O matematikoch a fyzikoch koluje stereotyp, že ide o ľudí málo zamestnaných svojim sociálnym životom a existenčnými otázkami. To neplatí o talianskom spisovateľovi a scenáristovi Paolovi Giordanovi, ktorého vedecké povolanie ostro kontrastuje s jeho literárnou tvorbou. "Vo fyzike máte stále iba jedno možné riešenie, naopak písanie nie je presné, ponúka mnohoznačnosť." Názov jeho knihy Osamelosť prvočísel odkazuje na skutočnosť, že život sa dá posudzovať na širšej škále filozofií, než len tých, ktoré sa zaoberajú vzťahom jednotlivca a spoločnosti.
Na knihu nadviazalo filmové spracovanie nominované na Zlatého leva festivalu v Benátkach (pred dvoma rokmi!!!), kedy prehralo v prospech drámy Somewhere od Sofie Coppoly. Režisérsku stoličku obsadil Saverio Constanzo, ktorého predchádzajúce dva počiny sú s odcuzenosťou a úzkosťou tiež späté. Film bol v recenzii The Hollywood Reporter definovaný ako romantický horor, venuje sa vzťahom dvoch prvočísel v štyroch prepletených časových rovinách. Je tak trochu odvrátenou verziou Jedného dňa, keďže divák tiež zažíva niekoľko vývojových etáp hlavnej dvojice a postupne odkrýva ich osudové životné okamihy poznačené šikanou, traumou a zvrátenou sebadeštrukciou.
Mattia a Alice sú deprimovaní zážitkami zo svojej minulosti, nedokážu sa začleniť do spoločnosti svojich vrstevníkov. Či už pocit viny, alebo vedomie menejcennosti ich stavia na okraj, kde sú ľahkým terčom posmechu, nie je jasné. Medzi fázami ich detstva, dospievania, mladosti a dospelosti (pohybujeme sa v rokoch 1984, 1991, 2001, 2009) sú hlboké rozdiely, ich vzťah sa z kamarátstva nevyvinul. Mattia sa musel starať o svoju autistickú sestru a čeliť prísnej výchove, Alice sa vyrovnávala s nevyriešenou sexuálnou orientáciou a zdravotným hendikepom. Napriek podobnému vnímaniu a nepriznanej slabosti skameneli na mieste. Budú schopní pohnúť sa vpred?
Príbeh naznačuje, že najhlbšie rany si spôsobuje človek sám, či už na duši, alebo v extrémnych prípadoch na tele. Po technickej stránke je Osamelosť prvočísel nenápadná oproti režijne sofistikovanejším dielam rovnakej tematiky (Submarino, Mesto bohov). V mnohých momentoch sa tvorcom šikovne darí navodiť stiesňujúcu atmosféru, aj keď sympatie postavám málokedy. Dá sa predpokladať, že knižná predloha (jej slovenský preklad je naplánovaný na marec) odhaľuje účinnejšie príčiny a následky a hádam čo i len minimálnu formu nádeje. Hudobným ambientom vo filme desí líder skupiny Faith No More, Mike Patton. Občas citlivými psychadelickými melódiami, občas zvukovou kakofóniou opisuje vnútorné napätie Alice a Mattia. Tak ako postavy potláčajú svoje strachy hlboko v podvedomí, tak aj dej najzaujímavejšie zvraty iba naznačuje. Hlavní predstavitelia predvádzajú herecký minimalizmus, vo vedľajšej úlohe kraľuje filmová veteránka Isabella Rossellini.
"Prvočísla sa zdajú byť blízke navzájom, v skutočnosti je medzi nimi vždy párne číslo, ktoré im zabraňuje sa skutočne dotknúť." Nie všetci dostávame rovnakú mieru možností v živote, ale aspoň sa snažíme ho nesťažiť. Naopak postavy v Osamelosti prvočísel únik zo svojich bludných kruhov nehľadajú, na konci zostane pocit prázdnoty a otázka: Aký to vlastne malo zmysel? Akoby nám tvorcovia chceli zobrať najzákladnejšie životné ilúzie. Pred týždňom som kritizoval komerčné vyvrcholenie filmu Farba citov, talianskej dráme naopak chýba únikový východ z cyklu trápenia. Veď aj matematici vedia, že fázu úpadku musí striedať rozvoj.
La solitudine dei numeri primi (Taliansko / SRN / Francúzsko, 2010, 118 min.)
Réžia: Saverio Costanzo. Námet: Paolo Giordano – rovnomenná kniha (2008). Scenár: Saverio Costanzo, Paolo Giordano. Kamera: Fabio Cianchetti. Strih: Francesca Calvelli. Hudba: Mike Patton. Hrajú: Alba Rohrwacher, Luca Marinelli, Isabella Rossellini, Roberto Sbaratto, Maurizio Donadoni, Martina Albano, Arianna Nastro
