Wirbel, celovečerný debut režiséra Tomáša Hubáčka, je hypnotický príbeh o sile krajiny a zabudnutej ľudovej múdrosti

Uprostred polí v zvlnenej, zabudnutej krajine stojí rozpadajúci sa dom. Jeho novým a jediným obyvateľom je Martin (David Švehlík), ktorý odišiel z mesta, aby tu znovu našiel stratený smer. Keď sa však na prahu objaví záhadná Agnes (Judit Pecháček), jeho uzavretý svet sa rozpadá. Krajina sa vzpiera a prastaré nebezpečenstvo skryté v pôde ožíva. Martin musí obnoviť stratenú pamäť miesta, aby zachránil Agnes, zem aj sám seba. Wirbel, celovečerný debut režiséra Tomáša Hubáčka, je hypnotický príbeh o sile krajiny, zabudnutej ľudovej múdrosti aj hľadaní skutočného domova.

Rozhovor: Tomáš Hubáček (scenár, réžia, hudba)

Ako sa vám pracovalo so slovenskými hercami, Judit Pecháček a Milanom Mikulčíkom?

Judit pre mňa bola jasná voľba. Má obrovské charizma, dokáže byť uhrančivá. Postavu Agnes stvárnila dokonale, presne v tej ambivalencii, akú som potreboval: má drzosť dievčaťa zo súčasného Berlína aj vznešenosť prastarej šľachtičnej. Milana Mikulčíka som si pre temnú postavu kastelána vybral vďaka jeho úlohe vo filme Služobníci Ivana Ostrochovského. Až neskôr som pochopil, koľko rôznych tvárí Milan dokáže mať. Jeho postava vo Wirbli ako jediná nahlas hovorí o nadprirodzených veciach, čo je vždy riskantné, môže to vyznieť komicky. Ale Milan to zahral úžasne. Keď sa na Wirbel dívam, vždy sa na scény s ním teším, behá mi pri nich mráz po chrbte.

Pre film ste tiež zložili hudbu...

Áno. Hudba je pre mňa zásadným prvkom. Wirbel nie je film divokých dejových zvratov, stojí na napätí, tajomstve ukrytom pod povrchom. To, že som si hudbu zložil sám, mi umožnilo túto tajuplnú atmosféru presne vyladiť. Použil som zvuk poškodeného kostolného organu, ktorý som si nahral počas obhliadok v pohraničí, citeru, kedysi ikonický nástroj Sudet, dnes takmer zabudnutý, alebo napríklad „xylofón“ zostavený z úlomkov znelca, nazbieraných na vrcholkoch vyhasnutých sopiek. Okrem toho som si pozval vzácnych hudobných hostí, hudobníkov, ktorí vo svojej tvorbe vyjadrujú vzťah ku krajine a ktorí ma tak vlastne ovplyvnili aj pri písaná scenára Wirblu. Je to napríklad Jarda Svoboda (Traband) alebo Petr Linhart (Majerovy Brzdové Tabulky).

Ako vnímate vzťah človeka a krajiny?

Myslím, že dnes často vnímame krajinu proste ako opak „mesta“: mesto patrí ľuďom, krajina prírode. Lenže tak to nie je. Krajina je (na rozdiel od „divočiny“) tiež dielom človeka, je to náš kultúrny produkt, ktorý sme po tisícky rokov vedome či nevedome vytvárali. Preto sme za ňu zodpovední. Kedysi si to ľudia sprítomňovali v poľných krížoch a kaplnkách, krajina bola „pôdou vyrvanou divočine“ a doslova „zasvätenou“ človeku. Dnes na to zabúdame, šoféri kombajnov a agrobaróni už kríže nepotrebujú. Ale keď sa o krajinu prestaneme zaujímať, stane sa znovu divočinou, podobne ako pes, ktorý bez pána znovu zvlčí. Krajinu by sme skrátka nemali vnímať ako „územie za naším plotom“ ale ako súčasť nášho domova.

Čo sa vám páčilo na nakrúcaní na slovenských lokalitách?

Keď chce niekto nakrútiť film s „fascinujúcou krajinou“, pravdepodobne sa vydá niekam do hôr, alebo k morským útesom. My sme ale chceli točiť v poliach, v tej našej notoricky známej a „nezaujímavej“ stredoeurópskej poľnohospodárskej krajine. Chceme ju ukázať tak, aby sa do nej divák ponoril a nechal sa unášať. A na to sme našli ideálne lokácie okrem iného v podhorí Bielych Karpát. Lokácie v krajine som si pre celý film vyhľadával sám a napríklad do zvlnených lánov okolo Radošoviec som sa proste zamiloval.

Akým spôsobom je podľa vás príbeh filmu relevantný pre Slovensko?

Dej filmu je síce zasadený do česko-nemeckého pohraničia, ale oblastí s podobným osudom je mnoho i na Slovensku a na ďalších miestach Strednej Európy: tam všade došlo po vojne k totálnej výmene obyvateľstva. Odchod pôvodných obyvateľov a prerušenie starých tradícií, ale tiež komunistická kolektivizácia poľnohospodárstva, rozoranie medzí, likvidácia drobných sakrálnych pamiatok, to všetko viedlo ku strate pamäti krajiny. Mnoho ciest, miest a názvov proste zmizlo z máp. Aj dnes tam má spoločnosť často problém s identitou. Poznám ale aj mnoho pozitívnych príkladov, v Čechách i na Slovensku. Dnes do týchto oblastí prichádzajú mladí ľudia z vykorenených miest, aby tam hľadali - a nachádzali - nový domov s vedomím prastarých koreňov. Mám k tomu ešte osobnú poznámku: narodil som sa na východnej Morave, dnes žijem v Beskydách a na Slovensko to mám oveľa bližšie než do Prahy. Možno aj preto sa mi skvele pracovalo v česko-slovenskom tvorivom tíme. Pomohlo nám to dať téme medzinárodný nadhľad a platnosť.

ROZHOVORY S HERCAMI

David Švehlík – Martin

Vo filme Wirbel hrá popri vás hlavnú úlohu krajina. V čom je herecká interakcia s krajinou iná než s ľuďmi?

Krajina kladie na človeka podobné nároky ako herecký partner – treba jej načúvať a vnímať, že sme súčasťou väčšieho celku. Až potom môže vzniknúť skutočný dialóg. Krajina má svoju pamäť a keď sa k nej nevieme správať, dokáže nám to vrátiť. Aj o tom je náš film. Myslím, že Tomáš Hubáček patrí medzi prvých, ktorí sa tejto téme venujú, navyše ju rozpráva prostredníctvom napínavej mystery drámy.

Ovplyvňuje nás podľa vás miesto, kde žijeme?

Bezpochyby. Odmalička som žil v meste, ktoré je mojím prirodzeným prostredím. Musím však povedať, že sa čoraz lepšie cítim práve vtedy, keď z mesta odídem. České stredohrie je na mňa možno až príliš pusté, no príbeh Wirblu sme nemohli zasadiť do lepšieho prostredia.

Ako by ste popísali vašu postavu, Martina?

Martin zdedí starý dom v drsnej krajine a postupne si k nemu musí nájsť vzťah. Tento proces sa napokon stáva ozdravným nielen pre neho, ale aj pre samotné miesto, ktoré postupne získava späť svoju pôvodnú tvár. Tomáš v príbehu veľmi presne zachytil jednu podstatnú pravdu – keď uzdravujeme svoje okolie, v skutočnosti tým napravujeme aj sami seba.

Čo pre vás osobne bolo najväčšou výzvou?

Bolo by veľmi dobré, keby som vo filme neprekážal. Tak snáď ma diváci budú brať práve ako súčasť tej krajiny, o ktorej sme sa bavili.

Čo Vám príde na myseľ, keď sa hovorí o pohraničí?

V prvom rade ma to privádza k myšlienke, ako veľmi spolu nedokážeme žiť. Prirodzene, vybaví sa mi konkrétna historická udalosť, ale i osobné spomienky, pretože časť mojej rodiny má korene v Sudetoch.

Judit Pecháček – Agnes

Vaša postava Agnes je jedným z tajomstiev filmu Wirbel. Mohli by ste ju tak trochu predstaviť?

Určite ide o najzáhadnejšiu postavu zo všetkých. Jej nátura sa odhaľuje postupne, takže o nej môžem povedať asi iba to, že sa cíti stratená.

Jednou z hlavných postáv je i krajina. Ako sa vám pracovalo s ňou?

Bola mi veľmi dobrým partnerom. Ale výzvou bolo predovšetkým to, že moja postava skoro celý film mlčí. Niekedy je ťažké vyjadriť emócie bez slov, ale zároveň ide o úlohu, ktorá ma ako herečku zaujíma. Trochu paradoxne si svoju postavu môžem vymodelovať ešte dôkladnejšie, ako keby som mala k dispozícii podrobný scenár.

Ako sa vám spolupracovalo so štábom?

Štáb bol úžasný. Najlepšie funguje, keď si navzájom vymieňame nápady a zároveň sa dokážeme počúvať. Presne tak to bolo aj pri tomto filme. A David je skvelý herec, čo som, samozrejme, vedela už dávno.

Wirbel je film o hľadaní domova. Kde je ten váš?

Zatiaľ som žila v troch štátoch – v Maďarsku, na Slovensku a v Česku. Všade je to trochu iné, no zároveň tieto krajiny spája geografická blízkosť. Vlastne mám akoby dvojitú identitu, pretože moja národnosť je maďarská, ale som slovenskou občiankou. Ak som sa niekedy cítila vykorenená, dnes to vnímam ako výhodu už len preto, že dokážem hovoriť aj pracovať vo všetkých troch spomínaných štátoch. Domov je pre mňa predovšetkým miesto, kde sa cítim slobodná, milovaná a prijatá. Určite by však pre mňa nikdy domovom nebolo miesto, kde by som musela byť sama.

Film sa na Slovensku nakrúcal v okolí obce Radošovce. Akým dojmom na vás tieto lokácie zapôsobili a ako spomínate na samotné nakrúcanie v tomto prostredí?

Mám pocit, že to bol jeden z mojich prvých natáčacích dní, vonku bolo ešte príjemné teplo a nakrúcali sme na poli. Pamätám sa na moment, keď sme spolu hľadali výraz Agnes v jednej konkrétnej situácii, ladili sme intenzitu jej prejavu, skúmali sme, ako to pôsobí pred kamerou.

Vo filme zdieľate niekoľko scén aj so štvornohým členom hereckého obsadenia. Aká bola spolupráca s týmto netradičným „kolegom“? Priniesla vám táto skúsenosť niečo špecifické a vedeli by ste si podobnú spoluprácu predstaviť aj v budúcnosti?

Psík bol nádherný, ale spolupracovalo sa s ním dosť ťažko. Stále chcel ísť za svojím majiteľom, museli sme si ho vždy získať nejakou pochúťkou. Ale myslím, že nakoniec to vo filme nie je cítiť a psík pred kamerou funguje dobre. Hrať so zvieratami je vždy výzva, ale ja tieto výzvy mám rada.

Milan Mikulčík – Urban

Ako by ste predstavili vašu postavu, Urbana?

Je to človek, ktorý našiel svoje poslanie, svoju povinnosť, no po mnohých rokoch zistí, že to vlastne robiť nemusí. A čo robí? Stará sa o to, aby drak nevzlietol. A tým by som to ukončil.

Čo pre vás znamená pohraničie?

Mám s ním niekoľko asociácií. Presuny, manipulácia, vykorenenie. Experiment. Ale aj krásny kus zeme, ktorý vlastne nepotrebuje žiadne nálepky.

Akú úlohu vo filme hrá krajina?

Je to vlastne hlavná postava. Všetko živé v nej navzájom komunikuje. Na prírode mám rád, že ľudí vedie k ich vlastnej prirodzenosti. Keď človek vojde do lesa a cíti sa neprirodzene, je to skôr len úzkosť z toho, aký prirodzený ten les je. Do lesa chodím často.