AFERIM!

Ak kedysi, v časoch dohárajúceho komunizmu, bol rumunský film jednotkou postrachu, tak v rámci postkomunistického sveta ponúka rumunská kinematografia asi najzrelšie výpovede o jeho súčasnosti. Nový film Aferim! (s cenou za réžiu pre režiséra a spoluscenáristu Radu Judeho na prestížnom berlínskom festivale) sa vracia do podstatne hlbšej minulosti, čo vyžaduje väčšie filmárske nároky a výbavu.

U nás sa o to pokúsila M. Čengelová-Solčanská v Legende o lietajúcom Cypriánovi, ale sympatická ambícia zlyhala aj na neschopnosti intenzívne predstaviť mentalitu vtedajšieho človeka a jeho vzťahov. Vyčariť sugestívny obraz doby, ktorý je vzdialený sklonom k vzpružujúcej heroizácii udalostí, je jednou z devíz Aferima.

Hneď na začiatku filmu dostáva divák presnú historickú orientáciu, ide o rok 1835, čo domácemu rumunskému divákovi či znalcovi dejín iste poskytuje hlbšiu orientáciu poza či ponad dejovú líniu. Dejepisné pozadie však už v snímke nemá iné významnejšie odkazy (alebo sme ich nepostrehli), ako to v klasických historických drámach bývava.

Film je celkom zapustený v celistvej konkretizácii miesta a času, antimestského prostredia (osídla rôznych majetkových vrstiev, vrátane cirkevných, trhoviská, hostince, atď.), ktorého až etnografický ráz akoby hypnotizoval prostý, lineárny príbeh o úlohe dolapiť previnilého cigánskeho otroka. Osnova cesty naprieč krajinou evokuje rozľahlé scenérie, k čomu sa pridávajú motívy previnenia, „zákona“ a trestu, takže viacerí filmoví kritici poukázali na westernový imidž snímky, ba dokonca jeho revizionistickú east verziu, s čím sa dá súhlasiť, najmä keď si vybavíme analogický western súčasnosti, Tarantinovho Divokého Djanga, kde sa otrokovi dostáva pomoci, aby sa vymanil z nesvojprávneho postavenia a sám sa mohol stať osoboditeľom, čo je v dobovom obraze Aferima nemysliteľné.

Čo však majú oba filmy spoločné a čo „omladzuje“ etnografickú objektivizáciu Aferima, je humor, akoby nadhľad nad starostlivo zrekonštruovaným obrazom minulosti, čo túto „fotografiu“ doby práveže zreálňuje. Ešte viac ako u Tarantina nejde o rozpustilý autorský glanc, ale o prepožičanie autorského tvorivého potenciálu a rozmachu postavám i postavičkám, ktoré ho výborným hereckým vedením a výkonom uvoľnili do panorámy národnej mentality, ktorej dominuje ľstivosť, úskočnosť, účelová poníženosť, spupnosť, sebaľútosť, rozmarnosť i prirodzenosť násilníctva a krutosti.