KILL BILL 2.

KILL BILL 2.

10

Filmová recenzia



Nevesta sa vrátila. Zatiaľ, čo vo väčšine civilizovaných krajín mohli byť diváci v kinosálach svedkom jej "ukončenia cesty za pomstou", už skoro pred pol rokom, tak vďaka (ne)pochopiteľným praktikám (ne)menovanej distribučnej spoločnosti, si slovenský filmový fanúšik na druhý diel Tarantinovho opusu musel počkať až do dnešných dní. Tento článok ale nemá a nechce byť kritikou často krát pochybných distribučných politík (Kill Bill zďaleka nie je totiž jediným prípadom, podobný osud v rámci územia ČR a SR postihol napr. aj Hellboy-a), ale jeho snahou je, priblížiť druhý diel z viacerých hľadísk.

Ako jeden z najdôležitejších cieľov tohto textu, sa takmer ihneď po skončení projekcie pre mňa ukázala potreba na stručnom náčrte celkovej výstavby druhého dielu (a zároveň s čo možno najmenším prezrádzaním deja) poukázať na jeho odlišnosti oproti svojmu predchodcovi. Priznávam, že nutnosť tohto postupu sa u mňa stala naliehavejšou najmä potom, ako som bol aj vo svojom najbližšom okolí (časť našej redakcie a kamaráti) svedkom prevažne rozčarovaných (prípadne až negatívnych) reakcií zo zhliadnutia Volume 2. Tie vychádzali najmä z očakávania, že druhý diel bude pokračovať v nastolenom formálnom i naratívnom trende z prvého dielu. Preto tento článok berte (hlavne tí z vás, ktorí ešte druhý diel nevideli), ako určité varovanie a zároveň aj dobre mienenú radu, akým spôsobom sa pripraviť a pristúpiť k Nevestinmu sekunda parte. Hneď na začiatku priznávam, že najväčšou chybou je čakať od "dvojky" rovnaký štýl ako mala "jednotka". Zároveň ale dodávam, že príčiny treba hľadať nielen u diváka, neochotného akceptovať nový spôsob, ale určitý podiel viny leží aj na pleciach samotného režiséra.

Tarantino totiž ani zďaleka nesplnil to čo sľúbil. Kill Bill (obidve časti) si prívlastok "najlepší akčný a kung-fu film všetkých čias" pri všetkej úcte k tvorcovi - ani zďaleka nezaslúži. Prečo? Pretože ním jednoducho vôbec nie je. To ale neznamená, že film neoplýva inými kvalitami, stojacimi za zhliadnutie. Je otázne, nakoľko je vyššie zmieňovaný slogan nápadom samotného režiséra a nakoľko marketingového tímu distribučnej spoločnosti. Isté je ale to, že priniesol tak žiadané pozitíva, ako aj negatíva, pričom nanešťastie práve negatíva prevažujú. Ak máme byť konkrétni, tak plusom tejto proklamácie bola skutočnosť, že na prvú časť pritiahla do kina nielen tarantinofilov, ale aj bežného diváka ruku v ruke s mládežou prahnúcou po fiktívnom násilí a akcii. Hlavne ostatne zmieňovaná skupina potom navyše nielenže o hutnej zmesi kultúrnych odkazov obsiahnutých v Kill Billovi nevie (žlto-čierna kombinéza a lá Bruce Lee je naozaj iba povestnou špičkou ľadovca...), ale väčšinou ich ani nezaujímajú. 

Kill Bill 2. Kill Bill 2. Kill Bill 2.

Z hľadiska úsilia pritiahnuť na film čo najširšiu masu, propagácia teda naplnila svoj zámer. Tarantino tak už dnes vôbec nie je undergroundovou ikonou, ale komerčne atraktívnym artiklom (i keď želanú métu sa takmer isto podariť nedosiahlo - svedčia o tom samotné tržby). O to viac sa ale dvojsečnosť takto stavanej reklamy ukáže (resp. už sa ukazuje) po zhliadnutí druhého dielu. Tá časť divákov, ktorí v prvej časti videli hlavne akciu, veľa krvi i explicitne zobrazeného násilia a tešili sa na jej gradovanie v dvojke, bude zákonite minimálne rozčarovaná, ak nie sklamaná. A to už ani nehovorím o "čistých" fanúšikoch ázijského ponímania akcie, ktorí sa cítili kruto podvedení, už pri prvej časti. Tým úprimne radím, aby sa druhému dielu bez ochoty zmeny svojich očakávaní, postoja a prístupu radšej zďaleka vyhli. Ušetria tak sami seba z ešte väčšieho sklamania, ako naposledy. Na strane druhej, potom nepribudnú na konto Volume 2 (a spätne aj Volume 1) ďalšie negatívne ohlasy, ktoré si podľa mňa vôbec nezaslúži.

Na tomto mieste sa patrí navyše zopakovať to, čo som uviedol už v recenzii na prvú časť, t.j. že sa hrdo hlásim k veľkým fanúšikom a zástancom filmov, ku ktorým Tarantino Kill Billom odkazuje - t.j. ku všetkým klasickým a spaghetti westernom, samurajským filmom, hong-kongským kung-fu martial arts a (nielen) talianskym giallo hororom. A aj napriek tomu patrím, pravdepodobne k menšinovej skupine tých, ktorým sa obidva diely Kill Billa veľmi páčia. Pretože viac ako samotný fakt, že bojové scény svojou dynamikou, (ne)strihom a choreografiou, úroveň svojich zdrojov citácii nedosahujú, ma oveľa viac totiž zaujíma, teší a baví spôsob, ako Tarantino s citom profesionálneho kuchára dokáže mixovať zastarané ingredencie a prvky do novej, sviežej a funkčnej podoby, bez parodovania citovaných filmov. Áno o nej tu nemôže byť pri všetkých martial arts pasážach a brutálnych excesoch ani reči, pretože rovnakú úroveň nadsázky a násilia obsahujú aj pôvodné filmy. Tarantino tak znova aj Kill Billom (a hlavne druhou časťou) dokazuje, že je nielen zručným ale hlavne talentovaným filmárom, ktorý zo svojich obľúbených diel vysáva, čo možno ich najčistejšiu esenciu a následne ju potom umne tvaruje pre vlastné potreby. Čiže žiadne plagiátorstvo, ale hravá a precízna variácia. Volume 2 navyše oveľa výraznejšie dokazuje aj ďalšiu typickú črtu tarantinových filmov - snahu opísať to, čo je zdrojom filmových klišé, t.j. pozrieť sa na ich detaily, pôvod, pozadie, ako aj možné odbočky. Inými slovami, klasická štruktúra drvivej väčšiny filmových príbehov najprv poskytuje divákom príčiny, ktoré v závere ústia do následkov. U Tarantina to býva práve opačne. Na začiatku spoznávame následky (napr. Reservoir Dogs - prepad banky, Kill Bill - masaker na svadbe) a postupne sa prepracujeme k príčinám, ktoré potom dodávajú aj samotnému posunu príbehu voči začiatku výrazne odlišné vyznenie. V tomto smere možno Volume 2 považovať za pokračovanie Volume 1.

V tom, čo ale druhú časť robí doslova úplne odlišnou, takpovediac až cudzím filmom oproti jednotke, je spôsob narácie a prechod do iného žánrového zaradenia. Jednotka bola aj napriek vyššie zmieneným bojovým scénam s premenlivou úrovňou kvality (znova opakujem, že porovnávanie sa vzťahuje k odkazovaným snímkam) predovšetkým akčným a dynamickým filmom. Dvojka je naproti tomu takmer konverzačnou drámou, ktorá sa za účelom priblíženia motívov konania hlavných postáv (teda presne to, čo bolo spomenuté na konci predchádzajúceho odstavca) zameriava na ich charakterizáciu, vykreslenie a prepracovanie. Čistá akcia a bojová scéna (výborne spracovaná) je tu iba jedna. Mimo nej postavy namiesto fyzickej konfrontácie dávajú prednosť dialógom a v prípade Billa aj siahodlhým monológom (priznávam, že valnú väčšinu môžu miestami až nudiť). Ale čuduj sa svete, ono to vôbec nevadí. Má to svoju vnútornú dynamiku, rytmus, gradáciu a napätie (vychádzajúc z úplne iných princípov, ako akčná prvá časť). Ostatne, práve schopnosť napísať brilantné dialógy je jedna z najsilnejších Tarantinových stránok. S tým súvisí aj jeho záľuba zasadenia konverzácie do bizarných situácii (napr. v Pulp Fiction - Ezechiel 25:17, v Kill Bill Vol. 2 - scéna s tehotenským testom, atď.), ako aj majstrovská práca s napätím a nečakanými prekvapeniami.

Oproti prvému dielu došlo aj ku značnému zlinearizovaniu rozprávania. Tu treba ale - na adresu Tarantina - znova negatívne zareagovať. Po zhliadnutí dvojky je totiž isté jedno. Jeho vyhlásenie, že Kill Bill bol rozdelený na dve polovice iba kvôli veľkej miere násilia, nie je z dnešného pohľadu už nič viac, ako iba ďalší marketingový ťah. Rozdielna koncepcia prvej a druhej časti totiž jednoznačne dokazuje, že tento príbeh bol od začiatku plánovaný ako predstavenie o dvoch dejstvách. Dvojka je síce tiež vyrozprávaná v kapitolách, ale oproti jednotke, ktorá sa vyznačovala výrazne poprehadzovanou chronológiu, tu dej až na výnimku jedného flashbacku plynie postupne v čase tak, ako sa odohral. Dôvod je zjavný. V jednotke bola vrcholom bitka medzi Nevestou a komandom Crazy 88 zakončená duelom s O-Ren Ishii. (nezabúdajme že práve O-Ren bola na Nevestinom zozname pomsty ako prvá,...). Oproti tomu v dvojke je vrchol od začiatku evidentný - konfrontácia s Billom, ku ktorej sa postupne prepracujeme cez zúčtovanie s Buddom a Ellie. Jediné, čo potom zachováva dojem koláže a epizódnosti, je meniaca sa obrazová štylizácia, o ktorej bude reč nižšie.

Kill Bill 2. Kill Bill 2. Kill Bill 2.

Rozdielnosť a povrchná (teda zjavná) rozličnosť obidvoch častí potom pokračuje aj diferenciou v jemnom pravidle rytmiky deja (striedanie dlhých a krátkych záberov, zmeny v jeho veľkosti, postavenie kamery umožňujúcej rozprávať príbeh vo viacerých plánoch, atď.) aj a prepojení akcie so slovom. Akčný štýl jednotky obsahuje takmer čisto iba súboje, ako vystrihnuté so samurajských filmov (výnimkou je úvodný súboj na nože s Vernitou Green). Tie sa vyznačovali silným sústredením na okamihy pred bojom. Samotný boj následne pozostával z rýchlych a krátkych výpadov, pričom trval väčšinou iba zlomky sekúnd. V tomto duchu sa nesú potom aj spomínané dialógy, resp. ich počet a vykreslenie postáv, ktoré sú tu iba skratkovito naznačené. Oproti tomu dvojka pláva vyslovene vo westernovom štýle a martial arts filmoch, vyznačujúcich sa dlhými kung-fu súbojmi (nespočetné údery a všemožné kopy). Verbálnym odrazom k tomu potom sú už viackrát zmieňované obšírne dialógy a monológy, značne prispievajúce k podrobnému a viacvrstvovému rozkresleniu charakterov.

Zmenu žánrového posunu dvojky voči jednotke treba chápať z hľadiska filmu ako celku. V rámci neho samotného sa potom ale (podobne ako v jednotke) stretneme aj u dvojky pri jednotlivých kapitolách s rozličnými štýlmi - od čiernobieleho noir filmu, cez nespočetné easternové kung-fu príbehy, až po spaghetti-westerny, okorenené príchuťou talianskeho giallo. Formálne napodobovanie dovádza Tarantino do detailu - za všetky prípady ako najkrajší príklad môže poslúžiť retrospektíva výcviku Nevesty u majstra Pai-Meia, ktorá disponuje všetkými neduhmi a postupmi starých čínskych kung-fu filmov (rýchla transfokácia obidvoma smermi, nekvalitný fotografický materiál vyznačujúci sa roztečenými farbami a zjavným zrnom v obraze, skokové zmeny vo veľkosti záberu, atď.). Výtvarná štylizácia filmu je tu, aj napriek miestami úmyselne riešenej nedokonalosti, na najvyššej možnej úrovni, čoho výsledkom sú dokonale obrazovo komponované sekvencie. A keď si myslíte, že vás už režisér ničím v tej nádhernej sérii nasnímaného materiálu neprekvapí, príde scéna, pri ktorej neváha bez najmenších rozpakov potlačiť obraz na minimum a do popredia výrazne prepustiť na nemalú chvíľu - zvukovú (nie hudobnú!) stopu. Vďaka tomu som bol svedkom jednej z najklaustrofobickejších scén, aké som v kine zažil.

Žáner westernu tu zastupuje hlavne Morricone, teda jeho hudba. Ona ostatne oproti prvému dielu, kde miestami obraz existoval iba z dôvodu zvýraznenia hudby, naopak v dvojke nevystupuje výrazne do popredia, ale plne funguje v zabehnutých koľajách soundtrackov, t.j. tvorí kulisu pre vizuál (i keď povedať o hudbe v Tarantinových filmoch, že čisto iba dokresľuje obrazovú časť je takmer urážka, pretože jeho talent spočívajúci v dokonalej kompozícii obrazu a zvuku mu môže závidieť 90% režisérov). Počuť tak nesmrteľnú Morriconeho skladbu Il Mercenario (L´Arena) z filmu Professional Gun v časti, kde Nevestin život visí na tom najtenšom vlásku, znamená nechať prejsť svojím telom nekontrolovateľnú triašku číreho filmového pôžitku.

Volume 2 zase raz a znova potvrdzuje aj Tarantinovu schopnosť viesť hercov a dostať z nich maximum. Celému hereckému osadenstvu jednoznačne dominuje Uma Thurman, ktorá práve vďaka deju dvojky má šancu ukázať Nevestu aj z inej stránky, ako len čisté zosobnenie pomsty. Jej úsmev na konci, čistý ako blankytné nebo a úprimný ako plač novorodenca, je tak plne zaslúžený a divácky akceptovateľný vzhľadom na to, čím všetkým prešla. Nevesta je jednoznačne zatiaľ životnou úlohou Umy Thurman a jej bosé nohy (mimochodom citácia nielen smerom k jej postave v Pulp Fiction...) sa na plátne objavia pomaly častejšie ako mávnutie katanou v jej rukách. Tradične skvelý je taktiež Michael Madsen, ktorý aj napriek tomu, že život zabijaka zamenil za povaľača a vyhadzovača v zapadlom kúte Texasu, vie v krátkej chvíli zo seba vytlačiť takú dávku nemilosrdnosti, že by mu ju mohol závidieť aj Vic Vega alias Mr. Blonde. Za oslnivý comeback môžeme považovať nielen bravúrny výkon Daryl Hannah v úlohe skutočnej "bad-ass girl" Ellie, ale hlavne Davida Carradina. Svoju postavu Billa vybavil takou charizmou, pri ktorej vás mrazí nad jeho krutosťou, ale zároveň si želáte aby nezomrel. Možno aj preto pôsobia jeho posledné sekundy na plátne viac ako dôstojne. V tých chvíľach totiž neodchádza bezfarebná figúrka záporaka, ale plnohodnotnými pocitmi a vykreslenými motívmi konania obdarená postava. Navyše v chvíľach, keď hrá na priečnu flautu, možno len ťažko potlačiť nostalgickú slzu pri spomienke na jeho postavu z filmu Circle of Iron (resp. možno sa stretnúť aj s názvom Silent Flute), prípadne na holohlavého mnícha Kwai Chang Kaina z originálneho seriálu Kung-Fu.

Kill Bill 2. Kill Bill 2. Kill Bill 2.

A ako je to nakoniec so spomínanými odkazmi a citáciami? Podobne ako v jednotke, je ich tu viac ako dosť (i keď vo výsledku je to nižšie číslo) a zďaleka nie sú situované iba do roviny lacného formálneho kopírovania (hlášky, obraz tak v prvom ako v druhom pláne, hudba). Napríklad už len umiestnenie Billa a Nevesty v obraze pri vrcholných konfrontačných momentoch je na jednej strane nielen Tarantinovou úprimnou poctou Leoneho Vtedy na Západe, ale aj dôkazom znalosti žánru a citovaných diel (z dôvodu zbytočnej duplicity nechcem zachádzať do detailov, pretože viac o týchto postupoch nájdete v článku k filmu Vtedy na Západe).  Z rovnakého dôvodu duplicity sa v tomto článku vyhnem aj akémukoľvek ďalšiemu uvádzaniu konkrétnych citácii, pretože touto tematikou sa tiež bude zaoberať samostatný článok. Jeho cieľom bude práve snaha o čo možno najpodrobnejšie zmapovanie a výpočet odkazov v obidvoch častiach Kill Billa. 

Nech bude ale ten výpočet odkazov seba dlhší, rozhodne to nie je to najdôležitejšie kritérium posudzovania výslednej kvality filmu. Pretože, tak ako sa to stalo v mojom prípade, tieto odkazy by mali byť iba určitou čerešničkou na torte, ktorá je aj sama o sebe veľmi kvalitná a chutná. Čerešnička, ktorá iba dopomáha zvýrazniť, už aj tak lahodnú chuť sladkej maškrty. Nie, dôležitým faktorom hodnotenia je totiž tak, ako pri každom filme to povestné "AKO?". Za seba môžem dodať, že podľa mňa sa postupmi a spôsobom rozprávania vyššie uvedenými, podarilo Tarantinovi - na danú otázku - kvalitne odpovedať. Preto vás chcem v závere ešte raz upozorniť, aby ste od Volume 2 neočakávali akčnú jazdu, pretože ňou nie je.

Tým, čím sa druhá časť vyznačuje, je niečo, čo možno označiť ako návrat k starému a vyskúšanému. Je to návrat k hovorenému slovu, brilantným dialógom a k vykresľovaniu postáv. Konštatovanie hodné radosti nielen zo strany tarantofilov, ale aj divákov, ktorí dokážu oceniť cit pre budovanie charakterov a formálne postupy, aké už dnes používa iba málokto. Výsledkom je potom ďalší, výrazne autorský film s nezameniteľnou pečaťou tvorcu.

Ak ste vyššie zmienené fakty ochotní akceptovať, film sa vám odmení čistou zábavou, v ktorej netreba vôbec hľadať vyššie či nadživotné myšlienky a múdra. Svojím spôsobom, aj to je druh umenia, v ktorom je Tarantino jasným majstrom. Je nekorunovaným kráľom postmoderny a popkultúry, resuscitátorom nielen pohasínajúcich hviezd, ale aj zabudnutých, prípadne podradných filmových žánrov. Kill Bill Vol. 2 dokazuje, že je stále vo forme (možno ešte v lepšej ako býval) a že film je jeho láskou, múzou, inšpiráciou a životom. Tak si jeho najnovšie dielko s radosťou vychutnajte. Možno vám po jeho zhliadnutí bude chutiť rovnako, ako mne - ako fľaša dobrého a lahodného vína... .

P.S.1: Subjektívne hodnotenie: 10/10.
P.S.2: Rozhodne si počkajte až na skončenie záverečných titulkov (ktoré sú mimochodom samé o sebe - s precíznosťou hodnou mena režiséra - nádherne vyšperkované). Podobne ako napr. v Pirátoch z Karibiku tam na vás čaká malý a vtipný bonbónik za vytrvalosť... .

Kill Bill: Vol. 2 (USA, 2004, 136 min.)
Réžia: Quentin Tarantino. Scenár: Quentin Tarantino, Uma Thurman. Kamera: Robert Richardson. Hudba: RZA, Robert Rodriguez. Hrajú: Uma Thurman, David Carradine, Michael Madsen, Daryl Hannah, Chia Hui Liu, Perla Haney Jardine, Bo Svenson.

 


autor Adrián Žiška 2.9.2004
Meno:
ODOSLAŤ
:)
Diváci
8.6
Ohodnotiť

Žáner: Akcia/Triler
Minutáž: 136 min
Krajina: USA
Rok výroby: 2004
Homepage www

Premiéra SK:
Premiéra US:
0 z 10
0 z 10
FILMOVÉ PREMIÉRY
13.2 |
hodnotenie 6/10
13.2 |
hodnotenie 7/10
13.2 |
hodnotenie 7/10
13.2 |
hodnotenie 7/10
13.2 |
hodnotenie 10/10
13.2 |
hodnotenie 6/10
20.2 |
20.2 |
hodnotenie 8/10
20.2 |
hodnotenie 6/10
20.2 |
hodnotenie 4/10
27.2 |
FILMOVÉ NOVINKY
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 54510
02 |
návšt. 27172
03 |
návšt. 16844
04 |
návšt. 8074
05 |
návšt. 7013
06 |
návšt. 4111
07 |
návšt. 3892
08 |
návšt. 3144
09 |
návšt. 2928
10 |
návšt. 2359
REBRÍČEK US
01 |
$26,3 mil.
02 |
$24,8 mil.
03 |
$7,0 mil.
04 |
$5,9 mil.
05 |
$5,9 mil.
06 |
$4,4 mil.
07 |
$4,2 mil.
08 |
$3,1 mil.
09 |
$3,0 mil.
10 |
$2,8 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
vaše novinky zo sveta zábavy
sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2020 SECTOR Online Entertainment / sector@sector.sk