„Vždy som vkladal viac nádeje do žien než do mužov - W.A.

„Vždy som vkladal viac nádeje do žien než do mužov... Sú zrelšie, bojovnejšie, jemnejšie. Sú bližšie tomu, čo by malo byť podstatou života.“ Pochvalné slová slávneho amerického filmára Woodyho Allena (1935), ktoré publicista Tim Carroll použil ako motto k svojej knihe Woody Allen a jeho ženy (Jota, Brno 1994), sa možno vzťahujú na mnohé hrdinky, vytvorené v jeho scenáristickej a režisérskej dielni, ale sotva na psychicky labilnú titulnú postavu jeho najnovšieho filmu Blue Jasmine (USA 2013), ktorý distributéri premenovali na Jasmínine slzy, zdôrazňujúc melodramatický charakter snímky.

Pôvodný názov je spojený s hrdinkinou osudovou piesňou Blue Moon, pri ktorej sa zoznámila ešte ako študentka so svojím rozprávkovo bohatým manželom. Hal, šarmantný podnikateľ, kšeftujúci s nehnuteľnosťami a bezstarostne porušujúci zákony, zahrnie Jeanette – Jasmine prepychom vo všetkých podobáach, a tak si adoptovaná mladá žena z chudobnejšej pestúnskej rodiny užíva život high society, snažiac sa nevnímať ani podozrivé manželove obchody, ani jeho všeobecne známe nevery. Keď to napokon praskne, je to kolosálny výbuch. Jasmine príde nielen o rodinu a pohodlný život, ale aj o krehkú duševnú rovnováhu, udržiavanú útekom od reality. Po nervovom zrútení, liečenom koktailami sedatív, neskôr doplnenými alkoholom, odchádza z New Yorku za nevlastnou sestrou do San Francisca, aby pouvažovala, čo ďalej so svojím životom. Nie je to bezproblémový prechod a dopláca naň aj sestra Ginger a jej aktuálny vzťah.

Film, ktorý má v porovnaní s mnohými predchádzajúcimi Allenovými dielami oveľa uzavretejšiu dramatickú štruktúru a oveľa menej rafinovaného humoru, je založený na konfrontácii dvoch sociálnych prostredí a s nimi spojených životných štýlov, ako aj na prelínaní dvoch časovo-priestorových rovín, ktoré sa aktivuje na základe asociácií. Napríklad príchod Jasmine do ošúchaného, nábytkom a drobnosťami preplneného Gingerinho bytu v San Franciscu pripomenie hrdinke prvú prehliadku veľkopriestorového a vtedy ešte prázdneho luxusného bytu na Piatej avenue v New Yorku. (Podobný obraz sa objaví vo chvíli, keď Jasmine, predstierajúca povolanie bytovej architektky, si „odborne“ prezerá byt svojho nového nápadníka, diplomata a potenciálneho politika Dwighta (Peter Sarsgaard, 1971, najlepšie filmy Chlapci neplačú a Škola života), ktorý má byť jej záchrancom pri vymanení sa z neutešenej finančnej i spoločenskej situácie.)

Hoci v pozadí filmu cítiť príznaky ekonomickej recesie v USA, spôsobenej okrem iného aj podvodníkmi Halovho typu, scenárista a režisér Woody Allen sa predsa len v súlade so svojím hlavným záujmom zameriava na drobnokresbu dvoch ženských postáv, pri ktorej mu výdatne a veľmi úspešne pomáhajú dve skvelé herečky. Austrálčanka Cate Blanchett (1969, najznámejšie filmy Kráľovná Alžbeta, Pán prsteňov, Letec, Hobit) veľmi citlivo modeluje postavu Jasmine. V jej podaní (i vlastných slovách) je to perfekcionistka s „dobrými génmi“, ktorá si rýchlo osvojila vonkajšie atribúty ženy z lepšej spoločnosti, uplatňujúc svoje osobné čaro, zmysel pre luxus a svojský štýl. Nároky, ktoré život plný nákupov, večierkov, zahraničných dovoleniek a pretvárky na ňu kladie, zvláda za cenu neustáleho napätia a stresu, ktoré vyvrcholia po životnom debakli v psychickom zrútení. Jasmine si však nechce priznať ani sama pred sebou, že má veľký problém, a svoje mentálne výpadky, spojené so samovravou a čoraz častejšími pohľadmi „doblba“, rieši koktailami sedatív s alkoholom. Osamotená a zranená ubližuje iným, predovšetkým svojej nevlastnej sestre Ginger, ktorá jej nezištne poskytne prístrešie, hoci aj ona s ex-manželom doplatila na finančné machinácie švagra Hala a naozaj nemá byť Jasmine za čo vďačná. Ginger, „správne dievča“ s oboma nohami pevne na zemi, stvárňuje hviezda britského nezávislého filmu Sally Hawkins, ktorú si pamätáme najmä ako naivne žičlivú Poppy z filmu Mikea Leigha Happy-Go-Lucky. Napokon, Ginger má s Poppy mnohé podobné črty, a to nielen v prejave sympatickej herečky. Kým Cate Blanchett spolupracovala s Allenom po prvý raz, Sally Hawkins sa už s ním stretla pri nakrúcaní filmu Kasandrin sen. Pracovným kontaktom so svetoznámym režisérom prešiel aj Alec Baldwin (1958) pri filmoch Alice a Do Ríma s láskou. V Jasmíniných slzách stvárňuje šarmantného hochštaplera Hala veľmi úspornými hereckými prostriedkami, občas mu na vyjadrenie charakteru postačí pohľad, meniaci sa podľa momentálnej situácie, od nežného cez podozrievavý až po prefíkaný. (Dámy možno bude zaujímať, že Baldwin akoby fyzicky omladol, schudol a znovu získal aspoň čiastočne niekdajší sexappeal, zrejme mu nové manželstvo a narodenie potomka prospieva...)

Woody Allen , sedemkrát nominovaný na Oscara za najlepšiu réžiu (napokon ho získal za film Annie Hall), pätnásťkrát navrhnutý na tú istú cenu za najlepší pôvodný scenár (dostal ju trikrát – za filmy Annie Hall, Hana a jej sestry a Polnoc v Paríži) a raz dokonca nominovaný ako najlepší herec, sa takmer vo všetkých svojich filmoch zaoberá „bolestivým zápasom o pevné uchopenie zmyslu života uprostred zdanlivo nezmyselného vesmíru“, napísal už spomínaný americký