Skutočný príbeh, skvelý scenár a výnimočný herecký výkon. Do kín prichádza film Prisahám, že za to nemôžem / I Swear

Pätnásťročnému Johnovi (Robert Aramayo) sa navždy zmení život, keď mu náhly nástup Tourettovho syndrómu prinesie nekontrolovateľné hlasové a telesné tiky. Kvôli tomu sa dostáva do konfliktov a izolácie. Hanba mu bráni nadväzovať vzťahy, zatiaľ čo okolitý svet jeho ochorenie takmer nepozná a nerozumie mu. Dojemný príbeh v neposlednom rade aj o ľudskosti prichádza do našich kín 4. júna.

Britský film Prisahám, že za to nemôžem je natočený podľa skutočného príbehu Johna Davidsona. Rozpráva intímny a silný príbeh o jeho spočiatku bezstarostnom dospievaní, ktoré skončilo krutým odcudzením, keď ho okolitý svet odmieta a on tápavo hľadá svoj vlastný život. Johnovo stretnutie s Dottie (Maxine Peake), energickou matkou bývalého spolužiaka, mu otvorí novú cestu do sveta, v ktorom nachádza podporu, porozumenie a odvahu čeliť vlastnému životu a osudu. Vďaka tomuto vzťahu sa jeho hanba a izolácia menia na silu, nachádza aj radosť a schopnosť často vtipne využiť svoje postihnutie na osvetu a pochopenie. Možno si to všimne aj britská kráľovná.

Film Prisahám, že za to nemôžem mal svetovú premiéru na festivale v Toronte, získal päť nominácií na British Academy Film Awards a dve z nich premenil na ocenenia. Jedno z nich získal Robert Aramayo za najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe. 

Kirk Jones sa témy tohto filmu zhostil preto, lebo s ňou mal veľmi intenzívny osobný zážitok. „Spomínam si, že vom v roku 1989 videl dokument s názvom John’s Not Mad. Volal sa tak preto, lebo ľudia v jeho okolí, v škole a tiež polícia si mysleli, že je blázon. Mysleli si, že sa zbláznil, hovorili, že skončí buď v blázinci, alebo vo väzení. A on vôbec netušil, čo sa deje. Bol to 15-ročný mladík, ktorý dovtedy viedol relatívne normálny život. Športoval, mal priateľov, bol dobrý v škole,‟ spomína režisér a scenárista v jednej osobe a dodáva, že keď bol Johnovi Tourettov syndróm diagnostikovaný, tak ľudia hovorili, že to iba predstiera, že si to vymýšľa. „Vtedy ešte diagnóza pre Tourettov syndróm neexistovala. Spomínam si na ten dokument a hneď som sa s ním a s jeho postavou stotožnil,‟ hovorí Jones a dodáva, že o 40 rokov neskôr sa zamýšľal, o čom bude jeho ďalší film a v mysli sa mu vynoril práve tento dokument.

V slede ďalších udalostí si pozrel všetky dokumenty, ktoré o Johnovi vznikli, sledoval ho, ako rástol a zaujala ho kombinácia humoru a emócií, ktoré v jeho príbehu boli. Neváhal a išiel do Galashiels, škótskeho mesta, v ktorom John žije. Oslovil ho a prosil o práva na stvárenie jeho života. Prvá reakcia ho však zdrvila. John povedal jednoznačné „Nie.‟ Dôvod bol prostý. „V minulosti bol John podvedený, zúčastnil sa rozličných televíznych relácií alebo bol oslovený do novinových článkov. Veril, že publicita pomôže pochopiť, čo to vlastne Tourettov syndróm je, no skúsenosť mu ukázala, že novinárom išlo iba o lacné senzácie, o to, aby povedal niečo kontroverzné,‟ vysvetľuje Jones, ktorý sa však nevzdal a ponúkol mu pozíciu výkonného producenta, čo znamenalo, že John mal stáť pri každej fáze tvorby filmu - od scenára, až po prvú projekciu. Práve na tú Kirk Jones spomína ako na veľmi emotívnu a sám John hodnotil ako mimoriadny výkon Roberta Aramayoa. Ten s Johnom žil 3 mesiace pred nakrúcaním. Sledoval jeho reakcie, jeho myslenie, konanie, ale nie len jeho, ale viacerých ľudí s Tourettovým syndrómom, s ktorými bol v kontakte cez Zoom. Výsledkom bolo, že sa stal ozajstným odborníkom na túto diagnózu a ak pri filmovačke niečo namietal, že v skutočnosti by bolo inak, Jones ho vnímal a diskutoval s ním o tom, často námietky zapracoval. Sám totiž skonštatoval, že nevie o nikom, kto by sa tak ponoril do svojej hereckej role, ako to urobil Aramayo v tomto prípade.

Mimoriadne citlivý a odborným i laickým publikom výnimočne pozitívne prijatý film prichádza koneč e aj do našich kín.

Drámu Prisahám, že za to nemôžem prinesie do našich kín distribučná spoločnosť CinemArt SK 4. júna.