KEď KATANA SVIŠTÍ VZDUCHOM

Prvé zásahy filmovou katanou

Už v ranných úsvitoch kinematografie japonskí tvorcovia hľadali inšpirácie pre svoje príbehy práve v bohatej histórii samurajov. Žiaľ, do dnešného obdobia sa z týchto filmov zachoval iba malý počet, ktorý sa v našej zemepisnej šírke a dĺžke ešte značne stenčil. I keď vám výsledky vyhľadávania na filmovom portáli www.imdb.com, prípadne iných serveroch poskytnú viaceré názvy filmov zo začiatku 20. storočia, dopátrať sa čo i len krátkeho obsahu týchto diel je priam nemožné. Jedným zo známejších a dochovaných filmov z tohto obdobia (konkrétne rok 1909) s tematikou chambary je tak The Fight at Honno Tepmle (Goban Tadanobu) od režiséra Makino Shozoa. Táto snímka je zároveň vo viacerých prameňoch uvádzaná ako prvý film so samurajskou tematikou (i keď znova pripomínam, že je to údaj platný vzhľadom na súčasný status dochovaných filmov). Jeho spracovanie (rovnako ako tomu bolo v tomto počiatočnom období kinematografie aj v západných krajinách) bolo plne v dikcii divadelného spôsobu zobrazenia príbehu (v Japonsku veľmi populárny divadelný systém kabuki) t.j. kamera bola statická, neexistovali takmer žiadne zmeny veľkosti záberu (k nasnímaniu prebiehajúceho deja sa pristupovalo tzv. "Méličsovým princípom diváka sediaceho v divadle v trinástej rade").

Prvým tvorcom, ktorý vo výraznej miere spopularizoval samurajskú tematiku za hranicami vlastnej vlasti, bol už za svojho života mimoriadne uznávaný Akira Kurosawa. Svojimi filmami Sedem samurajov (Shichinin no samurai, r.1957) a Yojimbo (Telesná stráž, r. 1961) stanovil nielen základné princípy a prvky chambara filmov, ale výrazne ovplyvnil aj zahraničných tvorcov westernov, ktorí sa vyššie zmieňovanými príbehmi inšpirovali. Práve v tomto období môžeme jasne vystopovať vznikajúci, vzájomne úzky vzťah medzi chambara filmami a žánrom westernu, pričom treba podotknúť, že išlo o plne recipročný vzťah. Na jednej strane sa Kurosawových Sedem samurajov stalo podkladom pre americký remake Johna Sturgesa s názvom Sedem statočných (The Magnificient Seven, r.1961) a Yojimbo bolo inšpiračnou bázou Leoneho Pre hrsť dolárov  (Fistful of Dollars, r.1964). S posledne zmieňovaným navyše súvisí aj skutočnosť, že Leone ho natočil bez Kurosawoveho povolenia (ktorý sa o Leoneho remaku dozvedel, až keď bol hotový). Ako kompenzáciu si Kurosawa potom od Leoneho vymohol podiel na tržbách (niektoré pramene uvádzajú výšku 15%) a k tomu navyše 100.000,- USD ako ďalšiu časť kompenzácie spolu s distribučnými právami pre Japonsko, Taiwan a Južnú Kóreu.

Na druhej strane inšpirácia tiekla aj opačným smerom, pretože po zhliadnutí Yojimba sa dá poľahky identifikovať, že Kurosawa rovnako bohato čerpal z klasických starých westernoch od Johna Forda a Howarda Hawksa. Malá dedinka, kde sa príbeh Yojimba odohráva, ako keby svojím rozložením stavieb vypadla z klasických westernov a nielen vo vrcholných konfrontačných momentoch hlavných predstaviteľov odkazuje k filmom ako Na pravé poludnie (High Noon, r. 1952) od Freda Zinnemanna a Prestrelka pri OK Corral (Gunfight at O.K. Corral, r.1957) od Johna Sturgesa. Aj tu je jedna hlavná ulica, lemovaná nízkymi budovami (klasické takmer až "komorné" prostredie westernov od zmieňovaného H. Hawksa) a viaceré súboje sa aj v Yojimbovi odohrávajú takmer symbolicky presne s úderom dvanástej hodiny, t.j. na pravé poludnie.

Ako už bolo spomenuté, Kurosawa svojimi dielami ustanovil základné pravidlá chambara filmov ako napr. vystihnutie drsnej atmosféry danej doby, plnej násilia a smrti. Už úvodné minúty filmu, kedy hlavný hrdina - samuraj (resp. presnejšie označenie by bolo rónin, pretože v čase príchodu do dediny je samurajom bez pána) Sanjuro (Toshirô Mifune) prichádza do dediny, sú presiaknuté napätím a predtuchou budúceho násilia. Dedina je na prvý pohľad vyľudnená (podobne ako dediny vo westernových príbehoch) a jediný, kto prichádzajúceho Sanjura (v preklade toto meno znamená "tridsiatnik") "uvíta" je pes s časťou ľudskej ruky v papuli!!! Táto scéna spoľahlivo ešte aj v dnešnom divákovi, navyknutého vidieť na plátne všelijaké brutálne výjavy, svojou bizarnosťou vyvolá tie správne, tvorcom zamýšľané pocity.

Ďalším charakteristickým prvkom chambara filmov je - popri po väčšinou cnostnom vyobrazení charakterov samurajov riadiacich sa kódexom bushido, aj spôsob ich boja. Práve tu môžeme vidieť hlavný rozdiel medzi samurajskými a ostatnými "martial arts" filmami (poväčšine honkongskej a čínskej produkcie). Drvivá väčšina "kung-fu" filmov (všetky možné Shaoliny, Zrady a pomsty, staré "Jackie Chanovky" a pod.) obsahuje nekonečné súboje, v ktorých sa doslova využíva každý kúsok ľudského tela. Oproti tomu samurajské súboje sú krátke, pozostávajúce s rýchlych výpadov (napr. Tarantino sa s týmito systémami veľmi dobre zahral v obidvoch častiach Kill Bill-a - v zápase Nevesty s O-Ren je príprava ako aj prestávky medzi krátkymi bojovými výpadmi neporovnateľne dlhšia a atmosférickejšia ako samotný súboj, naproti tomu bitka medzi Nevestou a Elle sa nesie plne v duchu dlhých kung-fu súbojov). Sú odrazom skutočného systému boja samurajov, kde samotné skríženie mečov je iba finálny akt, ktorému predchádza dlhšia (a dôležitejšia) psychická i duševná koncentrácia bojovníkov na prítomný okamžik. Dokonca sa traduje, že ak sa stretli vo vzájomných súbojoch skutoční majstri meča, k fyzickému boju vôbec neprišlo a bojovníci si vyriadili účty čisto iba na mentálnej úrovni. Samozrejme, tento spôsob sa vo filme príliš neuplatnil, vzhľadom na vysokú pravdepodobnosť nezáujmu zo strany akcie očakávajúceho diváka. Medzi svetlé výnimky, ktoré sa šikovne dokázali s týmto spôsobom (ne)zápasu vyrovnať, patrí z posledného obdobia napr. aj u nás známy Hrdina (Ying xiong). V ňom sa úvodný súboj medzi Nebeským (Donnie Yen) a Bezmenným (Jet Li) odohráva síce iba v ich mysliach, ale divák prostredníctvom vizuálneho nazretia do ich podvedomia - štylizovaného v retrospektívnej montáži - nie je o žiaden detail súboju ukrátený.

Dlhá cesta slepého samuraja

Rok 1962 okrem pokračovania Yojimba s názvom Sanjuro (v našich končinách sa môžete stretnúť aj s názvom "Odvážni muži", na režisérsku stoličku znova zasadol Kurosawa a Toshirô Mifune sa rovnako zhostil hlavnej úlohy) dal svetu aj dve doteraz najdlhšie filmové série. Na západe do filmového sveta vtrhol vo filme Dr. No - James Bond a v Japonsku boli diváci v kine svedkom prvých dobrodružstiev slepého samuraja Zatôichiho, ktorý v počte pokračovaní (celkovo ich je aj s Kitanovým remakom zatiaľ 27) predbehol aj samotného Bonda. Zatôichi je v Japonsku ešte aj dnes mimoriadne obľúbená postava, i keď najväčšieho ohlasu sa práve dočkal v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy obrovský divácky záujem dospel do takého štádia, že ročne bežne vznikli aj dva - tri diely. Príbehy Zatôichiho, podobne ako Bonda, sú koncipované ako seriálové pásmo, t.j. v každej časti prichádza v rámci svojho putovania krajinou do iného mesta (dediny), kde sa stretáva s novým protivníkom. Postupne, ako rástol počet pokračovaní, dochádzala aj tvorcom fantázia (hlavne pri tak rýchlo narastajúcom počte sequelov) a niektoré časti prezrádzali kto bude najnovším Zatôichiho protivníkom už v samotnom názve (napr. Zatôichi a šachový majster, Zatôichi a jednoruký majster meča, atď.), príp. sa mohli diváci dočkať aj crossoveru (jednoznačne najvydarenejší je doslova "súboj titanov" v crossoveri s názvom Zatôichi vs Yojimbo - kde si práve postavu Yojimba znova zopakoval Toshirô Mifune). Kontinuitu celej série zabezpečil predovšetkým predstaviteľ Zatôichiho, herec Shintarô Katsu. Ten stvárnil postavu slepého samuraja až na jednu výnimku vo všetkých filmoch (navyše v poslednej  - 26. časti z roku 1989 v ktorej hral, si sadol aj na režisérsku stoličku) a jeho tvár sa tak stala neodmysliteľnou súčasťou celej série. Na druhej strane najviac častí režíroval Kenji Misumi (celkovo šesť filmov, vrátane úplne prvého), ktorý získané skúsenosti z natáčania Zatôichiho dobrodružstiev potom naplno využil v inej chambara série s názvom Lone Wolf and the Cub (o nej bude zmienka nižšie).

V súvislosti so Zatôichim sa patrí aspoň v krátkosti spomenúť meno japonského multitalenta (režisér, scenárista, strihač, herec...) Takeshi Kitana, ktorý minulý rok natočil mimoriadne úspešnú a aj v zahraničí kladne prijatú variáciu s mierne parodickými prvkami na filmy so Zatôichim. Oproti klasickej sérii je v jeho verzii niekoľko zásadných obmien. Kitano (ktorý si vo filme zahral aj hlavnú úlohu) vybavil svojho slepého samuraja chemlonovo do biela odfarbeným, krátkym strihom vlasov (v pôvodných filmoch mal Zatôichi vlasy zásadne čierne), viacerým scénam (napr. scény s roľníkmi na poli, ktoré sa hojne vyskytovali už v pôvodnej sérii) vďaka mimoriadne vydarenému hudobnému podfarbeniu (akýsi mix hip-hopu s elektro synty-funk) dodal priam až videoklipovú estetiku (napr. záverečná, tanečno - muzikálová vložka), ale hlavne spochybnil pravidlo, že by Zatôichi mal byť slepý (i keď na druhej strane Kitano nedáva ani jasnú odpoveď, že Zatôichi videl....záverečná scéna tak dodáva filmu zaujímavú dvojzmyselnosť). Vďaka pokroku v špeciálnych efektoch zvoli navyše Kitano oproti starým filmom (ktoré pochopiteľne nemali možnosť výberu v trikovej časti) počítačom dotvorené krvavé jatky, ktoré aj pre ich veľké množstvo ešte viac umocnili celkovú nadsádzku z filmu priam sršiacu (i keď treba uviesť, že Kitanov Zatôichi nie je vôbec krvavejší ako jeho predchodcovia, to len spôsob vyobrazenia smerom ku komiksom prispieva k zvýšenej miere úsmevného nadhľadu).

Z papiera na filmové plátno

Keď už sme pri komiksoch tak treba povedať, že v Japonsku si tento druh umenia získal mimoriadnu popularitu, ktorá v posledných dvoch dekádach našla veľkú odozvu aj v našom západnom svete. Ako iste viete, japonské kreslené príbehy na papieri sa označujú pojmom manga a ich rozpohybovaná kreslená verzia zase anime. Rovnako ako pri hranom filme, tak ani tvorcom manga príbehov netrvalo dlho, kým si uvedomili obrovský dejový potenciál samurajských príbehov. Postupne vznikli viaceré mimoriadne úspešné manga série, ktorých popularita si časom našla cestu aj do hraného filmu (podobne ako pred piatimi rokmi vďaka prvému dielu X-menov nastal doslova boom komiksových adaptácii zo stajne Marvelu). Jednou z najúspešnejších sérií sa stal cyklus o samurajovi bez pána (rónin), ktorý putuje po krajine aj so svojím malým synom - nemluvňaťom. V roku 1972 sa potom tento príbeh dostal pod rovnomenným názvom Lone Wolf and the Cub aj na filmové plátno. Za jeho vznikom stála v tej dobe už populárna dvojica, majúca výraznú zásluhu na úspechu spomínanej série o Zatôichim - konkrétne to bol Shintarô Katsu (pri Lone Wolf ako producent) a Kenji Misumi (ako režisér). Scenár filmového príbehu si na starosť zobral samotný literárny tvorca manga verzie - Kazuo Koike. Do hlavnej úlohy - samuraja bez pána menom Ogamu Itto bol obsadený robustný herec Tomisaburo Wakyama, ktorý sa aj vďaka tejto úlohe stal synonymom tvrdého a neúprosného bojovníka s mečom. V tejto sérii sa do popredia znova dostala aj ďalšia výrazná črta chambara filmov, ktorú sme spomínali už aj v historickom exkurze - pomsta.

Filmová séria Lone Wolf and the Cub sa v priebehu rokov 1972-1976 rozrástla do šesťdielneho cyklu. Wakyama stvárnil vo všetkých dieloch (samotný režisér Kenji Misumi režíroval päť dielov) spomínaného samuraja Ogamu Itta. Ten na začiatku - v spomínanom prvom diele, verne slúži svojmu pánovi - vládcovi rodinného klanu Yagu. Potom, čo je ale vďaka zrade zo strany prisluhovačov svojho pána ako aj ním samotným krivo obvinený z činu, ktorý nespáchal a navyše je kruto zavraždená časť jeho rodiny, odchádza zo služby a vydáva sa aj so svojím malým synom (ešte nemluvňaťom) na cestu pomsty. Podobne ako Zatôichi v každom diele prichádza do inej oblasti, tak aj Ogamu so synom prechádzajú postupne v každej časti iným územím. Ogamu musí počas tejto púte zviesť nespočetné súboje nielen z miestnymi gangstrami, ale navyše samotný Yagu z obavy, že by sa Ogamuovi mohlo podariť splniť svoju prísahu pomsty, vysiela v každom diele proti nemu nových, vždy ešte nebezpečnejších protivníkov. V poslednej - šiestej časti, sa tak tesne pred finálnym zúčtovaním Ogamu musí konfrontovať aj z komandom ninjov, ktorí v nezabudnuteľnej scéne na neho útočia zo zasneženého kopca na lyžiach a v rukách pri tom mávajú katanami... .

Séria Lone Wolf and the Cub sa preslávila takou explicitnou mierou zobrazenej brutality (odseknuté ruky, nohy, preťatá hlava a pod. - ak si niekto myslel, že Tarantino v Kill Bill práve takýmito scénami posunul hranicu brutality o krok ďalej, tak je na veľkom omyle, pretože všetky krvavé excesy sa v hojnej miere nachádzajú už v týchto starých filmoch, z ktorých Quentin čerpal inšpirácie), že v Amerike bola nadlho zakázaná. O to väčší šok zažili potom americkí diváci v roku 1980, keď Misumi spolu s Robertom Houstonom (vo filme vystupuje v úlohe rozprávača v pozadí mimo obraz) uviedli do kín a neskôr na video zostrih prvých dvoch častí Lone Wolf and the Cub pod názvom Shogun Assassin. Vďaka tomu, že do zostrihu sa z originálov dostali v drvivej väčšine iba sekvencie súbojov, išlo o nonstop brutálnu a zbesilú jazdu, ktorej miestami (práve kvôli radikálnemu strihu v deji) chýbala logická naratívna nadväznosť medzi jednotlivými časťami príbehu. To ale nezabránilo tomu, aby si našla svojich nadšencov a časom sa stala takmer kultovou záležitosťou. Mimochodom, práve zábery z tohto filmu sleduje v Kill Bill Vol. 2 Nevesta so svojou dcérkou pred spaním. Spôsoby ako uložiť deti do postieľky sú teda naozaj rôznorodé... :-)

Treťou úspešnou sériou (historicky najstaršou, pretože vznikla ešte v päťdesiatych rokoch, ešte pred Kurosawovym Yojimbom) sa stala tzv. "Samurai trilogy" (r. 1954-1956) od režiséra Hiroshi Inagakiho a znova s Toshirô Mifunem v hlavnej úlohe. Tvorcovia vychádzali pri koncepcii príbehu veľmi voľne z osudov jedného z najznámejších samurajov v dejinách - Miyamota Mushashiho (v Japonsku je absolútnou legendou). Okrem faktu, že vo veku 30 rokov mal už za sebou 60 úspešných súbojov, sa preslávil aj napísaním niekoľkých kníh o bojových taktikách a súbojoch s mečom (najznámejšia je Go Rin No Šo - Kniha piatich kruhov). Ako bolo naznačené, samurajská filmová trilógia bola jeho postavou inšpirovaná iba veľmi zľahka (vlastne iba menom hlavnej postavy), zvyšok sa niesol v dikcii takmer romantizujúceho pohľadu. Miyamoto (alebo jeho postava je známa aj pod menom Takezo) sa v prvej časti spolu so svojim kamarátom vydáva za svoju krajinu bojovať do vojny. Počas jedného boja sa ale od svojho pluku oddelia a narazia na opustený dom, v ktorom žije osamelá matka s dcérou. Matka cez noc zvedie Takezovho kamaráta (na ktorého doma čaká krásna manželka Otsu), ktorý spolu s ňou a dieťaťom potom odchádza preč z krajiny. Samotnému Takezovi po návrate domov ale nikto neverí a všetci ho pokladajú za zradcu, ktorý navyše zabil aj svojho najlepšieho kamaráta (o tom sú presvedčení hlavne jeho rodičia). Jediná, ktorá mu verí je Otsu, do ktorej je Takezo už dlho tajne zamilovaný. Netrvá dlho a Otsu mu lásku opätuje. Lenže v ich dobe nemal podobný vzťah šancu na úspech a navyše dedinčania Takeza uväznili. Pred istou smrťou ho zachráni tajomný mních, s ktorým Takezo odchádza do hôr. Tu - za účelom očistenia svojho mena, začne sa učiť umeniu samurajov. V druhej časti sa Takezo vracia potom naspäť do dediny, kde na neho verne a vytrvalo čakala Otsu. Skôr, ale ako ich tajná láska príde k naplneniu musí Takezo v záverečnej časti (v ktorej sa na istý čas stáva učiteľom samotného šoguna z vplyvného klanu) zdolať najťažšieho protivníka - smrtiaceho majstra meča Sasaki Kojira. Na konci príbehu potom Takezovi a Otsu už nič nestojí v spoločnej láske a navyše Takezo odkladá aj svoj meč a stáva sa z neho roľník, čím je vo filme zvýraznené víťazstvo pokoja nad bojom. Rovnako je zjavná aj paralela medzi Takezom  (ne)bojovníkom a jeho mečom, pre ktorého je jediným miestom pokoja a zaslúženého odpočinku vlastná pošva.

Lady Snowblood a Sonny Chiba

Začiatkom sedemdesiatych rokov postupne nastala v chambara filmoch jedna výrazná zmena, ktorá vyvrcholila uvedením snímky Lady Snowblood (Shurayuki-hime - v Japonsku dodnes jeden z najúspešnejších a najpopulárnejších filmov v svojom žánri) v roku 1973. Touto zmenou bola skutočnosť, že hlavným hrdinom - pomstiteľom s katanou v ruke sa stala žena. Lady Snowblood bola úspešnou filmovou adaptáciou ďalšej populárnej a rovnomennej manga série, ktorej tvorcom bol znova Kazuo Koike. Keďže tento film sa stal hlavným zdrojom Tarantinovej inšpirácie pri tvorbe Kill Bill-a nielen z hľadiska príbehu, ale aj viacerých formálnych postupov, pozrieme sa na neho bližšie.

Lady Snowblood zase raz popisuje príbeh pomsty. Mladá dievčina Yuki sa po dvadsiatich rokoch tvrdého tréningu vydáva pomstiť smrť svojich rodičov, ktorú majú na svedomí štyria gangstri (traja muži a jedna žena). Tí sa medzitým rozpŕchli po celej krajine a tak Yuki neostáva nič iné, ako ich postupne jedného po druhom navštíviť a zabiť.

Príbeh Yukinej pomsty je rozložený do jednotlivých kapitol (Tarantinova obľúbená naratívnej schéma). Ale viac ako tento fakt padnú potom do oka v porovnaní s Kill Bill niektoré ďalšie detaily, pri ktorých sa nestačíme diviť  s akou láskou a úctou ich Tarantino takmer do poslednej bodky citoval. Na tomto mieste by som chcel zdôrazniť, že ho neobviňujem zo žiadneho plagiátorstva. Práve naopak, zhliadnutie Lady Snowblood (či už pred alebo po Kill Bill-ovi) vám dá možnosť obdivovať spôsob, ako sa Tarantino s citáciami zo svojich obľúbených filmov šikovne pohral. Príkladom môže byť známa scéna z prvého teaseru na Kill Bill-a (bola nakoniec aj vo filme), v ktorej rakurz kamery v podhľade na štyroch hlavných zabijakov (Vernita, O-Ren, Bud, Elle) je úplne identický s nasnímaním hlavných záporakov v Lady Snowblood tesne po vražde Yukinho otca. Záverečný súboj v Lady Snowblood sa takisto odohráva na zasneženom nádvorí, postava Yuki je v rovnakom bielom kimone, aký má v Kill Billovi O-Ren pri súboji s Nevestou (tiež v zasneženom prostredí, na ktorom červená krv veľmi kontrastne vynikne). Jeden s Yukinych súbojoch sa tiež odohráva v miestnosti s čierno - bielou šachovnicovou podlahou (rovnaké vzorkovanie má aj stred podlahy pri súboji Nevesty s Crazy 88), v ďalšej scéne zase bojuje proti viacnásobnej mužskej prevahe zabijakov. Rovnako ako v   Lone Wolf and the Cub, tak aj v Lady Snowblood nie je núdza o viaceré brutálne scény porciovania ľudského tela, spojené s nadmernými a prehnanými gejzírmi striekajúcej krvi. Ak si pamätáte na odseknutú hlavu bossa Tanaku - jedného z pohlavárov japonskej yakuzy, príp. odseknutú ruku Sofie z prvej časti Kill Bill-a, tak viete presne o čom hovorím. Znova opakujem, že Tarantino nechcel a nemohol týmito scénami parodovať originály, pretože minimálne rovnaké množstvo vystrekujúceho hemoglobínu je možno vidieť aj v nich samotných.

Dokonca aj slávna anime scéna v prvej časti Kill Billa, ktorú väčšina považuje za Tarantinov vlastný, autorský prínos, má svoj predobraz v Lady Snowblood, kde je jedna sekvencia (rovnako ide o retrospektívnu vložku) vyrozprávaná prostredníctvom statických, kreslených obrázkov s výrazným zvukovým podfarbením (čiže nie je to doslova anime sekvencia, ale jej najbližší predstupeň, kde v pozadí počujeme zvuky dokresľujúce obraz).

Samotná predstaviteľka Yuki - herečka a speváčka Meiko Kaji, je potom predobrazom tak Nevesty (príbeh pomsty) ako aj O-Ren (japonský pôvod spolu s vykonanou pomstou za vraždu rodičov). Pre Lady Snowblood naspievala nádhernú, pomalú a smutnú baladu s názvom "Flower of Carnage", ktorá zaznie v závere prvého dielu aj v Kill Bill-ovi. O rok neskôr vzniklo pokračovanie Lady Snowblood s podnázvom Lady Snowblood 2: Lovesong of Vengeance (Shurayuki-hime: Urami renga), ktoré ale už úspech a kvalitu jednotky nezopakovalo. Meiko Kaji si tak dvojdielnou sériou Lady Snowblood v svojej rodnej krajine upevnila post najdrsnejšej ženskej akčnej (anti)hrdinky, ktorého základ ešte pred Snowblood postavila v štvordielnej, rovnako brutálnej a krvavej sérii s názvom "Female Prisoner Scorpion #701". Meiko tu hrá dievča z väzenia, ktoré sa po úspešnom úteku z tohto prostredia nielen stavia do čela gangu žien na úteku, ale najprv sa aj stihne pomstiť za bezprávie, ktoré na nej páchali správca a strážcovia väznice.

Ďalším výrazným hercom spojeným so samurajskými filmami je Sonny Chiba (majster Hattori Hanzo z prvej časti Kill Bill-a). Postupne si počas celej dekády sedemdesiatych rokov ako aj prvej polovice rokov osemdesiatych zahral vo viac ako desiatke chambara filmov, kde takmer vždy stvárnil samurajského bojovníka (príp. "iba" bojovníka s mečom) na ceste za pomstou a zástancu bezprávia. Len samotný výpis týchto filmov ako aj stručné načrtnutie ich deja by vydalo na samostatný a mimoriadne dlhý text. Len okrajovo môžme spomenúť (ďalšiu) úspešnú sériu zo začiatku sedemdesiatych rokov s názvom Streetfighter (nie, to nie je ten film, kde hral J.C. Van Damme). Charakteristickou črtou týchto filmov sa stali krátke, ako keby röntgenové zábery lámaných kostí. Niečo podobné sme mohli vidieť aj vo filme Rómeo musí zomrieť s Jetom Li. V súvislosti s Kill Bill-om treba spomenúť hlavne film, ktorý v sebe nesie aj jednu pozoruhodnú skutočnosť. Ide o snímku z roku 1981 pod názvom Samurai reincarnation (Makai tenshô), ktorú režírovala ďalšia legenda japonského filmu - Kinji Fukasaku. Paradoxom je, že aj napriek veľkému počtu filmov sa jeho najznámejším stal až ten, ktorý natočil na samom sklonku svojho života pod názvom Battle Royale. Ide o temnú víziu blízkej budúcnosti, kde každoročne vybraná trieda školákov je odvedená na opustený ostrov. Tu majú medzi sebou adolescenti bojovať na život a na smrť. Hlavným cieľom hry je prežiť ako jediný. Mimochodom v tomto filme si zahral nielen vyššie spomínaný Takeshi Kitano (vedúci vojenskej školy) ale aj mladučká Chiaki Kuriyama, ktorej Tarantino v Kill Biil-ovi zveril postavu teenagerskej Go-Go Yubari - členky osobnej stráže O-Ren.

Chiba v Samurai Reincarnation hrá bojovníka menom Yubei, ktorý musí zničiť armádu nemŕtvych súperov (jedným z nich je aj jeho otec). V kontexte Kill Bill-a obsahuje film zaujímavú scénu odovzdávania meča medzi majstrom a žiakom (Sonny Chiba). Majster totiž Chibovej postave povie presne tú istú vetu, ktorú Hattori Hanzo doslovne zrekapituluje Neveste - takisto pri slávnostnom odovzdávaní katany ("If, on your journey, you should encounter God, God will be cut"). Kto Samurai reincarnation videl, rovnako ako aj ďalšie Chibove samurajské kreácie, len sťažka pri sledovaní tejto scény v Kill Bill-ovi nevyroní slzičku nostalgie a dojatia... .