Pohľad na víťazný titul Art Film Festu. Francúzsko-belgický film Dalva

Tradičnú a najobsiahlejšiu tematickú sériu predstavujú na filmových festivaloch príbehy o dospievaní, emancipácii alebo rodičovstve. Aj preto pri nich stále viac záleží na nastavení rastra citlivosti vypovedania, na rozhľade a empatii tvorcov (pripomeniem Chlapčenstvo Richarda Linklatera), priamočiarosti deja, presvedčivosti ne-herectva alebo aj miere kultúrneho ozvláštnenia. Pestrosť a odlišnú vyhranenosť rozprávania v tejto sérii pekne ilustrovali napríklad Krásne bytosti na Islande.

Najintenzívnejšie bývajú spravidla výpovede spracované podľa osobnej skúsenosti, odkrývajúce jedinečné nastavenia vzťahov v rodine, ochotu obetovať sa pre druhého, ale aj silu manipulovať ho alebo zneužívať. Vlastná skúsenosť dáva autorovi šancu odkryť zažité bohatstvo rodičovského citu alebo vyjadriť bolesť sklamania z rodiny ako väzby. Niekedy sa to takto jasne dá rozlíšiť (ventilovať) až ex post, v rámci filmového nostalgického spomínania alebo v snahe pochopiť traumu z detstva.

O tejto hranici medzi obetavosťou, nezištnosťou a ovládnutím druhého pozoruhodne citlivo vypovedali napríklad debutujúce režisérky – Belgičanka Emmanuelle Nicotová vo filme Dalva, inšpirovanom skutočnými príbehmi zneužívania detí, a Škótka Charlotte Wellsová v jemne „emočne autobiograficky“ vyladenom filme Aftersun.

Obidve rozprávajú príbehy dospievania a krehkosti dôvery, hlavne vo vzťahoch dcér a otcov. U 12-ročnej Dalvy pritom ide o dospievanie akoby prevrátené naruby, keďže sa na začiatku (po zatknutí otca políciou) oblieka, líči a hlavne pokúša správať už ako žena. Jej dospievanie teda predstavuje návrat od urýchľovanej zrelosti akoby späť do puberty, k adekvátnemu výzoru i jazyku. Mentálne dezorientovaná a precitlivená svojím rovesníkom nerozumie, o to viac, že ju umiestnia do detského domova.

Dalva nechodila do školy, žila len s otcom, postupne sa teda rozpamätáva na to očakávané, prirodzené, pubertálne správanie, ktoré ním zmanipulovaná preskočila. Len ťažko chápe zradu otca, no musí sa zbaviť jeho programu, vízie života, ktoré do nej sebecky inštaloval, Rastúce rozčarovanie z opätovného „stávania sa dievčaťom“ herecky veľmi presvedčivo stvárnila Zelda Samsonová, keďže jej neherecká, nevyhraná tvár pôsobila v rôznych situáciách nerozlíšiteľne detsky i dospelo.