7.0

Filmová recenzia

Vo svete kinematografie by mohla pokojne vzniknúť skupina, ktorá by združovala tituly obsahujúce slovo „Paríž“. Najnovšie by k nim pribudol Paríž 36, ktorý však v origináli znie Faubourg 36. Meno parížskej štvrte hovorí nefrancúzskym divákom len málo, a preto sa z pochopiteľných príčin objavuje aj v programoch našich kín pod názvom Paríž 36.

Z najnovšieho diela režiséra Christopha Barratiera vanie závan atmosféry starých filmov. Nie sú to len kostýmy, prostredie, hudba, ale aj spôsob, akým sa rozvíja dej. Pripomína takmer filmy noir, ktoré variujú medzi drámou, melodrámou a kriminálnym príbehom, vystupuje v nich femme fatale a hlavný hrdina prechádza krízou. Keby sme film videli v čierno-bielom prevedení, možno by sme aj uverili predstave, že pochádza skutočne z roku 1936. Spôsob spracovania je príjemne prepojený s atmosférou doby, v ktorej sa odohráva.

Zápletka sama osebe sa zdá na prvý pohľad nelákavá: kabaretné divadlo Chansonia zatvoria kvôli politickým okolnostiam (víťazstvo Ľudového frontu vo voľbách, štrajky) a jeho zamestnanci stratia prácu. V dôsledku toho sa kulisák Pigoil nemôže starať o svojho 12-ročného syna, a tak, ako on bojuje o svoje dieťa, kabaret sa snaží o vzkriesenie. Na scénu prichádza mladá a talentovaná Douce, zahalená rúškom tajomstva a samozrejme, nebude chýbať ani romantická zápletka... Skôr, ako budete chcieť odvrátiť zrak, treba zdôrazniť, že Paríž 36 má od klišé ďaleko. Melanchólia a sentiment sú ingrediencie, s ktorými treba vedieť zaobchádzať – v tomto prípade sú na mieste, dodávajú snímke príťažlivosť aj hĺbku. Po dlhom čase si môžete užiť milý, pekný a dojemný film, aký tu už dávno nebol.

V snímke sa zaskvie najmä Gérard Jugnot, predstaviteľ hlavnej postavy, známy tiež ako učiteľ zo Slávikov v klietke (takisto režiséra Christopha Barratiera), ako stvorený na stvárňovanie dobráckych a skromných charakterov. Dokonca aj detského hrdinu (Maxence Perrin) možno spoznáte práve zo Slávikov. A podobne, ako v spomínanom filme, aj tu budete držať palce spravodlivosti a so zatajeným dychom budete očakávať záver. Tak, ako sa k lepšiemu vyvíja situácia s kabaretom, vyvíja sa aj boj Pigoila o syna. Vrcholiaca scéna, v ktorej sa Chansonii podarí uviesť vysnívaný muzikál o mori, je plná symboliky. Predsa len – nie je to záverečný happyendový moment, pretože ešte treba vyriešiť kriminálnu zápletku, o ktorej tušíte od začiatku. Rozprávačom príbehu je totiž Pigoil a poslucháčom policajný vyšetrovateľ... Divák je tak po celý čas držaný v očakávaní tragického zlomu, pripravený na niečo ťaživé a nepríjemné.

Je to film, ktorý napriek svojej dĺžke nenudí. Na sympatické tváre ústredných postáv by ste sa dokázali pozerať hodiny. Bez problémov si zvyknete aj na vzťahy medzi postavami, ktoré sa prirodzene rozvíjajú, napríklad na trojicu kamarátov – zamestnancov Chansonie a ich úprimné priateľstvo, či na romantický vzťah krásnej speváčky Douce (Nora Arnezeder) a šviháckeho osvetľovača Miloua (Clovis Cornillac), kde treba oceniť najmä neverbálnu komunikáciu. Skutočne si môžete vychutnať kvalitné herecké výkony.

Pochopiteľne, hudba je tu veľmi dôležitá, veď celý príbeh sa točí okolo kabaretného divadla. Piesne, ktoré spieva Nora Arnezeder sama, dokážu vyvolať zimomriavky. Skladby Reinhardta Wagnera sú neodmysliteľnou, ak nie hlavnou súčasťou atmosféry filmu.

Parížu 36 uberá na hodnotení moment, keď do deja zasiahne starý pán nazývaný „Pán Rádio“ (Pierre Richard), ktorý celé roky nevychádza z domu, ale práve kvôli Douce zo záhadných príčin svoj strach prekoná. Je to, žiaľ, trochu lacné riešenie problému. Pritom prvé dve tretiny filmu nastavili latku do slušnej výšky... Je tu však šanca, že divák vtiahnutý do deja, obmäkčený dlhým pozeraním, nebude túto príliš jednoduchú peripetiu hodnotiť kriticky a odpustí tvorcom aj ono rozprávkové rozuzlenie.

Faubourg 36 (Francúzsko, Nemecko, ČR, 2008, 120 min)
Réžia: Christophe Barratier. Scenár: Christophe Barratier, Pierre Philippe, Julien Rappeneau. Kamera: Tom Stern. Hudba: Reinhardt Wagner. Hrajú: Gérard Jugnot, Clovis Cornillac, Kad Merad, Nora Arnezeder, François Morel, Pierre Richard, Bernard-Pierre Donnadieu, Maxence Perrin