5.0

Filmová recenzia

Našťastie, už sú za nami časy (aspoň dúfam), keď sme sa tešili, že uzrel svetlo sveta v jednom roku aspoň jeden slovenský film. Ľady sa pohli, nakrúcajú aj ostrieľaní režiséri, ale pomaly pribúdajú nové mená. Jedným z nich je Jakub Kroner, ktorý po diváckom úspechu debutu Bratislavafilm prichádza so svojim druhým filmom s veľavravným názvom Lóve.

Dvadsaťštyri ročný Jakub Kroner (syn herca Jána Kronera) je absolventom Strednej súkromnej priemyselnej školy animovanej tvorby a absolventom bakalárskeho stupňa Ateliéru animovanej tvorby FTF VŠMU v Bratislave. Podľa jeho slov herectvo si vyskúšal asi ako 12-ročný vo filme Evy Borušovičovej Amálka, ja sa zbláznim, ale nepokračoval v hereckej tradícii učarovala mu réžia a písanie scenárov. Aj k Bratislavafilmu, ktorý videlo 57 tisíc divákov a stal sa štvrtým najúspešnejším filmov v slovenskej histórii, aj k Lóve si písal scenár sám. Snímka má 90 minút a nakrútil ju za 25 filmovacích dní a určený je pre mladého diváka, ale nielen pre neho.

Dvaja kamaráti z detstva Maťo (Michal Nemtuda) a Tomáš (Jakub Gogál) žijú dá sa povedať zo dňa na deň a bez zábran. Vykrádajú a kradnú autá v bratislavskej Petržalke pre šéfa autičkárskeho gangu a dobre im to vynáša. Nudu výdatne zapíjajú alkoholom, nepohrdnú ani narkotikami a na sex im stačí bordel. Pre Maťa sa veľa zmení, keď sa zoznámi s Veronikou (Kristína Svarinská) študentkou vysokej školy. Láska je vzájomná, dievča býva na internáte, platí jej ho škola, lebo vyrastala v detskom domove. Jej jedinou túžbou je stretnúť sa so svojou biologickou matkou, o ktorej zistí, že žije v Bratislave. Maťo jej, samozrejme, o svojej nekalej činnosti nič nepovie a jedno klamstvo strieda druhé. Od osudového stretnutia s Veronikou ani život a bývanie s celoživotným kamarátom nie je to čo bývalo. Je síce pravda, že aj predtým Maťovi Tomášov prístup k životu už začal prekážať. Dvadsaťročný chlapci sú síce nerozlučiteľní, ale povahovo diametrálne vzdialení. Kým Maťov hodnotový rebríček je doplniteľný a korigovatelný, Tomášov jednorozmerný pohľad na svet má svoje obmedzenia. Je to asociál so všetkým čo k tomu patrí, imúnny k akýmkoľvek citom a navyše priateľa nehanebne zneužíva. O ich rodinnom zázemí sa nedozvieme nič (možno to ani nie je dôležité) iba raz Maťo povie svojej láske, že on síce má rodičov, ale ako keby neboli. Toľko nám musí stačiť. Rozpory medzi chlapcami sa zväčšujú, čo vedie ku konfrontácii s rozhodnutím, že pôjdu do poslednej akcie a ich cesty sa rozídu. Viac z príbehu sa mi nežiada prezradiť, nejaké prekvapenie musia mať aj diváci.

Skôr sa ponúka úvaha kam zaradiť tento film. Poetika 60. rokov minulého storočia (československá nová vlna), po roky v mnohých formách oprašovaná ostala aj v 90. rokoch ešte vzorom pre mnohých tvorcov, ktorý nenakrúcali klasické príbehy. Aj v tomto storočí ešte cítiť na tvorbe mnohých režisérov tak českých, ako aj slovenských akúsi nostalgiu za týmto slávnym obdobím. Lenže časy sa zmenili, život sa stal hektickejším, všetko sa mení, technický pokrok napreduje míľovými krokmi. A nové technológie ponúkajú nové možnosti aj pre filmové umenie. Film Jakuba Kronera sa snaží túto dobu zachytiť a pomenovať po obsahovej stránke a vyjadriť sa k nej aj cez novšie filmové postupy. Po obsahovej stránke sa zameral na zlodejov, diskotékovú kultúru, dílerov, život v internátoch, túžbu po rýchlych autách a rýchlom zbohatnutí - všetko signifikantné pre súčasnosť.

Film má švih, tempo je bravúrne, čo je zásluha aj kameramana Mária Ondriša a strihača Otakara Šenovského. Nenudila som sa, ale čo je najdôležitejšie necítila som falošnosť. Starší tvorcovia sa síce snažia vypovedať o súčasnosti, ale výsledok sa, buď podobá karikatúre alebo je vykonštruovaný. Lóve nie je ten prípad, a to je jeho najväčší vklad. Ale jedným dychom musím zároveň dodať, že nie je bez chýb, ktoré vychádzajú už zo samotného scenára.

Konkrétne nie je dosť prepracovaný vzťah a komunikácia medzi dlhoročnými priateľmi – v podstate si nemajú čo povedať. Keď si odmyslíme (vyhodíme) šťavnaté slova, nepovedia si nič. Spája ich skutočne len, ale predovšetkým vulgárny slovník, ktorému sa hovorí fekálne vyjadrovanie, dodala by som, že vaginálno-fekálne. Je pravdou, že slovník je autentický, žiaľ, istá časť mládeže takto rozpráva. Napríklad namiesto vety: „Otvor mi dvere“ povedia „Ty k.... vy...... otvor tie p... dvere“. (V reálnom živote táto „krasomluva“ nahrádza spojky a, i, aj, ani ,alebo a nielen tie.) Neprotestujem voči slovníku vo filme, lebo táto societa tak rozpráva, či sa nám to páči alebo nie. Prekáža mi len, že sa za týmito fekálnymi slovami vo filme neskrýva hlbší obsah. Konverzácia je väčšinou skutočne o ničom. Dievčatá mu vyšli plastickejšie a hodnovernejšie, ako ich náprotivky, cítime ich zraniteľnosť, túžbu po láske, i chuť po neviazanej zábave. Ich slovník je slušnejší, pestrejší, nespisovný, ale zodpovedá realite. Téma Bratislava: diváka z iného mesta, Bratislavčana však rozhodne nepoteší, keď sa hovorí o univerzite v Petržalke a tá sa z ničoho nič „presťahuje“ do centra Bratislavy. Téma korupcia: verím, že existuje aj na vysokých školách (prečo nie, keď je všade), ale urobiť z univerzitného profesora takého vagabunda (len so slušnejším slovníkom) ako dvaja ústrední hrdinovia, je povážlivé. Veď to bol psychopat a blázon, ktorý na školu nepatrí. No a čo vôbec nedokážem Jakubovi Kronerovi odpustiť je záver filmu. Nutkanie vziať nožnice a odstrihnúť ho je prisilné. Film by sa bez toho apendixu posunul aspoň o dve priečky vyššie. Nuž stalo sa. Škoda. Našlo by sa ešte aj viac lapsusov, ale tie nie sú až tak krikľavé...

Každý režisér má jednu silnú stránku v Kronerovom prípade je to práca s hercom a ich výber. Michala Nemtudu vraj našiel na ulici pre úlohu v Bratislavafilme. Nečudo, že má odvtedy veľa ponúk, lebo je to výrazný typ a navyše vie hrať. Chlapcovi s uhrančivými očami, s civilným hereckým prejavom uveríme aj plytké repliky a malé prehrešky v scenári. Jakub Gogál na môj vkus už trochu prehrával, ale udržal svoju rolu zradcu a padúcha v rámci normy. Prekvapením je aj sympatická a tvárna Kristína Svarinská v úlohe zraniteľnej a zamilovanej Veroniky. Nedala sa zahanbiť ani debutantka vo filme speváčka Tina, ktorá svoju po láske prahnúcu a sklamanú hrdinku zahrala presvedčivo. Do zostavy zapadla aj tretia spolubývajúca Zuzana Porubjaková. Chápem a oceňujem Ľuboša Kostelného, Viktora Horjána, Adyho Hajdú a iných , že svojou prítomnosťou v malých štekoch podporujú mladých režisérov. V tomto prípade to však nebola najšťastnejšia voľba.

Romantická dráma Lóve Jakuba Kronera nie je film bez chýb, ale mimoriadne sympatický príspevok o problémoch mladých ľudí boriacich sa so zle platenými miestami, korupciou, chudobou, prostitúciou, dílerstvom. Pritom títo „stratení“ mladí ľudia nechcú tak veľa, len aby ich mal niekto rád. Myslím si, že režisér sa vydal aj pri svojom debute, aj pri Lóve správnou cestou, lebo dokázal háklivej a aktuálnej téme dať modernú formu a svižné tempo. Žiadala sa len trochu precíznejšia práca na scenári, ale to až nabudúce.

VYPOČUJTE SI ZVUKOVÚ RECENZIU FILMU

Text bol prevzatý z portálu filmpress.sk

Lóve (SR/ČR, 2011)
Scenár a réžia: Jakub Kroner. Kamera: Mário Ondriš. Strih: Otakar Šenovský. Hudba: Lukáš Kobela. Architekt: Erik Ivančík. Zvuk: Lukáš Kasprzyk. Výtvarník kostýmov: Pavlína Mrvová. Hrajú: Michal Nemtuda, Jakub Gogál, Kristína Svarinská, Tina, Zuzana Porubjaková, Dušan Cinkota, Samuel Spišák, Roman Luknár, Ady Hajdu, Viktor Horján, Ľuboš Kostelný a iní