VERITY

Do kín dorazil triler Verity, ktorý stavil karty na známe herecké superhviezdy (Dakota Johnson, Anne Hathaway a Josh Hartnett), kontrolovanú erotiku, hru s očakávaniami a plejádu dejových zvratov. Čo by ale novinku definovalo asi najlepšie, je predvídateľnosť. Napíšte si pokojne na svoju bingo kartičku nasledujúce položky.

„Variácie na Dakotin prázdny pohľad“, „potmehúdsky Josh“, „creepy Anne“, „meta manipulácia“, „jeden z trojice niečo skrýva“, „jeden z trojice je obeť“, „všetko je tak trochu inak“, „dieťa vie viac, ako sa zdá“, „záber na divný dom“, „debilný dialóg“, „cool pesnička“, „náhodné stretnutie v kuchyni“, „náhodný názov fiktívnej knihy“, „pseudozvrat“. Nehrajte ale drinking game, po expozícii by ste boli v kóme. Aj keď jeden panák po filme by asi nebol od veci.

50 odtieňov kompozičnej motivácie

Aby sme boli ku kinonovinke režiséra Michaela Showaltera fér, od úvodnej päťminútovky divák vie, na čom je. Jedna z prvých scén je totiž taká od veci a prvoplánovo (asi) šokujúca, že je jasné ako facka, že pojivom Verity nebude uveriteľnosť a logika. Namiesto nich film stavil na krúženie okolo horúcej kaše (čo považuje za atmosféru) a povedomé praktiky vykresľujúce vzťahové pnutie (systémom ničnehovoriacich pohľadov do nekonečna).

Zdá sa, že Dakotu Johnson prenasledujú roly ako odliate z formičky pekelnej série 50 odtieňov sivej. Tá má s Verity viac spoločného, ako sa na prvý pohľad zdá. Ide o adaptáciu knižného bestselleru (v tomto prípade od Colleen Hoover), hlavná hrdinka je akosi charakterovo neforemná a prázdna a niekde okolo krúži sexi chlapík skrývajúci nejakého toho kostlivca v skrini. Šablóna je tak daná.

Dakota hrá začínajúcu spisovateľku Lowen, ktorá je na základe návodných scén zrejme supertalentovanou autorkou, no zatiaľ bez skalného fanklubu. Po absurdne nepravdepodobnej úvodnej scéne dostane od Jeremyho (Hartnett) ponuku, ktorá sa neodmieta (respektíve by ju hneď odmietol slepý aj hluchý). Jeho manželka Verity je totiž svetoznámou autorkou psychologických krimi (trochu BDSM) románov, no prechádza si určitým typom autorskej krízy. Lowen si však vyberie ako ghostwriterku, ktorá jej má pomôcť s doťuknutím posledných kníh série. Začínajúca autorka súhlasí a ocitá sa izolovaná v rodinnej vile uprostred lesov.

Ak by sa divák nazdával, že nejde o divnú situáciu, kamera ju podčiarkuje sústavným snímaním krivej strechy domu (zubatá silueta domu = znepokojivá atmosféra, chápeme analógiu). Lowen je tak vpáčená do podivného vzťahového trojuholníka (štvoruholníka, ak rátame aj Jeremyho syna) a od začiatku divákovi v hlave klope zásadná otázka: „Prečo tam preboha liezla?“

Signálov, prečo sa zvrt-núť na päte, síce bolo dosť, no bez hlúpeho rozhodnutia by nebola zápletka. A tento trend počas filmu bobtná a naberá na objeme. Hlúposť postáv na seba gravitačnou silou viaže dejové zvraty a nepochopiteľné rozhodnutia. Kompozičnou motiváciou, teda akciou z vôle autorov, snímka naozaj nešetrila.

Guľka do vlastnej nohy

Film tak nastaví latku očakávaní a pokrivenej logiky dosť skoro na to, aby vás s postupujúcou minutážou niečo prekvapilo. Predsa len sa mu to ale darí. Film primárne pracuje s témami, ako sú vzťahová manipulácia, nevera, manželská toxicita, ale aj, a čo je chvályhodné, popôrodná depresia. Film načrtne tematiku rodičovstva prekvapivo ľudsky, bez ružových okuliarov a zvyčajného stereotypného filtra.

Verity je vo filme zobrazená ako matka s protichodnými emóciami a atypickým vzťahom k svojim deťom. Ide o tému, ktorá je v súčasnosti čoraz viac súčasťou verejnej debaty. Nie je považovaná za akúsi anomáliu či neštandardnú emóciu, ktorú kritici genericky odbijú vetou „asi bola precitlivená“. Snímka tak odvážne otvára tému popôrodnej depresie, ktorá je roky vnímaná ako slabosť ženy a matky. Ide ale o serióznu diagnózu a Verity si zaslúži palec hore za to, že sa jej venuje.

Palec dole ale automaticky dostáva za to, že sa strieľa do nohy a hádže motív do koša. Z dôležitej témy sa tak stáva len situačná, prvoplánová atrakcia, ktorá má šokovať. Vo finále tak popiera snahu prinášať nové motívy a námety do popkultúry a servíruje len instantný bulvár.

Film stojí a padá na vzťahových patáliách ústrednej trojice. Intrigách, manipulovaní a pikantériách. Tie formálne kopírujú šablónu „šedivej“ série, ktorá láka na sex, no ponúka len bezpohlavnú erotiku a obrazové rutinérstvo. Polopate povedané, novú Eyes Wide Shut nečakajte. Dakota si tak akoby herecky odskočila z trilógie, ktorá ju preslávila. Množstvo divákov si s láskou na jej toporné herectvo zaspomína, no zároveň u časti publika privolá PTSD.

V tom najhoršom slova zmysle jej sekunduje Hartnett, ktorý síce zažíva aký-taký kinocomeback, no Verity si kvalitatívne podáva ruku s katastrofálnym netflixovým „slopom“ Below/Tam dole. Akoby zahlásil AI generátor klišéoidných fráz: postavy odkrývajú nielen temné zákutia desivého domiska, ale aj vlastnej duše.

Režisér sa nazdáva, že sofistikovane odkrýva vrstvu po vrstve mysteriózneho rodinného tajomstva, no realita je prozaickejšia. Ide o mix náhodných scén a nelogických rozhodnutí, ktoré magicky tvoria celovečerný film. Ten ho síce formálne pripomína, no ak sa budete priebežne zamýšľať nad samotnými scénami a motiváciou, rozpadne sa na prach.

Absurdným dejovým rošádam sekundujú dialógy. Len pre ilustráciu: Jeremy sa s Lowen polovicu filmu rozpráva o jazere vedľa domu. Napokon, keď k nemu mladá spisovateľka dorazí, zapozerá sa panoramatickým oknom na evidentne zasnežené jazero a opýta sa: „To je pole?“ Hartnett odpovedá: „Nie, jazero.“ Podobných momentov má snímka na rozdávanie.

Postavy zároveň trpia situačnou amnéziou a nepamätajú si pomaly ani to, čo sa udialo pred desiatimi minútami. V jednej scéne napríklad vidíme, ako Lowen pri písaní knihy využíva vcelku zaujímavý, komplexný systém, ktorý pozostáva z písania názvov kapitol románu s malou anotáciou na minipapierikoch. Keď sa Jeremy o tri zábery neskôr Lowen opýta, či pri písaní používa nejaký systém, tá len mávne rukou: „Nie, len začnem písať.“

Čerešničkou je už len fakt, že hlavná hrdinka kúzelne mení charakter uprostred filmu a v druhej tretine si „oblečie“ novú osobnosť. Režisér by síce namietal, že ide o scenáristickú nuansu, no celá transformácia akosi nesedí s tým, čo sa dovtedy vo filme udialo.

Michael Showalter sa snažil resuscitovať žáner osemdesiatkového erotického trileru, no zrejme nechtiac esteticky a výrazom skôr nadväzuje na nedávnu Pomocníčku (tá je inak o dosť lepšia) či sériu 50 odtieňov. Ide tak o derivát derivátu, vyprázdnené ambície a, čo je najhoršie, náznaky dôležitých spoločenských tém vykosťuje na zostatkové pozlátko a snahu zabaviť.

Verity (USA, 2026, 117 min.)
Réžia: Michael Showalter. Scenár: Nick Antosca, Colleen Hoover. Hrajú: Anne Hathaway, Dakota Johnson, Josh Hartnett, Brady Wagner, Ismael Cruz Cordova, Irina Dvorovenko ...