude musieť zareagovať. Kto vie, ako to zvládneme my. Alžbeta nás (trochu trpko) varuje:

Jedného dňa, úplne bez varovania sa to môže stať aj vám.

The Queen (V. Británia/Francúzsko/Taliansko/USA, 2006, 97 min.)
Réžia: Stephen Frears. Scenár: Peter Morgan. Kamera: Affonso Beato. Hudba: Lucia Zucchetti. Hrajú: Helen Mirren, Michael Sheen, James Cromwell, Helen McCrory, Sylvia Syms, Alex Jennings, Roger Allam