Denník komornej rozdeľuje kritikov

Léa Seydoux sa po Živote Adéle stáva vychytenou medzinárodnou hviezdou. Vďaka úlohe bond girl v  kasovom trháku Spectre o nej, napokon, už vedia aj diváci, ktorí na francúzske filmy do kina naozaj nechodia. Vo filme Denník komornej, ktorý sa odohráva začiatkom 20.storočia, si však Seydoux zahrala rolu priam fundamentálne francúzsku. Stvárňuje zľahka koketnú slúžtičku Célestine, čo sa nechá životným údelom podriadenej unášať z jednej šlamastiky do druhej. Film, ktorý mal premiéru na vlaňajšom Berlinale, žiaľ, okrem neodolateľnej Seydoux v dobových kostýmoch nemá veľmi čo ponúknuť. A to ani tým, ktorí k nemu budú pristupovať s otvorenou mysľou bez skúsenosti s dvoma predchádzajúcimi adaptáciami rovnomennej knihy (jednu nakrútil Renoir, druhú Buñuel).

Célestine je postava, v ktorej sa nie je práve jednoduché vyznať. Z jej pohľadu možno vyčítať pýchu, z jej štipľavých rečí spupnosť a jej činy prezrádzajú nemalé ambície. Na druhej strane sa však nedokáže zbaviť nemilosrdne predurčujúceho údelu slúžky vždy pripravenej robiť presne to, čo sa od nej očakáva. A keďže je mladá a pôvabná, očakáva sa viac než dosť.

Inak to nebude ani v jej novom pôsobisku. Na vidieku, kam prichádza posluhovať staršiemu majetnému páru, sa síce na ňu už pozerajú ako na zhýralú Parížanku. No v skutočnosti sa toto miesto intrigami a aférami len tak hemží. Milosťpani je nespravodlivá a zlostná. Milosťpán uháňa všetko, čo má sukňu. Ženy z okolia sa bez mihnutia oka striedajú na potratoch u „anjeličkárky“.  Muži bez zábran zabíjajú svojich zvieracích miláčikov. No a komorník Joseph len všetko zobďaleč pozoruje svojimi uhrančivými očami. Ani dievča, ktoré toho už zažilo viac než dosť, to tu nemá ľahké. Musí sa v zradných vodách miestnej spoločnosti naučiť plávať skôr, než sa utopí. Lenže čo vlastne v skutočnosti Célestine chce...?

KINEMAVIDEO3695.

Od tajomnosti, žiaľ, vo filmoch býva občas nebezpečne blízko k nude. Napínavá hudba, záhadné postavy, vyhrotené vzťahy -to všetko naznačuje, že sa každú chvíľu stane niečo veľké. Čakanie na „ohňostroj“ sa však ukáže byť doslova nekonečným. Namiesto poriadneho zvratu, ktorý by udal  týmto výjavom zo života komornej jasný smer, sa len zaplietame do jednej slepej uličky za druhou. Niekedy ide o nikam nevedúcu konfrontáciu, inokedy otázku bez odpovede. Občas lineárnu priamku deja pretne malý výlet do minulosti. Chvíľku trvá, kým si ho vôbec na časovej osi zaradíme na to správne miesto a poteší, že nám o  nečitateľnej Célestine prezrádza aspoň o kúsok viac.  Napokon ale rovnako, ako ostatné odbočky, ani táto nikam nevedie.

Keď sa kdesi v poslednej tretine snímky začína konečne črtať zrozumiteľná dejová niť, ukazuje všetka tá doterajšia tajomnosť svoju temnú stránku. Zistíme totiž, že Célestine vlastne absolútne nerozumieme. Začnú sa diať veci, ktoré nič nenaznačovalo. Medzi dosiaľ sa obchádzajúcimi postavami vznikajú veľké emócie a my nevieme, či na nás koketa Célestine vlastne len niečo hrá, alebo sme snáď nedávali doteraz dostatočný pozor. Ukrývali sa za nesúrodými odbočkami od deja indície, ktoré sme prehliadli? Alebo metafory, ktoré sme nepochopili? Pomyselný „uzol“, ktorý na konci tohto filmu čaká „rozuzlenie“, skrátka prichádza akoby odnikadiaľ.

Možno tu o konkrétne dianie vlastne vôbec nejde a všímať si treba skôr drobnokresbu hlavnej hrdinky ako archetypálnej figúrky na dobovej šachovnici. Napriek čarovným kulisám, podmanivej atmosfére a skvelým hereckým výkonom však pôžitok z Denníka komornej neprehliadnuteľne ruší škrípanie kostrbatého scenára.   

Hodnotenie: 5/10