TAJOMSTVO OCEÁNU

Nepochybne najsilnejším prvkom snímky sú dych vyrážajúce zábery snímané nad aj pod hladinou oceánu. Štáb filmárov nakrúcal po celom svete vo všetkých možných podnebných pásmach a vo všetkých možných vrstvách morskej biosféry. Mnohé zábery sú unikátne z hľadiska technického aj obsahového – viaceré nasnímané druhy boli objavené len krátko pred nakrúcaním. Tvary, farby a pohyby podmorskej fauny sú tu predvedené v celej svojej pestrosti, až je občas ťažké uveriť, že všetky tie hemžiace sa a vznášajúce sa tvory žijú na tej istej planéte. Bolo by však chybou príliš nad nimi rozmýšľať, pretože Tajomstvo oceánu je poňaté ako čisto emocionálny zážitok, do ktorého sa treba jednoducho ponoriť a nechať sa ním unášať. To neznamená, že by sa vo filme občas neodohrávali krátke, no dramatické boje o prežitie – aj tie sú však prerozprávané hlavne cez obraz a hudbu.

Áno, celá hostina pre oči je podfarbená vynikajúcou hudobnou kulisou. Skladateľ George Fenton je veteránom filmovej hudby a pre tento podmorský výlet vytvoril veľkolepý orchestrálny soundtrack, miestami doplnený elektronikou. Tak ako v prípade Glassových skladieb k Naqoyqatsi by hudobná stopa k Tajomstvu oceánu plne obstála aj v koncertnom prevedení. Nahrávka v podaní Berlínskej filharmónie je bohatá, vyvážená a  veľmi dobre zladená so strihom filmu (pri záberoch kolónie krabov si Fenton dokonca doprial drobný žartík).

O niečo rozpačitejšie pôsobí ruchová stopa, ktorá prepožičiava podmorským živočíchom najrôznejšie bublavé, chrčivé, škrabkavé a iné “realistické” zvuky. Nepochybne išlo o náročnú a starostlivú prácu, ktorá by teoreticky mala dobre zapadnúť do voľnejšej, menej suchopárnej koncepcie snímky. Miestami je však použitie zvukových efektov prehnané a analógiu morských stvorení s robotmi či mimozemšťanmi evokuje príliš okato.

Jednotlivé sekvencie z rôznych prostredí sú predelené stručnými komentármi, ktoré napriek (a možno práve vďaka) zanietenému tónu v Brosnanovom hlase tvoria rozhodne najslabší moment filmu. Na jednej strane sú obsahovo chudobné – prikrátke na to, aby podstatne prispeli k dojmu z diania na plátne – a na druhej strane rušia atmosféru navodenú hudbou. Ďalším iritujúcim prvkom je ich text: obmedzuje sa na jalové filozofovanie o tom, aký je život pod hladinou krutý a nebezpečný (čo je práve v kombinácii s ultra-vážnym hlasom komentátora extra iritujúce), a občas popisuje práve prebiehajúci dej vetami, ktoré aj priemerne vzdelanému divákovi neprinesú vôbec nič nové.

Tajomstvo oceánu má dve skupiny potenciálnych divákov – tých, ktorí videli Modrú planétu a chceli by si zábery z nej vychutnať v plnej širokouhlej kráse, a tých, ktorí Modrú planétu nevideli a netušia, o čo ide. Prvú skupinu musím varovať – môže sa stať, že vás známe zábery v kombinácii s riedkym komentárom začnú nudiť. Pokiaľ ide o ostatných, každý vizuálne založený človek so záujmom o umenie by mal z kina odísť jednoznačne nasýtený, rovnako ako priaznivci orchestrálnej hudby. No rozhodne by som na tento film nešiel s cieľom dozvedieť sa niečo o živote v mori. Predsa len – kým Tajomstvo oceánu má na IMDb slušné skóre 7,3/10, u Modrej planéty svieti neuveriteľných 9,4/10. Čo dodať?

Deep Blue (UK/SRN, 2003, 90 min.)
Réžia: Andy Byatt, Alastair Fothergill. Scenár: David Attenborough. Kamera: Michael deGruy, Rick Rosenthal. Hudba: George Fenton