TRI SPOMIENKY

Fascinácia Esther, ktorá má byť očividne idolom väčšiny mužov zostáva pre mňa nepochopiteľná, čo je zapríčinené jednak nedostatočnou explikáciou, chýbajúcim šarmom či všednosťou jej charakteru i výzoru. Paulovi a Esther som zároveň mohol len ťažko držať palce, keďže nihilistickí, znudení, do seba zahľadení a mimoriadne promiskuitní puberťáci prekračujú hranicu mojej znesiteľnosti. Snímka navyše nefunguje ani ako mierne kritická výpoveď o celej generácii, a to jednak kvôli pomerne bezzubému záverečnému vyvrcholeniu a tomu, že som tej prvotnej fascinácii i celému „turbulentnému“ vzťahu neveril.

V kontexte filmu je azda najnetradičnejšie rozprávanie. To prechádza rôznymi žánrami v závislosti na Paulových spomienkach (ďalšia výpožička, tentokrát z novolnnej cinefílie) - z rodinnej drámy do kriminálneho príbehu a následne do melodrámy. Tieto sa zároveň líšia aj spôsobom distribuovania informácií, rytmom i samotnou dĺžkou. Všetky tri retrospektívy sú pritom spojené len mimoriadne voľne a netvoria ucelený dramaturgický tvar. Upozorňujú na isté úseky Paulovho života, ktorý on považuje za dôležitý, čím simulujú samotnú pamäť, kde z hmly vystupujú niektoré podstatné momenty života. Tieto nemusia byť nutne spojené kauzálnym vzťahom a tvoriť klasickú trojaktovku.

Zaujímavosťou bola aj domnelá zmena rozprávačov, kde však Esther nehľadí do kamery, ale na „Paula“, ktorý si ju pri čítaní dopisov iba predstavuje. V tomto prípade tak snímka azda jediný raz z postupmi novej vlny skutočne pracuje, keďže často využívanú sebareflexivitu nahrádza predstavami.

Najväčšiu revolúciu novovlnní tvorcovia prinášali práve v rovine „caméra-stylo“. Tu si od nich Desplechin opätovne vypožičiava niektoré postupy, ako odosobnený voiceover (Jules a Jim), neustále fajčenie cigariet, jump-cuty a pod. Na rozdiel od nich však neprináša žiadne inovácie. Jeho roztrojenie obrazu dotvárajúce vylomeniny mladých pôsobí už ako klišé z videoklipov z MTV a letmo poučený divák začína mať pocit, že toto všetko už niekde videl či počul. Zatiaľčo v iných prípadoch by to možno nemusel byť až taký problém, pokiaľ človek systematicky cituje novú vlnu, pôsobí to smiešne.

Aby som to celé na záver nejako zhrnul, so snímkou mám niekoľko osobných problémov. 1. Režisér často cituje novú vlnu a pritom je, čo sa týka štýlu neinovatívny až klišeovitý. 2. Odmietam pristúpiť na hru ohľadom fascinácie Esther. 3. Vzťah postavený na neustálom podvádzaní a zároveň vraj osudovej láske je pre mňa nepochopiteľný. Pokiaľ však na režisérovu hru pristúpite, zabudnete na to, resp. odosobníte sa od toho, čo viete o novej vlne a dokonca ste si podobný vzťah sami prežili, môže byť práve toto váš film.

Trois souvenirs de ma jeunesse (Francúzsko, 2015, 123 min.)
Réžia: Arnaud Desplechin. Scenár: Arnaud Desplechin, Julie Peyr. Hrajú: Quentin Dolmaire, Lou Roy-Lecollinet, Mathieu Amalric