JAN WERICH

Jubileá a výročia sú vhodnými príležitosťami na vytvorenie diela, v ktorom sa sumarizuje dôležitosť úlohy danej osobnosti v živote spoločnosti. V aktuálnych dňoch sa tejto milej pozornosti dostáva Janovi Werichovi.

Český velikán Jan Werich, zastávajúci v dejinách československého divadelníctva a filmového priemyslu nezabudnuteľnú stopu, bol údajne jediným z národných umelcov, ktorý dlhší čas nemohol vykonávať svoje povolanie. S Jiřím Voskovcom vytvoril ikonický tandem V+W, s ktorým ovplyvnili mnoho generácií divákov, ako aj ďalšie humoristické dvojice komikov v bývalom Československu. V roku 2021 uplynulo už štyridsať rokov od Werichovho úmrtia (31. október 1981).

Dokumentárna snímka Jan Werich: Když už člověk jednou je... nesie charakteristické prvky životopisného portrétu. Vzhľadom na Werichovu výnimočnosť je prekvapujúce, že takýto dokument nevznikol už oveľa skôr. Film začína archívnymi zábermi okupácie Československa z roku 1968. Následne sa vraciame v čase a vhupneme do Janovho detstva a mladosti. Názov filmu odkazuje na už takmer zľudovený Werichov citát: „Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když kouká, aby byl, a je, tak má být to, co je, a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je.“

Na snímke sa režisérsky a scenáristicky podieľali Martin Slunečko a Miloslav Šmídmajer. Spoločne sa podpísali na viacerých televíznych a dokumentárnych filmov, ako napríklad Jan Potměšil: Nikdy bych neměnil (2019) alebo Miroslav Horníček: Humor není žádná sranda (2018). Hoci sa im vo svojom najnovšom dokumente podarilo dať dokopy skupinu spomínajúcich osobností, chýbajú najmä Werichovi priami pamätníci a súputníci, ktorí už, bohužiaľ, nie sú medzi nami. Na svoje osobné stretnutia s protagonistom spomínajú teatrológ Vladimír Just, filmový historik Pavel Taussig či herci Jiří Suchý, Zdeněk Svěrák alebo Jiřina Bohdalová.

Jiří Suchý spomína na prvé stretnutie s Werichom v divadle Semafor, Svěrák číta zo svojich denníkových zápiskov... Avšak žijúci pamätník Jiří Janoušek, ktorý stihol tesne pred umelcovou smrťou nahrať interview a vydať bestseller Rozhovory s Janem Werichom, v dokumente nevystúpi. Ani Werichov sused z Kampy, básnik Vladimír Holan (1905-1980), sa v dokumente vôbec nespomína. Kritickým pasážam Werichovho života sa autori skôr vyhýbajú. Dôraz kladú najmä na tvorbu a profesionálne počiatky Osvobozeného divadla – ako V+W najprv „len“ vytvárali k jednotlivým inscenáciám konverzačné skeče a ako tieto malé frky začali postupne v ich tvorbe prevažovať.

Ku koncu dokumentu sa predstaví Werichova vnučka Zdena Kvapilová, familiárne nazývaná Fanča, ktorá v súčasnosti žije vo Švajčiarsku. Škoda, že nedostala viac priestoru, aby sa o svojom starom otcovi mohla rozrozprávať podrobnejšie. Jej spomienky, ako aj archívne záznamy samotného Wericha patria k tomu najlepšiemu, čo dokument ponúka. O Werichovom osobnom živote sa dozvedáme len útržky.

Jan Werich bol mužom mnohých tvárí a remesiel. Písal skeče, rozprávky, hral v divadle a filme. Avšak nie všetky jeho životné rozhodnutia možno spätne považovať za šťastné či správne. V roku 1938 spoločne s Jaroslavom Ježkom a Voskovcom emigrujú do Ameriky, kde sa snažia presadiť. Po vojne sa s Voskovcom vracajú späť do Československa. Ich spolupráca trvá len krátko, pretože Voskovec sa z politických dôvodov v roku 1950 natrvalo vracia do USA. Werich začína spolupracovať s Miroslavom Horníčkom... Všetko plynie tak poľahky.

Popri rôznych bonmotoch sa medzi rečou spomenú aj Werichove kompromisy. V päťdesiatych rokoch natáča filmy poplatné režimu. Ideologická linka sa dá vystopovať aj v kultovom diele Císařův pekař – Pekařův císař (1951). V roku 1977 podpisuje prezenčnú listinu zo stretnutia, kde sa čítala Anticharta. Tento podpis bol režimom zneužitý. Tvrdilo sa, že podpísal aj predmetný dokument. Hoci sa Werichovi neskôr podarilo obnoviť priateľstvo s Voskovcom, na divadelný úspech už nenadviazal. Pridali sa k tomu aj zdravotné komplikácie. V šesťdesiatych rokoch sa objavuje v menších filmových úlohách a píše skvelé rozprávky Fimfárum (1960).

Filmovej koláži dominujú archívne zábery poprekladané tzv. hovoriacimi hlavami a zábermi na zrekonštruovanú Werichovu vilu v centre Prahy, ktoré dopĺňa klavírny sprievod. Za výnimočné možno považovať unikátne zábery z USA. Vo výsledku však novinka pôsobí príliš televízne. Téme by prospel viacdielny cyklus s bohatším priestorom na hlbšiu analýzu Werichových filmov, vystúpení alebo aj politických či iných prešľapov. Výsledku tiež neprospel málo invenčný prístup režisérov. Najsilnejším je dokument na miestach, kde z dobových záznamov počujeme originálny hlas Jana Wericha. Tak, ako si ho diváci pamätajú – vtipného glosátora každodenného života.

Jan Werich: Když už člověk jednou je... (ČR, 2021, 105 min.)
Réžia: Martin Slunečko, Miloslav Šmídmajer. Scenár: Martin Slunečko, Miloslav Šmídmajer, Jakub Vansa. Hrajú: Jan Werich (a.z.), Jiří Suchý, Zdeněk Svěrák, Jiřina Bohdalová, Pavel Tausig, Vladimír Just, Eva Tůmová, František Cinger ...