Po premiére Cypriána

Po skončení premiéry Legendy o lietajúcom Cypriánovi nastalo v sále hrobové ticho. Buď ho spôsobil rešpekt divákov k zhliadnutému filmu, alebo mierne rozčarovanie. Radím sa skôr do druhej kategórie, samozvaný veľkofilm ponúka skôr malú sondu do života cudzinca s pohnutou minulosťou v malej reholi v horách.

Je príjemné vidieť na veľkom plátne formálne slušne nakrútený film, ktorého kamera či hudba zapadajú do výsledného celku. Slušný štandard spĺňajú, ale občas túžite po dramatickejšom zábere, úplne inom uhle kamery a celý film je emočne často tlmený.

Prvá polovica sa snaží kombinovať paralelne dvojicu línií príchodu cudzinca a minulosť lemovanú tragickými skutkami. Pripomína však nevyrovnaný boj s minuloročným Jánošíkom a snahou byť samostatným, lepšie nakrúteným filmom. Príliš dlhé scény s pomaly plynúcimi dialógmi nepomáhajú – divák-našinec občas skomiera viac ako hrdina. Po dramatickom predele nasleduje lepšia časť , kde hudba varíruje a nemusí využívať monotónne kostolné chorály. Obsah je stále upachtený a snaží sa poskladať dianie do finálneho celku, no divák sa pozerá na hodinky a kladie si otázku podobne ako vlani. Odletí ten Cyprián či neodletí? Je fajn, že na rozdiel od úpenlivého čakania na hák je film kratší o 30 minút – ale do finále je cesta tŕnistá a výsledný pocit rozpačitý. Viac v recenzii Dominiky Šimonovej.