Wonder Women 1984 - splnené želanie, ktoré vlastne nechcem

Dve a pol hodiny, 151 minút, aby sme boli presní. 151 minút na vyrozprávanie príbehu, ktorý by mohol byť výbornou epizódou nejakého večerníčkového seriálu a keby sa ho chytil naozaj šikovný experimentálny scenárista, dokázal by ho rozviesť na jeden zmysluplný diel nejakého sitcomu.

Dávajme si pozor na to, čo si prajeme, mohlo by sa nám to splniť.

Wonder Women 1984 je toho výborným príkladom.

Splnené želanie, ktoré vlastne nechcem.

Boli roky, dávno, ale boli, že komiksy sa príliš nesfilmovávali a ak, tak na platforme slabučkých papundeklových béčok, lacných produkcií, ktoré často krát nikomu ani nestáli za to, že by ich distribuoval do kín a tak sa nakrúcali priamo na video. V lepšom prípade, v horšom rovno do telky, s ešte menším rozpočtom a ešte menšími ambíciami. Štandardné pomery, tak veci fungovali, v sedemdesiatkach, osemdesiatkach, a vlastne aj v deväťdesiatkach, tam sa to ale začalo lámať.

Nie všetky komiksové filmy boli odpad, občas sa čosi podarilo a páčilo sa aj mainstreamovým divákom, ako prvý Donnerov Superman (1978) – a z dnešného uhľa pohľadu aj druhý, hoci toho už Donner odmietol podpísať, či Burtonovi prví dvaja Batmani (1989, 1992), ale to boli výnimky potvrdzujúce pravidlo.

Z komiksu sa nedá urobiť naozaj dobrý film. 

Dal, akurát maistreamu to bolo jedno a tak prepadol aj Dick Tracy (1990) Warrena Beattyho, dodnes jeden z najmenej docenených veľkých komiksových spektáklov, ale aj Spawn (1997) či Tank Girl (1995), ktorých ambície boli síce podstatne menšie, ale to na veci nič nemení.

Výborné komiksové filmy, čo sa v mainstreame nechytili.

A vtedy niekedy sme sa možno odvážili to želanie vysloviť.

Kiež by veľkých komiksových filmov vznikalo viac. Stalo sa a bolo to super a zdá sa, že je to stále super, akurát dnešnú podobu toho super reprezentuje napríklad táto nová Wonder Woman, film, za ktorý sa ako fanúšik komiksových filmov vyslovene hanbím.

Film z rovnakého univerza ako Joker, čo je zlý príklad, pripúšťam, lebo Joker je film inšpirovaný komiksom, ale nie je to komiksový film, ale keď na Jokerovo miesto dosadíme Nollanových Batmanov, zmysel už by to dávať mohlo.

Čo majú a z hľadiska akých kvalitatívnych kritérií tie filmy spoločné?

Keď som odchádzal z Aquamana, premýšľal som, či sa dá nakrútiť ešte zbytočnejší, úbohejší, naivnejší, tupší komiksový spektákel a nevymyslel som nič, kým som si ho nepozrel ešte raz a potom do tretice.

Nie nedá. Latka síce už klesla na samotné dno, ale Aguamanovi sa podarilo zakopať ju ešte hlbšie.  

Dnes som si ho pozrel štvrtý krát a už to neplatí. Wonder Woman 1984 tú latku podhrabala exaktnou úbohosťou a ja som si konečne uvedomil, že nie v tých filmoch je problém, ale vo mne. Dívam sa totiž nekriticky, radostne, bez odstupu, očami nadšenca dúfajúc, že svoje nadšenie dokážem akosi racionálne zužitkovať. Že nájdem v tom filme čosi, čo ma aspoň na chvíľku akosi inšpiruje.

A ono sa to vlastne aj deje, ale opačným spôsobom, s každým ďalším pozretím vidím horší a horší film, hlúpejší, škodlivejší, zbytočnejší. Film, čo redukuje veľké filmové umenie imaginácie na ukazovanie vizuálne atraktívnych obrázkov bez obsahu ľuďom, ktorých už nemám šancu zachrániť, už im nedokážem otvoriť oči.

Svet, v ktorom už nie som doma, už mu nerozumiem, cudzí svet filmov, ktoré sa mi zdajú také hlúpe, že tomu odmietam uveriť, a tak ich pozerám zas a znova. Filmy s dejom, ale bez príbehu, filmy s hviezdami, ale bez hercov, filmy s koncom, ale bez pointy.

Ak to má niekto podobne, rád by som sa ospravedlnil, nemal som si vtedy, nemal som si, očarený Batmanom, Dickom Tracym, Vranou či Spawnom priať, aby vznikalo viac komiksových filmov. V svetle Sin City, Road to Perdition, Watchmenov či Del Torových Hellboyov sa síce chvíľu zdalo, že tentokrát to s tým prianím nemusí dopadnúť až tak zle. Posledné Marvelovky s výnimkou Ant-Mana ale aj paškvily ako Aquaman či Suicide Squad ukazujú, že Wonder Women 1984 má predsa len pravdu.   

Dávajme si pozor, čo si želáme, mohlo by sa to splniť!