54. KARLOVE VARY – Z ODSTUPU. TROJICA MIMORIADNYCH FILMOV

54. KARLOVE VARY – Z ODSTUPU. TROJICA MIMORIADNYCH FILMOV

Článok



Pri výbere a hodnotení toho najlepšieho z posledného 54. ročníka MFF Karlovy Vary 2019 som si vyčlenil väčší, nielen časový, odstup. Program tohtoročného karlovarského festivalu pôsobil bez známych, divákmi očakávaných filmov (napr. Mladý Ahmed, U Zlatej rukavičky, Z milosti božej) ešte „nezávislejšie“ ako po iné roky.

Napriek tomu skromnejšiemu dojmu z poslednej edície festival stále dokáže rozvíjať napríklad vlastnú výberovú experimentálnu sekciu (Imagina), alebo ozvláštniť súťažné sekcie, napr. filmami Patrik (hlavná súťaž), Býk (Na Východ od Západu) alebo 17 blokov (súťaž dokumentárnych filmov).

V tejto „dištancovanej“ pofestivalovej rekapitulácii sa vyhnem zvláštnostiam, extravaganciám či unikátom a zameriam sa skôr na tradičné rozprávania s bohatým filmovým (tendencie), historickým alebo sociálno-kritickým kontextom. Niektoré z vybraných filmov uvedie aj aktuálny ročník festivalu Cinematik v Piešťanoch.

Papicha / r. Mounia Meddour

Prvým z nich, ktorý sa bude dať vidieť aj na Slovensku, je energický hraný debut alžírskej režisérky Mounie Meddour Papicha. Na karlovarskom festivale sa jej dievčenská dráma stala najobľúbenejším zahraničným diváckym filmom (pochopiteľne po troch domácich od známych tvorcov), predovšetkým pre jednu z najcharizmatickejších a najbojovnejších ženských hrdiniek tohtoročného programu festivalu.

Aj karlovarský festival príznačne citlivo reaguje na túto „tendenciu“ svetovej emancipačne/feministicky angažovanej tvorby mladých režisérok z rôznych moslimských krajín severnej Afriky (Magrebu) alebo Blízkeho východu. Aj pri letmom pohľade do histórie, napr. posledných piatich rokov, sa dajú pripomenúť aspoň niektoré divácky úspešné a najviac kriticky/festivalovo oceňované „ženské“ filmy ako Mustang (2015) tureckej autorky Deniz Gamze Ergüven, Keď otvorím oči (2015) tuniskej režisérky Leyly Bouzid alebo Božské (2016) francúzskej režisérky marockého pôvodu Houdy Benyamina.

Nehovoriac o tom, že nespútanej dievčenskej Papiche konkurovala tohto roku vo Varoch aj komorná dráma Adam Maročanky Maryam Touzani, o tehotenstve mimo manželstva a sile ženskej spolupatričnosti v konzervatívnom malomestskom spoločenstve. Avšak vitalitou a presvedčivosťou nepriťahujú pozornosť len režisérky, ale aj ich spriaznené mladé herečky v hlavných rolách: Baya Medhaffar, Oulaya Amamra, Nisrin Erradi či aktuálne v Papiche Lyna Khoudri.

Papicha je prezývka hlavnej hrdinky filmu, 18-ročnej slobodomyseľnej študentky Nedjmy a zároveň v alžírštine označenie pre krásne dievča, hipsterku. Spolu so svojimi troma najlepšími kamarátkami študuje na univerzite v Alžíri počas divokých deväťdesiatych rokov. Ambície a talent mladého emancipovaného dievčaťa, ktoré sa chce stať módnou návrhárkou a preraziť v Európe, strháva v sľubnom rozlete nárast fundamentalizmu, teror islamistických skupín bojujúcich proti vláde, ktorý v priebehu tejto tzv. „čiernej dekády“ nakoniec prerástol až do občianskej vojny s celkovou bilanciou 150 000 obetí.

Režisérka stavia svoj autobiografický príbeh možno prvoplánovo, no stále funkčne a efektne, na kontrastoch ženskej módy ako možnosti sebavyjadrenia a voľby podvolenia. Jej Nedjma napriek všetkým hrozbám a prekážkam bojuje proti hidžábovej uniformite a strate nezávislosti tým, že v škole pripravuje odvážnu módnu prehliadku.

Na druhej strane film prenikavo zachytáva atmosféru zrýchľujúceho sa pádu krajiny do temnoty, počas ktorého sa najmä mladí museli náhle rozhodovať o svojom ďalšom živote: či emigrovať alebo ostať, či bojovať alebo sa prispôsobiť. Papicha vykresľuje obraz krajiny ako čakárne na emigráciu, zachytáva pocity dezorientácie v nej, situácie voľby, váhania, zbavovania sa ilúzií a ideálov, ako aj skúšania prvých životných kompromisov.

Prví zradca / Il traditore / r. Marco Bellocchio

Aj tento film sa bude dať čoskoro vidieť v slovenských kinách. Súčasná talianska kinematografia má v programe karlovarského festivalu významné postavenie, každý rok ponúka hrané i dokumentárne debuty nováčikov (tohto roku napr. Leonardo D´Agostino, Šampión) a zároveň nové diela známych majstrov (Abel Ferrara, Tommaso). To je aj prípad biograficky ladeného Prvého zradcu od klasika talianskeho filmu Marca Bellocchia, ktorý vo Varoch pravidelne uvádza svoje filmy, naposledy komornú drámu Sladké sny (2016).

Prvom zradcovi sa vracia k spoločensko-kritickej línii svojej tvorby a po dávnejšom politickom psycho-trileri Dobrý deň, noc (2003), ktorý venoval únosu politika Alda Mora Červenými brigádami a jeho smrti po takmer dvoch mesiacoch v zajatí, Bellocchio nakrútil veľkolepý obraz o období vrcholnej moci i následného pádu sicílskej Cosa Nostry v 80. a 90. rokoch. Je to jedna z najpríznačnejších, s trochou nadsádzky, takmer „nevyhnuteľných“ tém talianskeho filmu, hoci Bellocchio sa pre jej spracovanie rozhodol po prvýkrát až teraz.

No vybral si o to spektakulárnejší príbeh prvej veľkej zrady mafie, porušenia omerty – prísahy absolútnej mlčanlivosti, ktoré mal na svedomí mafiánsky boss starej školy Tommaso Buscetta, Don Masino. Práve pre vojnu medzi starou a novou „corleonskou“ mafiou kvôli kvitnúcemu biznisu s drogami, v ktorej stratil synov i brata, sa rozhodol spolupracovať so súdnou mocou. Boj štátu proti mafii vtedy reprezentovali dvaja sudcovia Giovanni Falcone a Paolo Borsellino. Buscettove odhalenia prvý krát detailne odkrývali štruktúru i fungovanie sicílskej mafie a nakoniec viedli až k dvojročnému monsterprocesu s mafiou (maxiprocesso, 1986–87) v Palerme a obžalobe 475 členov mafie.

Toľko faktické obrysy historických udalostí. Bellocchio však pripomína, že nechcel nakrútiť len konvenčný životopisný film. Od Buscettu si držal odstup, nevnímal ho ako obeť ani hrdinu. „Prvý zradca“ ho na jednej strane fascinoval charakterom i charizmou, odhodlanosťou solitéra, ktorý sa pre svoju starosvetskú predstavu mafiánskej cti rozhodne žiť na úteku – neustále sa obávať, hoci so zbraňou po ruke, o život svoj i rodiny.

Na strane druhej ho videl ako doslova silnú divadelnú postavu, ktorá sa so svojím „zradcovským“ rozhodnutím musí sám vyrovnať, obhajovať ho pred spojencami i súdmi (komplex pojmu cti „pod zákonom“ i „mimo zákon“), a hlavne bojovať s ním – zase veľmi premyslene, lišiacky – proti novej, omnoho brutálnejšej mafii. Metaforu teatrality Bellocchio završuje rekonštrukciou onoho maxiprocesu, veľkého mafiánskeho happeningu (rozvrh súdnej siene, klietky s obvinenými, ich znaková reč, sicílsky dialekt), v ktorom sa Buscetta rozhodol vystupovať ako hlavný aktér: akoby hovoril, podstupujem toto všetko, aby som na seba upútal pozornosť a chránil sa ňou.

Celým filmom sa nesie jeho vymedzovanie sa voči zrade: to vrah sudcov, il capo dei capi Salvatore Riina je zradca „našej veci“, nie on. Prečo to Buscetta robil? Okrem vlastnej záchrany, chcel použiť silu štátu na pomstu, alebo sa pod vplyvom aj osobne ladených stretnutí s Falconem, chcel stať skutočne novým človekom? Napriek divácky príťažlivej spektakularite je Bellocchiov film predovšetkým sondou do života odvážneho človeka, ktorý bez ohľadu na osobné motivácie/prospechy, výrazne oslabil mafiu, nielen personálne, ale skôr nasvietením jej zákulisia, rozkrytím mnohých jej tajomstiev a legiend.

Narušiteľ systému / Systemsprenger / r. Nora Fingscheidt

Na príbeh celkom odlišného narušiteľa systému, už vo svojom detskom veku absolútne nezvládnuteľného, sa zameriava debut mladej nemeckej režisérky Nory Fingscheidt, ktorý je súčasťou ponuky Be2Can Distribution. Problémovým rodinám a z nich vypadávajúcim ešte problémovejším deťom sa kinematografia venuje permanentne, no veľmi výnimočné je dosiahnutie podobnej intenzity pôsobenia obrazu každodenného nezmieriteľného boja (ne-spolupráce) s inštitúciami až po pocit márnosti a beznádeje.

V tomto prípade ide o príbeh len 9-ročnej Benni, ktorej výchovu matka pre svoj rozháraný život nezvládla a tým svoje prvé dieťa obetovala „systému“, konkrétne inštitúciám sociálnej starostlivosti v Nemecku. V porovnaní s našimi zariadeniami podobného zamerania, sú určite funkčnejšie, s kvalitnejším personálom, nikde a nikdy však nedokážu nahradiť rodičovskú lásku, pozornosť, ochranu. Nora Fingscheidt spomína, že ju k nakrúteniu filmu o divokom, agresívnom, nezvládnuteľnom dieťati inšpirovalo 14-ročné dievča, ktoré spoznala počas nakrúcania dokumentu o útulkoch pre ženy bez domova.

Od sociálnej pracovníčky vtedy prvýkrát počula pojem systemsprenger, neoficiálne označenie pre mladých ľudí neschopných učiť sa a prispôsobovať, resp. začleňovať sa do spoločnosti. Po 6 rokoch výskumu príbehov narušiteľov systému sa rozhodla nakrútiť film o dievčati, ale zámerne oveľa mladšom, aby nevznikli výhrady, že jej problémovosť by mohla súvisieť len s pubertou.

Vo filme sledujeme Benni, ktorá jednoducho zdivela pre nedostatok lásky, pričom na toto zlyhanie upozorňuje matku i ostatných hyperaktivitou, výbuchmi hnevu, agresiou, krikom („násilie detí je vždy volaním o pomoc“). Dospelí ani deti nie sú počas týchto kríz v jej blízkosti v bezpečí. Benni predstavuje pozoruhodne silné energetické jadro filmu, ktoré neustále púta, rozrušuje vedomie diváka, vedie ho a aktivizuje (solidarizuje). Stavia nás do pozície človeka, ktorý priam fyzicky pociťuje jej zranenosť, no zároveň aj vlastnú nemohúcnosť, márnosť prekonávania jej odporu.

Podobne ako dospelí vo filme skúšame uvažovať o riešení, našom konaní, strácame nádej a neustále mentálne zvažujeme správnosť alebo radikálnosť („nechať žiť s divou zverou v lese“) vlastných reakcií a rozhodnutí. Fingscheidt skutočne naznačila všetky možnosti prístupu, pričom jej nešlo o planú kritiku štátu, daných zariadení, neľudskosti, byrokracie a pod. Celý čas filmu pobývame najmä v blízkosti stále unikajúcej Benni. Nároky na naše vnímanie sú o to väčšie, že autorka nekalkuluje s nejakými pozitívnymi zvratmi, vývojom udalostí či dokonca dobrým koncom prípadu.

Nesmierne intenzívne pôsobenie filmu nakoniec bezprostredne súvisí s psychicky i fyzicky náročným a o to obdivuhodnejším hereckým výkonom len 11-ročnej, aj keď už pomerne skúsenej malej filmovej herečky Heleny Zengel (účinkovala už v štyroch filmoch). Málokedy sa totiž podarí, najmä pri nakrúcaní s deťmi, tak presvedčivé nastavenie a udržanie koncentrácie a expresivity prejavu. Narušiteľ systému odkrýva jeden iritujúci obraz divokosti v srdci a zároveň nám nepríjemne signalizuje ako bezhranične neschopný a bezmocný dokážeme byť pri hľadaní cesty k druhému.


autor Martin Kaňuch 17.8.2019
Meno:
ODOSLAŤ
:)
0 z 10
0 z 10
FILMOVÉ PREMIÉRY
7.11 |
hodnotenie 7/10
7.11 |
hodnotenie 8/10
7.11 |
hodnotenie 6/10
7.11 |
hodnotenie 5/10
14.11 |
hodnotenie 5/10
14.11 |
hodnotenie 9/10
14.11 |
hodnotenie 7/10
5.12 |
5.12 |
hodnotenie 9/10
12.12 |
hodnotenie 8/10
NAJČÍTANEJŠIE
|AD ASTRA
2
hodnotenie 8/10
|RAMBO: POSLEDNÁ KRV
1
hodnotenie 5/10
|STEHLÍK
1
hodnotenie 6/10
|JOKER
2
hodnotenie 9/10
|HODINÁROV UČEŇ
0
hodnotenie 7/10
|SKUTOK SA STAL
0
hodnotenie 7/10
|BEATS
0
hodnotenie 8/10
|DAPHNE
0
hodnotenie 7/10
|FLORENCINO KNÍHKUPECTVO
0
hodnotenie 7/10
FILMOVÉ NOVINKY
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 26847
02 |
návšt. 16184
03 |
návšt. 14543
04 |
návšt. 10866
05 |
návšt. 9177
06 |
návšt. 8834
07 |
návšt. 8102
08 |
návšt. 5140
09 |
návšt. 4902
10 |
návšt. 4631
REBRÍČEK US
01 |
$19,4 mil.
02 |
$19,2 mil.
03 |
$12,0 mil.
04 |
$11,8 mil.
05 |
$8,9 mil.
06 |
$8,4 mil.
07 |
$4,1 mil.
08 |
$3,0 mil.
09 |
$2,6 mil.
10 |
$2,1 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
vaše novinky zo sveta zábavy
sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2019 SECTOR Online Entertainment / sector@sector.sk