Kolaps je poctou novinárskej práci i mrazivou ukážkou občianskej vojny - píše Michal Korec

Alex Garland sa u nás zapísal najmä trojicou filmov Men, Ex Machina a Annihilation. Pre svoj nový film si opäť vybral pálčivú tému, prostredie i kontext. Nie je to ľahké pozeranie, ale aj v prítomnosti prebiehajúcich vojnových konfliktov na Ukrajine či Gaze... mimoriadne aktuálne.

Kolaps sa odohráva v blízkej, nešpecifikovanej budúcnosti, kedy v USA došlo k rozpadu celistvej federácie a vznikli dve frakcie. Tzv. západné štáty (kde figuruje Texas a Kalifornia) povstali a bojujú proti vláde alebo prezidentovi na východe krajiny. V tej vybičovanej atmosfére a rozpadnutom systéme prebiehajú nepokoje prakticky všade – v mestách sa bojuje o vodu, výpadky elektriny sú bežné a na vidieku sa ľudia zabíjajú pre iný názor a prezident USA je medzičasom zavretý v Bielom dome, slúži už tretie volebné obdobie, no nikto ho už viac ako rok nevidel.

Preto prichádza partička vojnových korešpondentov (Joel a Lee) s nápadom, že chcú urobiť riadne interview s prezidentom. Čo v praxi znamená, že musia prejsť ďalekú cestu z New Yorku do Washingtonu – pretože sú diaľnice rozbombardované, je potrebné ísť obchádzkou cez nepriateľské územie vrátane Charlottesville, kde sa údajne rozkladá masívna armáda pre frontálny útok na východ. Avšak stačí jedna noc a do posádky sa nanominuje ešte aj starý týpek s palicou z New York Times a mladé žieňa, ktoré v Lee vidí svoj idol. Tak začína napínavá cesta rozpoltenou Amerikou...

Kolaps nie je tradičný blockbuster, dystopická sci-fi, ani skupinová dráma. Najbližšie má k napínavej road movie, lebo väčšinu času sa skutočne presúvame od jedného miesta na druhé a sme svedkami výjavov vojny, besnenia či nečakaných momentov až anekdot. V tom spočíva nevyspytateľnosť a vysoký stupeň napätia – fakt neviete, čo vás čaká o 10 alebo 20 minút.

Štruktúra filmu je v podstate jednoduchá a neberie si žiadne zábrany či servítky. A keď si myslíte, že príchádza čas na vydýchnutie a pohodičku, príde možno zboku iný pohľad či vnútorné napätie. V tom smere film výborne simuluje situácie, do ktorých sa dostali hrdinovia. Ani oni si nevedia poriadne oddýchnuť, spať celú noc, keď v diaľke počuť nebezpečnú streľbu.

Výjavy napätia nie sú zväčša samoúčelné, ale trefné – niekedy vychádzajú z nepriateľstva inej frakcie. Inokedy z akčnej intenzity: keď hrdinom lietajú guľky okolo hlavy alebo ich neustále držia vojaci za opraty. Čo nás privádza do bodu, že niekedy sú najnapínavejšie „obyčajné scény“ s dialógom (Jesse Plemons špičkovo hrá magora s ružovými okuliarmi). Lebo krátko na to sa môže stať niečo absolútne nečakané: často krvavá obeť alebo nová postava na scéne.

Áno, Kolaps prináša hrôzy vojny do civilizácie a nie je to miestami príjemné sledovanie. Boj o vodu, výjavy popráv, atentáty, masové hroby. To nie je druhá svetová vojna spred 80 rokov v dobovom vizuále, ale obraz dnešného sveta premiešaný s besným vyčíňaním skupín, jednotlivcov i systému. Neľahké pozeranie, ktoré je v ostrom kontraste s vybranými akčnými scénami, ktoré pripomínajú misie z Counterstrike, kde s kamerou na pleci bojovníka postupujeme do rozpadnutých budov či vybraných miest.

Garland prekvapivo servíruje intenzívnu akciu, kde prím nehrajú vojaci, ale práve vojnoví korešpodenti. Ich zbraňou je fotoaparát, zúrivo či s chladným pokojom cvakajú akcie a momentky. A Garland v tom momente použije skvelý efekt – a zastaví obraz, prepne sa na statickú fotografiu... a potom ho pustí znova.

Niekedy sa dokonca menia fotografie podľa ich autora, vo finálnej scéne presne viete, kto akú foto urobil, lebo jedna postava fotí čiernobiele, druhá farebné zábery. V tom smere je Kolaps unikátnym filmom, ako vzdáva hold žurnalistom, práci v teréne, pohľadu na boj – niekde čaká kus rešpektu, inde hrozí smrteľné nebezpečenstvo.

Nečakaný je aj strih a používanie soundtracku – Garland vkladá do dramatických akcií rozličné vypaľováky a niekedy miesto dramatickej hudby príde čosi uvoľnené, inak ladené a... ťažko povedať, či to sčasti prehĺbi vlnu cynizmu, irónie, alebo väčší odstup od scény. A o to lepšie, že sa nepoužívajú ultraznáme skupiny, ale menej známi interpreti často aj z 90. rokov minulého storočia. Budete počuť: (“Breakers Roar” by Sturgill Simpson, “Dream Baby Dream” by Suicide, • “Say No Go” by De La Soul, “Lovefingers” by Silver Apples, )

Z hereckých výkonov vyčnieva najmä Kirsten Dunst, ktorá sa dostáva do stredného veku a herectva, kedy je pripravená byť mentorom, podať ďalej štafetu či prežívať svoje výzvy. Osobne sa mi pozdáva aj Cailee Spaeny v roli vyhúkanej novicky, ktorú čaká tréning a prechod o level vyššie v žurnalistike (i keď názor na ňu bude skôr rozpoltený).

Kolaps nie je ľahký film a nedajte sa zmiasť, že nám do IMAX či veľkých sál prišiel akčný blockbuster so sci-fi nádychom, kde budú po sebe dve hodiny páliť iné skupiny štátov. ALE... je to sonda do života novinárok a novinárov na fronte a za pár dní prežijete intenzívne momenty v rozpadnutej spoločnosti. Nečakajte veľa odpovedí, no veľa pálčivých otázok a diskusie. Otvárajú sa tu otázky novinárskej etiky, objektivity, nezaujatosti – taká pocta fachu tu nebola od čias Spotlight.

Hodnotenie: 8,5/10

+ mrazivý pohľad na možnú blízku budúcnosť

+ pocta práci žurnalistom a akcie v prvej línii

+ množstvo nečakaných scén a vývoj situácie

+ výborné herecké výkony

+ práca s fotografiami mieša rytmus filmu

+ netradičný soundtrack na mnohých miestach

- niektorým divákom a diváčkam môže vadiť, že málo vysvetľuje, viac koná

Podcast Vertigo o filme Kolaps: