7.0

Filmová recenzia

Prežiť haváriu, nehodu alebo holocaust znamená prejsť peklom. Človek až po určitom čase začne rozmýšľať. Až potom, čo si prejde vlastné peklo, začne klásť otázky: Prečo práve ja? Ako to? Bolo to šťastie? Často jednoducho nevieme, čo sa stalo, a často je to tak lepšie...

Tomas ako jediný prežil leteckú nehodu. Kým sa v nemocnici spamätáva zo šoku a kým polícia zabezpečuje jeho izbu, na scénu sa dostáva niekto úplne iný. Niekto, kto o tom vie viac než ostatní. Niekto, kto kedysi bol schopný podobného zázraku. Niekto, kto MAL šťastie. Niekto, kto mal DAR. Ten niekto je Federico. Federico prežil zemetrasenie a bol nájdený a vychovaný k tomu, aby pochopil. Federico sa stal veľkým medzi tými, ktorí mali Dar. Takým veľkým, že sa nakoniec rozhodol postaviť tomu najväčšiemu. A to ho stálo všetko. Všetko okrem vôle poraziť neporaziteľného a odobrať šťastie samotnému bohu šťastia. V čase márneho zúfania sa mu do cesty dostáva zlodejíček Tomas. Človek, ktorý mal šťastie v pomere 1: 237 miliónom...

Mysteriózny thriller potrebuje nápad. Tento ho má a to dokonca skvelý. Mysteriózny thriller potrebuje k skvelému nápadu výbornú, originálnu atmosféru. Prítomnosť španielčiny a rutinérsky kvalitná démonickosť Maxa von Sydow nie je málo. Tak kde sa stala chyba? Žeby autorovi niekto nakoniec ukradol jeho dar?

Film sa rozbieha skutočne pomaly. Tempo i atmosféra ostro kontrastujú s ponúkaným vizuálom (Casino) a divákovi veľmi rýchlo začnú tiecť nervy. V priebehu titulkov sa dozvieme všetko podstatné. Existuje schopnosť ovládať a posilňovať vlastné šťastie. Existuje schopnosť šťastie kradnúť. A existuje ktosi (Max von Sydow), kto ho vlastní viac než kto iný. Príbeh o chápaní zvláštnych zákutí ľudskej mysle, ale i o hodnote lásky tak môže začať. V kulisách bizarných javov, zvláštnych súťaží a kumulovania šťastia do skupinky vyvolených sa schéma pomsty vymyká z pripravených koľají. Kolesá deja sa zrýchľujú a je zrejmé, že náhoda je len zástierka pre neznalých. Všetko so všetkým súvisí a posolstvo lásky môže zaznieť i v odmietnutí.

Juan Carlos Fresnadillo si Intacto vytvoril a tak isto si ho aj zrežíroval, no, žiaľ nevyhol sa hluchým miestam. Atmosférovo zvláštny (ale zaujímavý) úvod vás môže (ak ste unavený) trochu uspať, ale rozhodne do príbehu patrí. Kombinácia španielčiny a angličtiny tak isto spoľahlivo buduje atmosféru a v takej polovici filmu si uvedomíte, že pozeráte niečo skutočne zaujímavé a nezvyčajné. Hudba i obraz patria k tomu, čo americká kultúra neponúka. Žiadne "jasne" temné tóny, žiadna štylizovaná kamera. Všetko je akési surové a trochu rozmazané. (Aj keď je pravda, že vďaka premietačom bolo včera rozmazaného obrazu viac ako autori chceli...) Žiaľ, v závere snímky sa mraky rozpadajú a do deja vkĺzava priveľa jasného svetla. Najskôr vám Sydow mnohé vysvetlí a potom režisér až príliš naznačí. Akoby už šťastie nestačilo, akoby autori zabudli, čo chceli povedať. Intacto náhle stráca atmosféru a pomerne predvídateľná pointa ho usádza tam, kam nakoniec (žiaľ) patrí: do slušného priemeru.

Je možné, že náhoda a šťastie v skutočnosti cirkulujú medzi nami ľuďmi inak ako si myslíme. Je možné, že niekto ju kumuluje a niekto ju stráca. Niekedy prežívame na úkor svojich blízkych, ale niekedy im dokážeme pomôcť. Zákon zachovania šťastia hovorí, že hneď vedľa veľkej nálože šťastia musí byť čierna diera smoly. Škoda, že (možno) príliš sebavedomí autori urobili na záver chybný krok. Tak tesne prd cieľom...už len jedna guľka v ruskej rulete...

Intacto (Španielsko, 2001, 108 min.)
Réžia: Juan Carlos Fresnadillo. Scenár: Juan Carlos Fresnadillo, Andrés M. Koppel. Kamera: Xavi Giménez. Hudba: Lucio Godoy. Hrajú: Max von Sydow, Leonardo Sbaraglia, Eusebio Poncela, Mónica López, Antonio Dechent, Guillermo Toledo, Alber Ponte, Andrea San Vicente.