MILOTA

„Vidieť samu seba cez objektív iných tvorcov je pre mňa skúsenosť, ktorá je zraniteľná, ale zároveň nesmierne oslobodzujúca. Zatiaľ čo vo fotografii som to ja, kto má absolútnu kontrolu, kto rozhoduje o tom, čo zostane divákovi skryté, film funguje na úplne iných princípoch. Vyžaduje si to hlbokú dôveru, že kamera nie je súdom, ktorý by ma mal hodnotiť, ale partnerom v dialógu, ktorý sa snaží zachytiť moju autentickú prítomnosť.“

Pri životných jubileách významných tvorcov sa zvyknú pripravovať výstavy, knihy alebo filmové portréty, aby pripomenuli ich umelecký prínos, zhodnotili celoživotné dielo a priblížili ho odbornej a širšej verejnosti. V týchto dňoch môžu diváci v našich kinách vidieť medailón o slovenskej fotografke Milote Havránkovej, ktorá svoje profesionálne pôsobenie začala na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia. Jej tvorba sa svojím záujmom o fotografický experiment a výberom námetov odlišuje od klasicky chápanej fotografie, čiernobieleho dokumentu či fotografického konceptu.

Havránková študovala na Škole umeleckých remesiel v Bratislave a neskôr aj na pražskej FAMU. Pôvodne sa zaujímala o maľbu, ale na ŠUP-ke sa uvoľnilo miesto pre štúdium fotografie. Výzvu prijala a urobila veľmi dobre. V Prahe, kde ako prvá žena absolvovala novootvorený odbor fotografie, svoje vedomosti ešte rozšírila. Písal sa však koniec šesťdesiatych rokov a spoločenské uvoľnenie doslova prevalcovali sovietske tanky. Svojho umeleckého poslania sa však nevzdala. Svoje talenty rozdávala tiež ako pedagogička na SUPŠ, kde ovplyvňovala celú generáciu slovenských fotografov (napríklad Tona Stana či Martina Štrbu), ktorí sa neskôr zapísali do dejín ako „slovenská nová vlna“. Neskôr pedagogicky pôsobila na AMU, ako aj na bratislavskej Vysokej škole múzických umení, kde viedla ateliér.

„Pražské kultúrne prostredie a tvorivý kvas českého filmu bol v tom čase na svetovej úrovni, a to vďaka silným osobnostiam, ktoré zároveň učili na škole. Vytvárali slobodu v neslobode plnej eufórie. Prelínali sa tu dva prúdy vizuálnej kultúry. Bola to česká nová vlna a surreálny film, ktorý prišiel zo Západu. Vďaka akademickej pôde nám premietali všetky zakázané filmy. Uvoľnené prostredie ma začalo inšpirovať k experimentu inscenovaných prvkov vo fotografii a filme, začala som všetko intenzívne vnímať a nasávať.“

Nový dokumentárny film Milota sa na pomerne krátkej časovej ploche usiluje zachytiť komplexný život a tvorbu uznávanej umelkyne v oblasti výtvarnej fotografie. Práve úsilie obsiahnuť hĺbku osobnosti takého významu v kombinácii s približne sedemdesiatminútovou stopážou však pôsobí ako jeden z najväčších limitov výsledného diela. Divák sa dozvedá najmä základný rámec jej životného príbehu, pričom viaceré témy ostávajú iba naznačené. V niektorých momentoch by bolo prínosné preniknúť hlbšie do vnútorného sveta protagonistky a rozvinúť jej osobné úvahy či umelecké postoje.

Rámec filmového medailónu tvorí konkrétna výstava, prostredníctvom ktorej sa postupne odkrýva nielen tvorba, ale aj životný osud autorky. Film zároveň dopĺňajú zábery zo stretnutí s rodinou, bývalými študentmi ako aj jej dospelými deťmi, ktoré prinášajú osobnejší pohľad na protagonistku. Vnútorný hlas samotnej Havránkovej, interpretovaný herečkou Zuzanou Porubjakovou, stručne a intímne komentuje vybrané životné situácie. Vďaka tomu sa divák dokáže pomerne intenzívne vcítiť do jej prežívania a vnútorného sveta. K najpôsobivejším momentom snímky patria sekvencie venované jej tvorbe, ktoré sú citlivo prepájané s autorkiným komentárom.

Prvú samostatnú výstavu mala Havránková v nemeckom Tübingene a svoju ostatnú v roku 2024 v Galérii mesta Bratislavy nazvanú Modrá strecha. Havránková má na konte desiatky samostatných či kolektívnych výstav. Svoju tvorbu prezentovala v Prahe, Košiciach, Londýne, Viedni či Washingtone. Za svoj originálny prístup k fotografii získala Pribinov kríž I. triedy, ktorý jej udelila prezidentka Zuzana Čaputová za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.

Nový dokument nie je klasickým portrétom. Scenár k snímke napísala Tereza Oľhová. Zostrihané zábery vytvárajú skôr osobný pohľad na hlavnú protagonistku. Vzniká tak selektívna mozaika spomienok, v ktorých sa umelkyňa vracia aj do neľahkého detstva. Režijne dielo zastrešil kolektív autorov a autoriek, ktorých mená sa neobjavujú ani v záverečných titulkoch. Za zmienku rozhodne stojí hudobná zložka od úspešnej slovenskej umelkyne Kataríny Málikovej.

Pre Milotu Havránkovú sú typické okuliare s výrazne hrubším rámom, kontrastujúcim s jej rovnými plavými vlasmi. Stačí jediné stretnutie, aby ste si jej tvár navždy zapamätali. Milota Havránková bola vždy – a dodnes je – neprehliadnuteľná, rovnako ako jej tvorba. Dokument Milota prináša portrét jednej z najvýraznejších osobností československej a slovenskej fotografickej scény druhej polovice 20. storočia, a diváka nabáda, aby sa naplno ponoril do jej sveta a tvorby.

Milota (Slovensko, 2026, 71 min.)
Réžia: kolektív autorov. Scenár: kolektív autorov