V 2008 mala nemecká historická dráma Baader Meinhof Komplex slušný úspech. Kto, ak nie my? z roku 2011 sa ho snaží nenápadne dobehnúť. Filmu s rovnakou tematikou sa to darí, miestami Komplex dokonca predbieha.
Po zhliadnutí Baader Meinhof Komplex som sa pýtala, prečo sa do názvu z mien predstaviteľov západonemeckej ľavicovej organizácie nedostala aj Gudrun Ensslin, ktorá sa mi (zrejme aj vďaka skvelému herectvu Johanny Wokalek) pri sledovaním drala do popredia asi najviac. O pár rokov neskôr si namiesto pridávania komplikovaných nemeckých mien Gudrun Ensslin vyslúžila celý film. Hraná prvotina režiséra Andreasa Veiela zachytáva osud tejto ženy od mladosti (prvej lásky a ideálov) po koniec (života i snažení), jej kľúčové rozhodnutia a úlohu v budovaní a udržaní teroristickej organizácie RAF v 60tych a 70tych rokoch povojnového Nemecka.
Búrlivý príbeh podľa skutočných udalostí začína stretnutím milovníkov literatúry Bernwarda a Gudrun, zanietených študentov, túžiacich po vlastnom vydavateľstve. Obaja sa vyrovnávajú s minulosťou svojich rodičov. Bernwardov otec Will Vesper bol známy propagandistický spisovateľ za čias Hitlera, Gudrunin otec zase farár, ktorý v Hitlerovej armáde chtiac či nechtiac bojoval. Mladí mienia všetko zmeniť, akýmikoľvek prostriedkami bojovať za lepšiu budúcnosť. Cez literatúru spoznávajú politických aktivistov, vidia, že prostredníctvom svojich textov či prekladov z angličtiny môžu vyjadrovať postoje k politickým systémom, dianiu v spoločnosti, všetkým nespravodlivostiam, otvárať oči, ovplyvňovať masy. Ich spoločná cesta (napriek synovi Felixovi) končí, keď túžba Gudrun po zmene pod vplyvom Andreasa Baadera pokročí od písania k činom.
Kto, ak nie my? zobrazuje komornejší pohľad na teroristickú skupinu, osudy jednotlivcov, je akýmsi prequelom k BMK s rodinným životom Gudrun a Bernwarda v hlavnej dejovej línii. Kým výzorom sú herci (August Diehl, Lena Lauzemis) maximálne nesympatickí, herectvom zaujmú. Snaha odraziť beh času na účesoch či doplnkoch podľa mňa nie veľmi vydarená, s pohľadom do cely, v ktorej je Gudrun, so zakaždým umytými a vyžehlenými vlasmi, väznená, až mierne komická. Kým v BMK sa Ensslinová v hnutí aktívne zapájala, preberala rozhodnutia a často Baadera krotila či usmerňovala, v tomto podaní pôsobí akýmsi utláčaným dojmom. Jej suverenitu a odhodlanosť nahrádza stratenosť, poníženie. V Kto, ak nie my? je historické vnímanie a označovanie jej osoby len ako Baaderovej priateľky a milenky uveriteľnejšie, napriek tomu, že aj jeho rola (Alexander Fehling) je v príbehu len okrajová. Vzostupy a pády vzťahu Gudrun a Bernwarda, nevera najprv jedného, potom druhého, ich hádky, nespokojnosť a následná potreba jeden druhého, pôsobia miestami zdĺhavo, preriedenie mohlo ušetriť niekoľko minút smútku, neistoty a beznádeje v obraze ich vzťahu. Forma rozprávania je rovnaká ako pri BMK, dej doplnený archívnym materiálom, navyše myslím, že orientácia v dejinných faktoch menej náročná.
Zo začiatku je zrejmá a veľmi sympatická podoba s českým filmom 3 sezóny v pekle. Mladí ľudia „voľných mravov“ milujú literatúru, fajčia, pijú, stretávajú sa, združujú. Chcú niečo zmeniť, s myšlienkou „Kto, ak nie my?“ spriadajú plány na zmenu. Postupné vzrastanie radikalizmu v týchto skupinách, upevnené vodcovskými osobnosťami spomedzi nich, však naberá na sile až desí.
Nemecké dejiny ponúkajú scenáristom a režisérom dostatok námetov. Odhodlanie chopiť sa ich, ukázať časy a udalosti, ku ktorým nemusíme mať vzťah ani pochopenie a od ktorých by sa už aj, podľa niektorých, mohli posunúť ďalej, sa tvorcom vypláca. Stále si nachádzajú dostatok divákov, získavajú jednu cenu za druhou, a to práve doma. Wer wenn nicht wir získal dve ocenenia na Berlinale 2011, päť nominácii v nemeckej filmovej súťaži Deutscher Filmpreis.
Wer wenn nicht wir (SRN, 2011, 124 min.)
Réžia: Andres Veiel. Námet: Gerd Koenen. Scenár: Andres Veiel. Kamera: Judith Kaufmann.
Strih: Hansjörg Weißbrich. Hudba: Annette Focks. Hrajú: August Diehl, Lena Lauzemis, Alexander Fehling, Thomas Thieme, Imogen Kogge, Michael Wittenborn, Susanne Lothar
