Priznám sa, od Nickyho rodiny som čakala viac. Viac ako zopakovanie Sily ľudskosti s mierne pozmeneným prevedením a zostrihaním, či doplnením o scény zo súčasného Wintonovho života. Nemôžem sa zbaviť otázky, čo vôbec režiséra viedlo k nakrúteniu novej Sily ľudskosti. V jednom videu dostupnom na internete sa režisér vyjadril, že jeho cieľom bolo diváka zabaviť. Tak neviem, asi som videla iný film... Redaktorka, ktorá s ním rozhovor robila, potom povedala, že podľa nej je to skôr smiech cez slzy... Ale aj tak márne hľadám, kde tam bol priestor na smiech. Pár drobných scénok a situácií sa nájde, to je pravda, ale oproti celkovej atmosfére filmu to je takmer nič.
Poďme radšej k technickej stránke filmu. Treba uznať, že film je zostrihaný príťažlivo. Hrané scény sa vhodne striedajú s dokumentárnymi. Najviac oceňujem, keď sa staré čierno-biele fotografie dajú do pohybu a akoby vám pred očami ožijú. Hrané scény by možno mali aj ambíciu na celovečerný film, ale na niektorých hereckých výkonoch vidieť, že si s nimi nedali veľkú námahu. Narážam najmä na scénky s mladým sirom Nicholasom Wintonom, ktorého hrá český herec Michal Slaný. (Napríklad: Zazvoní telefón. Kto to môže byť? Nechápavý pohľad smerom k telefónu – dosť amatérsky prevedený...) Ale, naopak, Klára Issová je výborná. Vraj pri nakrúcaní scény, keď do vlaku podala svoje dieťa, plakal celý štáb – až tak dobre bola zahratá...
Nie som proti plakaniu v kine ani proti dojímavým scénam - ak sú funkčné a majú svoj význam a miesto v snímke. Ale keď mám mať počas celej dvojhodinovky pripravenú vreckovku, je to už prehnané. Vyčerpávajúce. Nemyslím si totiž, že by tu platila priama úmera – čím viac sĺz, tým kvalitnejší film. Je to ale asi individuálne. Uznávam, skutok sira Nicolasa Wiontona je hodný nakrútenia filmu. Hoci som už spomenula, že Sila ľudskosti by stačila, a veľa nového a obohacujúceho Nickyho rodina neprináša. Rozumiem, že Nicolas Winton sa dožil stovky, tak si zaslúži povšimnutie aj vo forme filmu, nemám nič proti takémuto gestu. Napriek tomu, a asi sa už opakujem, som čakala od tejto snímky niečo viac, niečo iné, nejaký posun, možno iný uhol pohľadu.
Čo ma však ešte viac sklamalo, bola záverečná štvrťhodinka. Wintonov čin inšpiroval mnohých. Ok, verím, beriem, chápem. Ale so zábermi detí v Kambodži a ľudí, ktorí sa vyjadrovali k tomu, že im chcú pomáhať, a potom ešte šťastné tváre detí, ktorým už pomohli – zdalo sa mi to príliš pritiahnuté za vlasy. Iné organizácie, ktoré nezištne pomáhajú deťom v núdzi, neexistujú? Naozaj je sir Nicolas Winton jediný, kto iných inšprituje k pomáhaniu? Čo nespočetné množstvo misionárov, neziskových a charitatívnych organizácií (aj na Slovensku je ich niekoľko)? Z filmu som mala pocit, že Nicolas Winton bol prvým na svete, kto pomohol nevinným ohrozeným deťom. Ťahať myšlienku týmto smerom sa mi už videlo prepatetizované...
Zábery staručkého, no stále zdravého Nicolasa Wintona, sú však na nezaplatenie. Je obdivuhodné, ako sa starý pán drží. Stavím sa, že nechcel, aby sa verejnosť dozvedela o tom, čo urobil, alebo aspoň nechcel, aby bol za to takto velebený. Čo už však má robiť... Ale zvláda to, ako vidíme, dobre. A to je fajn.
Nickyho rodina (Slovenská republika / Česká republika, 2011, 96 min.)
Réžia: Matej Mináč. Scenár: Patrik Pašš, Matej Mináč. Kamera: Jozef Šimončič, Peter Zubaľ, Martin Kubala, Anton Daňhel, Peter Kelíšek. Strih: Patrik Paš, Alena Spustová, Robert Cuprík. Hudba: Janusz Stoklosza, Lubica Čekovská, Ivan Čermák. Hrajú: Nicholas Winton, Jeho Svätosť Dalajláma, Michal Slaný (v úlohe Nicholasa Wintona), Klára Issová, Aneta Faitová, Marta Richterová
