FILM a psychoanalýza - zaujímavý seminár v Bratislave

Začiatkom marca sa v Bratislave uskutočnil seminár organizovaný Slovenskou spoločnosťou pre psychoanalytickú terapiu pod názvom FILM a psychoanalýza. Seminár viedol Dr. Joseph Dodds, PhD., psychoanalytik v súkromnej praxi, člen Britskej asociácie psychológov, terapeut Britskej psychoterapeutickej spoločnosti a lektor psychológie v Prahe. Prednáška bola vedená v anglickom jazyku s voľným prekladom.

Seminár otvoril viacero otázok ako vnímať film z hľadiska psychoanalýzy a jeho cieľom bolo preskúmať psychológiu kinematografie zo psychoanalytickej perspektívy a čo sa môžeme dozvedieť o mysli, kultúre a spoločnosti cez filmy a tým aj lepšie pochopiť vnútorný svet filmu.

Ako bolo aj na propagačnom materiáli udalosti uvedené, všetci poznáme filmy, ktoré milujeme alebo neznášame; filmy, pri ktorých sa cítime dobre alebo zle; filmy, ktoré nás rozosmejú, rozplačú, či spôsobia zamilovanie alebo odmilovanie; filmy, ktoré nás nútia rozmýšľať. Seminár sa snažil o vysvetlenie, prečo tomu tak je.

Kinematografia a psychoanalýza majú svoje prepojenie, spoločné historické, sociálne a kultúrne zázemie. Obe sa narodili koncom 19. storočia. V roku 1895 bratia Lumierovci zkonštruovali prvý filmový projektor a Freud vydal spolu s Breuerom Štúdie o hystérii.

Prednáška poukázala aj na to, že psychoanalytické rozmýšľanie je veľmi užitočná a významná teoretická základňa na chápanie filmu, postáv a aj samotného tvorcu filmu.

Dovoľte mi ešte zosumarizovať, čo si ako bežný divák z prednášky odnášam. Zreteľnejšie som si uvedomila, že vnímanie a hodnotenie filmu - a skutočnosť, že sa niekomu páči a inému vôbec nie - do veľkej miery závisí od aktuálneho duševného rozpoloženia samotného diváka v čase sledovania filmu, od jeho skúseností a životných situácií, ktoré prežil a ktoré formovali jeho duševný svet a cítenie. Pri sledovaní príbehu a postáv si budem musieť častejšie klásť aj otázku, čo tá filmová postava prežíva, ako sa cíti, čo ju trápi a z akých vnútorných pohnútok koná tak ako koná. V neposlednom rade je tu samotný režisér, tvorca filmu, ktorý film natočil a jeho snímka tak reflektuje aj jeho samotného so „svojimi diagnózami“ a „batožinou“, ktorú so sebou priniesol. Berúc do úvahy  tento pohľad na filmy, je zrejmé, že treba byť opatrný pri vyhláseniach typu: je to dobry alebo zlý film, nakoľko v danom psychickom rozpoložení diváka mu film mohol len jednoducho „nesadnúť“ alebo naopak práve „zahrať na strunu“.