STRATENÉ MESTO

Garcia vykresľuje príbeh klanu Fellove na pozadí zložitých historických udalostí. Využíva klasické lineárne rozprávanie, ku ktorému sa pripájajú vedľajšie príbehy. Podstatná je postava Fica. Garcia sa nesnaží zachytiť celkovú dobovú situáciu na Kube. Volí len jednu perspektívu hlavnej postavy a jeho rodiny. Stratené mesto má mierne autobiografické črty. Ponúka však značne skreslený pohľad a jeho pokus o hodnotenie dejinných súvislostí vyznieva rozpačito. Zdá sa, že pre Garciu je daná téma príliš osobná a ako syn kubánskych emigrantov si nedokáže udržať odstup.

To sa prejavuje v momentoch, keď stretávame postavy prezentujúce skutočné historické osobnosti. Z tých vyniká najmä Ernesto "Che" Guevarra ako cynický vtipkár s uhrančivým pohľadom. Castro zostáva len nepodstatnou postavou bez tváre.

Iný problém vzniká pri dvoch konkrétnych vedľajších postavách. Záhadný spisovateľ v podaní Billa Murraya sa vo filme objavuje náhle bez vysvetlenia. Jeho prítomnosť je z hľadiska príbehu úplne zbytočná. Podobne Dustin Hoffman ako známa figúra podsvetia Mayer Lansky, len pramálo súvisí s dejovou líniou a ani nemá dostatok priestoru. Jednoducho Garcia vsadil na mená známych hercov a ich účinkovanie vo filme má v prvom rade nalákať diváka. Paradoxne práve „zbytočná“ postava spisovateľa z časti zabraňuje tomu, aby zo Strateného mesta nestala nudná moralita. Murray pokračuje vo svojej línii iróniou oplývajúcich sympatických zabávačov a vnáša do filmu svoj typický humor. Napríklad vtipne glosuje nové nariadenia, ktoré zavádza v spoločnosti revolučná vláda. 

Garciov celovečerný debut svojou štruktúrou výrazne pripomína Coppolovho Krstného otca (v tretej časti si Garcia zahral). Spojitosť je výrazná v epickom poňatí príbehu a v motíve rodiny (je zaujímavé, že Garcia uvažoval o tomto filmovom projekte práve od roku 1990, keď sa Krstný otec III nakrúcal). Nevládne tu síce pravidlo omerty, no tradícia každodennej spoločnej večere v kruhu rodiny naznačuje, že súdržnosť nie je prázdnym pojmom. Otec je autoritou a všetky podstatné záležitosti sa riešia v kruhu rodiny. A podobne ako v Krstnom otcovi aj v Stratenom meste sa hlavná postava snaží uchovať tradičné hodnoty napriek spoločenským zmenám. 

Nie len pre príbuznosť k filmu Krstný otec môžeme Stratené mesto pokojne označiť za retro film. Garcia hojne používa dvojexpozície, spomalené zábery a vyhýba sa rýchlemu strihu. A tiež tempo filmu je viac-menej pomalé. Neexperimentuje, skôr využíva anachronické filmové postupy. Napríklad scéna pokusu o prevrat nápadne pripomína scénu na Odeských schodoch z Krížnika Potemkina. A iná spojitosť s Ejzenštejnom. V pasáži, v ktorej sú vkomponované archívne zábery, film náhle stráca farbu. Jediným farebným prvkom je kubánska zástava, v ktorej je oblečené mladé dievča v dave.