KAPRKÓD

Dobrý filmový portrét umelca spravidla nie je len faktografickým prehľadom míľnikov jeho života. Prinajmenšom rovným dielom sa venuje aj jeho tvorbe, ktorá často o svojom autorovi prezrádza ešte oveľa viac. Forma, akou tieto dva elementy film prepája, môže byť, samozrejme, rôzna. No ideálne hádam je, ak si v nej umenie a film vychádzajú čo najviac v ústrety.

V prípade filmu KaprKód ide priam o dokonalú symbiózu. Portrét kontroverzného českého hudobného skladateľa Jana Kapra je totiž dokumentárnou operou. Životný príbeh svojho hrdinu rozpráva skrz originálne libreto ústami sedemnástich spevákov z Českého filharmonického zboru Brno. Zároveň však tiež prináša dosiaľ nezverejnené archívne videozáznamy, zvukové nahrávky či písomnosti, ktoré osud niekdajšieho laureáta Stalinovej ceny bližšie objasňujú.

Film ocenený na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava (Česká radosť: Najlepší český dokumentárny film) a Cenou českej filmovej kritiky (Najlepší dokumentárny film) teraz môžete vidieť aj v slovenských kinách. Ak máte radi nevšedné filmové zážitky, určite si ho nenechajte ujsť, hoci aj opera možno nepatrí k vašim obľúbeným žánrom.

Jan Kapr sa narodil v roku 1914 v Prahe. Pôvodne sa chcel stať športovcom, no ako 16-ročný utrpel vážny úraz, ktorý ho navždy obral o cit v nohách. Musel si teda nájsť nový cieľ a stala sa ním hudba, ktorú tiež úspešne na Pražskom konzervatóriu vyštudoval. Turbulentné zvraty sa však nediali len v jeho osobnom živote, ale aj v politicko-spoločenskom ovzduší vôkol neho: dve svetové vojny, nástup socialistického režimu. Aj s týmito zmenami sa však Kapr dokázal vysporiadať s nemalou húževnatosťou. Alebo to bola oportunistická ambivalencia?

V čase nástupu socializmu sa Kapr, v každom prípade, ocitol na vrchole svojej kariéry. Bol protežovaným skladateľom so štedrým priestorom pre sebarealizáciu, dlhoročným hudobným režisérom v Československom rozhlase, členom akčného výboru, ktorý hodnotil ideologickú vhodnosť skladieb jeho kolegov. V roku 1951 získal Stalinovu cenu druhého stupňa za hudbu k propagandistickému dokumentu Nové Československo, o čosi neskôr tiež Štátnu cenu od prezidenta Zápotockého aj titul Zaslúžilý umelec. Sťažovať sa nemohol ani v súkromí – mal dobrú manželku, krásnu dcéru, materiálny dostatok a množstvo priateľov.

Keď však v roku 1968 československé hranice prekročia sovietske tanky, Kapr prichádza o ideologické ilúzie a sa stavia nahlas proti. Píše rozhorčený list svojmu ruskému náprotivku Dmitrijovi Šostakovičovi, vracia Stalinovu cenu a poskúša sa dokonca na protest vystúpiť zo strany. Tu sa začína jeho pád z umeleckého výslnia do zatratenia, ktorý ešte podtrhnú nešťastia v rodinnom živote či finančný prepad. No zároveň sa práve kdesi v tomto bode tiež začína zo skladateľa-remeselníka, bezmedzne slúžiaceho potrebám komunistického režimu, stávať progresívny avantgardný experimentátor, objaviteľ nových foriem, ktorý nakoniec aj napriek zákazu činnosti v Československu dosiahol medzinárodný úspech.

Vo filme režisérky Lucie Královej (Stratená dovolenka) sa jeho životný príbeh vďaka nápaditej hudobnej, ale aj vizuálnej výprave stáva až takmer mystickou legendou. Úryvky z Kaprových originálnych diel sa prerývajú s citlivo dopasovanými kompozíciami skladateľky Petry Šuško. Skvelý zbor s bravúrnymi sólistami (pod vedením zbormajstra Petra Fialu, posledného žijúceho žiaka Jana Kapra) emotívne dramatizuje heslovité odkazy na dôležité okamihy jeho života.

Audiovizuálna symbolika filmu má, zdá sa, aj druhý plán – hľadá zjednocujúce motívy, ktoré sa Kaprovým životom v rôznych podobách prelínajú od počiatku až do konca. Tým najdôležitejším je všadeprítomná voda, odrážajúca sa nie len v skladateľovom „rybom” mene, ale opakujúca aj na jeho súkromných videozáznamoch. Hádam tiež odkazuje aj na Kaprovu niekdajšiu ochotu plávať s prúdom či neskoršiu odvahu obrátiť sa proti nemu. Zo všetkých týchto elementov film skladá komplexnú mozaiku, ktorá vtiahne aj diváka, čo k Janovi Kaprovi a opere inak nemá bližší vzťah.

Ani táto hravá, majstrovsky zvládnutá zážitková forma však nedokáže stopercentne prekryť skutočnosť, že film ako taký je v podstate obsahovo pomerne riedky, chvíľami možno až banálny. Najmä ku koncu je už aj pomerne citeľne naťahovaný. Je to snáď dané skromnejším množstvom dostupnej faktografie? Alebo len neochotou tvorcov odkloniť sa od zvoleného formátu ku konvenčnejším spôsobom rozprávania, ktoré by možno predsa len o hlavnom hrdinovi prezradilo viac? (Hoci sa pred kamerou mihne viacero osôb, ktoré by o Kaprovi iste mali čo povedať – vrátane jeho najmladšej dcéry – „hovoriacim hlavám” sa film okázalo vyhýba).

Tak či onak, KaprKód nedokáže diváka dokonale presvedčiť o tom, čím boli životný osud či osobnosť Jana Kapra vlastne až také pozoruhodné či výnimočné. Jeho najsilnejšou kvalitou tak ostáva práve jeho odvážna a neopozeraná forma. I ona samotná je však dostatočne dobrým dôvodom na to, aby ste si tento zaujímavý dokument nenechali ujsť.

KaprKód (ČR/SR, 2022, 91 min.)
Réžia: Lucia Králová. Scenár: Lucia Králová. Kamera: Tomáš Stanek, Adam Oľha, Petr Příkaský, Jakub Halousek, Martin Řezníček. Strih: Adam Brothánek. Hudba: Jan Kapr, Petra Šuško. Libreto: Jiří Adámek. Hudba opery: Petra Šuško. Interpreti: Český filharmonický sbor Brno / Dirigent: Petr Fiala. Dramaturgia: Jan Gogola ml.