PÁRTY PRO 41

Filmovému príbehu nakrútenému podľa skutočných udalostí, dominuje osud ambiciózneho politika Ignacia de la Torreho z prelomu 19. a 20. storočia. Chce sa stať guvernérom Mexika. Zoznamujeme sa s ním v období, kedy sa chystá oženiť. Zasnubuje sa s dcérou prezidenta Porfiria Díaza. Na prvý pohľad ich vzťahu nič nechýba. Dokonalý pár.

Avšak čoskoro po svadbe ostáva mladá nevesta Amada vo veľkom dome stále viac osamotená. Nielen v rozhovoroch, ale aj v spálni. Manžel sa až príliš často vracia domov až v skorých ranných hodinách nasledujúceho dňa. Pre Ignacia sa stala svadba len krycím manévrom. Od svojich osemnástich rokov patrí totiž do klubu, ktorého členom sa môže stať iba homosexuál a to len na pozvanie. Členovia klubu sa stretávajú tajne, pretože v tom čase boli homosexuáli aj lesby v Mexiku perzekuovaní a väznení.

Samotný názov snímky odkazuje k spoločenskému škandálu, ktorý sa odohral 17. novembra 1901, kedy bola vykonaná policajná razia v danom klube. Verejné pobúrenie vyvolal fakt, že v skupine štyridsaťdva mužov, ktorá sa zúčastnila tajného plesu, devätnásť z nich malo oblečené elegantné ženské šaty. Niektorí tiež patrili k najvyšším vrstvám spoločnosti. Napriek snahám sa tento incident vláde nepodarilo ututlať. Bolo to po prvýkrát, čo sa v mexických médiách začalo otvorene hovoriť o homosexualite. Všetkých štyridsaťdva mužov bolo zatknutých, ponížených a bitých. Iba jedného prepustili. Ignacia. Vo väzení ostalo štyridsaťjeden ľudí.

„V Mexiku nemá číslo 41 žiadnu validitu“, napísal v roku 1965 esejista Francisco L. Urquizo, „Vplyv tejto tradície je silný. Číslo 41 je ignorované. Ani vojenská jednotka nepožíva toto číslo.“ Ani dom, hotelová izba či ŠPZ na aute nie sú označované 41-kou. V nutných prípadoch sa číslo 41 zamieňa za 40a. Dokonca sa stáva, že ľudia neoslavujú ani svoje štyridsiate prvé narodeniny.

Historický incident s politickou zápletkou, ktorý je pre Európanov pomerne neznámy, sa dostal už do viacerých divadelných hier. V roku 2020 prichádza filmová podoba, ktorá bola pred pár dňami odpremiérovaná na Netflixe. Hoci The Dance of the 41 nie je filmom, ktorý sa ponára do duše týchto mužov, spôsob, ako sa spoločne rozprávajú v ich jedinom a tajnom priestore slobody, dokonale poukazuje na homofóbiu, ktorou bola krajina nasiaknutá. Film paralelne rozvíja príbeh lásky. Na jednej strane ide o obojstranné naplnenie medzi Ignaciom a Evaristom Rivasom, ktorých sledujeme na zatajovaných stretnutiach aj mimo klubu – v hoteli, v lese, na koňoch... Na druhej strane sme svedkami krátkych a mimoriadne nepríjemných, dokonca i násilníckych stretnutí Ignacia a jeho manželky Amady, kde trpia obaja.

Výber hlavných protagonistov je jednoznačnou devízou drámy. Hlavnú úlohu nádejného politika si zahral Alfonso Herrera, ktorého poznáme zo seriálu Exorcista (2016 – 2017). V úlohe partnera Evarista mu sekunduje presvedčivý Emiliano Zurita (Ako prežiť single, 2020). Trojicu dopĺňa Mabel Cadena, vo filmovej postave nemanželskej dcéry prezidenta Diaza, ktorá oslňuje aj svojou uhrančivou krásou.

Alfonso Herrera podáva uveriteľný obraz rozpolteného Ignacia, ktorý sa medzi nahnevanou manželkou, ohrozenou kariérou a oddaným milencom snaží dať svojej budúcnosti zmysel, hoci zo scenáristického hľadiska možno jeho postave vytknúť slabšie prepracovanie. Emiliano Zurita, s oveľa menej dialógmi, sa s postavou Evaristu popasoval rovnako dobre. Jeho tiché a emotívne hry očí a mimika si získali nielen Ignacia, ale aj divákov. Najvýraznejším prerodom prechádza mladá, zo začiatku submisívna Amada. Hoci jej presvedčenie o homosexualite svojho muža ako o božom treste, ktoré podčiarkuje historický kontext snímky, sa nemení. Avšak neschopnosť byť strojkyňou svojho osudu strieda neobvyklá tvrdosť. Dynamika prežitých udalostí zmení opovrhnutú manželku na agresívnu ženu, ktorá bude držať Ignacia pevne v pasci.

Pre Davida Pablosa, režiséra snímky, ide už o tretí celovečerný film. Pablovo ostatné dielo Las elegidas (2015) sa premietalo v sekcii Un Certain Regard na festivale v Cannes. Hoci je potrebné vyzdvihnúť prácu s kamerou, ako aj interiérové scény, tvorcom sa po formálnej stránke nepodarilo vytvoriť zásadne invenčné dielo. Scény, ktoré boli v mnohých detailoch sugestívne, ba až prekvapivé, ako celok pôsobili nejednotne a nejednoznačne, napríklad skupinové zábery na orgie verzus detailné snímanie tváre, úst či kože.

Aj keď sa príbeh odohráva na začiatku 20. storočia, správy, ktoré prináša, znejú až hrozivo súčasne. Vykreslenie spôsobu, akým sa s komunitou LGBTQ zaobchádzalo pred 120 rokmi, rezonuje aj dnes. V koľkých krajinách sveta ešte existujú ľudia, ktorí sa musia skrývať, aby našli svoje šťastie alebo sú nútení vytvárať rodiny s ľuďmi, ktorých v skutočnosti nemilujú. The Dance of the 41 rozpráva príbeh, o ktorom by sme mali vedieť. A opakovať si, že homosexualita existovala v spoločnosti odjakživa.

El baile de los 41 (Mexiko / Brazília, 2020, 99 min.)
Réžia: David Pablos. Scenár: Monika Revilla. Hrajú: Alfonso Herrera, Emiliano Zurita, Mabel Cadena, Fernando Becerril, Rodrigo Virago, Fernanda Echevarría, Sergio Solís, Álvaro Guerrero, Roberto Duarte, Abraham Juárez, Carolina Politi, Paulina Álvarez Muñoz ...