CLAYFACE

Nalejme si hneď v úvode čistého vína. Nový prírastok do resuscitovaného zdieľaného vesmíru DCU, Clayface, je námetom generickým origin story o komiksovom záporákovi, prípadne antihrdinovi (to je asi vec optiky a uhla pohľadu). Zároveň ale ide o vínko výrazne zriedené glgom domácej.

Po formálnej stránke ide o prekvapivo brutálny čerstvý víchor v reinkarnovanom vesmíre, ktorý v posledných projektoch stratene prešľapoval v kruhu. Variácia na Cronenbergovu Muchu je tempom ulepeným deväťdesiatkovým béčkom. Na druhej strane nekorektnými eskapádami nečakane rozčerila vody súčasného mainstreamového hollywoodskeho rybníka.

Ďalší DC vesmír, ďalší generický origin

James Gunn vzal pred rokmi do rúk opraty novovznikajúceho filmového univerza po Zackovi Snyderovi a zvolil odlišný pracovný prístup. Viac sa drží komiksových koreňov a jednotlivé značky a projekty od seba žánrovo separuje, aby sa nezliali do homogénnej, blockbusterovej a neforemnej hmoty.

Ťažko povedať, či sa mu to darí. Pri animovanom seriáli Creature Commandos okopíroval fungujúcu antitímovú formulku zo Strážcov galaxie a Samovražedného oddielu, Supermana zalial do rozjuchaného dobrodružstva a Supergirl zabetónoval v akomsi bezpohlavnom žánrovom vákuu.

Na lepšie časy sa ale zablýskalo s príchodom hard-boiled buddy detektívky Lanterns. Prísľub (doslova) čerstvej krvi mal podľa trailerov priniesť aj ambiciózny, no komorne pôsobiaci Clayface.

Gunn spolu s režisérom Jamesom Watkinsom oprášil pracovný vzorec, podľa ktorého privádzajú na filmové plátna a televízne streamy menej obohraté postavy z DC univerza. Na rad prišiel Batmanov komiksový záporák druhej kategórie Clayface. Bizarný gothamský podivín „tisícich tvárí“ si ukradol miesto na striebornom plátne a ide o klasický príbeh o zrode hrdinu (v tomto prípade záporného hrdinu) so všetkými pozitívami a negatívami, ktoré k tomu patria.

Hviezdny pád na hlinené dno

Matt Hagen je talentovaná herecká superstar, ktorá má výrazne našliapnuté k hviezdnej kariére. Po pár neuvážených krokoch a romániku sa ale dostane do nemilosti lokálneho bossa podsvetia. Ako naznačil už trailer, ktorý de facto prezradil celý dej (čo nebolo až také ťažké), Matta si brutálne podá partička mafošov a on prichádza nielen o vzhľad supermodela, ale aj o zlatú kariéru.

Zhodou okolností mu padne do oka článok v časopise (Krista pána!) o experimentálnej liečbe využívajúcej nanoboty a ihneď sa chopí šance. Vyhľadá sympatickú doktorku, čosi spolu poexperimentujú v cool strihovej montáži a, ako to už býva zvykom, všetko sa pokašle.

Starosvetská opisná omáčka

A čo povedať k deju? Trailer naozaj len zhustil do kratšieho formátu všetko, čo je obsiahnuté v celovečernej stopáži. Obsahovo film snáď neponúka oveľa viac (so štipkou predstavivosti), než je natlačené v krátkej ukážke. Generický filmový origin, akoby vypadol z osemdesiatkovej a deväťdesiatkovej filmovej šablóny, ktorá sa ešte bála experimentovať s časom a priestorom a opisne servírovala transformáciu hrdinu.

Doba a časy sa ale posunuli a časť filmárov pochopila (Deadpool, Fantastická štvorka...), že sa dá ísť proti prúdu a napriek motívu origin story vstúpiť do nového príbehu in medias res, bez opisnej omáčky. Clayface vrazil do kín v starosvetskom duchu, čo môže niekomu imponovať, no na konci dňa ide opäť len o výpočet dramaturgických klišé.

Toto som už niekde...

Hrdina urobí chybu, padne na dno, chytí sa slamky, nezaškodí trochu lásky, experiment akoby funguje, prichádzajú následky, zlom, prerod a nejaká tá tragédia. Ide o taký generický a tisíckrát videný koncept, až odzbrojuje svojou banalitou. Snímka si nerobí hlavu ani so zdĺhavým tempom, ktoré sa vlečie ako slimák, a smeruje k tendenčne priamočiaremu finále (čo nemusí byť vždy mínusový bodík).

Dramaturgia Clayfacea je ale naozaj podivuhodná a doslova deformuje povedomie o plynutí času. Má dokonca rozumnú stopáž (105 minút), ktorá však paradoxne pocitovo presahuje dve hodinky. Expozícia je zbytočne nafúknutá a predvídateľná a hlavný dej sa k záverečným titulkom vlečie tempom maratónca o barliach.

Napriek tomu niektoré kľúčové pasáže snímka odbije skratkovitou montážou. Panuje tu tak určitý nepomer v tempe. Niekde zbytočne naťahuje dramaturgickú žuvačku, inde zase skratkovito seká obsah. Ale oukej, povinnú jazdu máme za sebou, poďme k tomu mäsu. A toho je tam požehnane.

Goreface prichádza

Môže to znieť trochu prvoplánovo a povrchne, ale kľúčovým aktívom Clayfacea nie je shakespearovská tragédia, ani mestský slow burn či vzťahovka o zmene osobnosti a kafkovskej premene.

Dolejme ešte trochu toho Veltlínu a povedzme si to na plné ústa. Clayface je zaujímavý práve mierou nekorektnej brutality a pozliepaním známych motívov z galérie slávnych klasík body hororu. Watkins s Gunnom vybrakovali filmotéku Davida Cronenberga a zasadili ju do ľúbivej neónovej špiny známej komiksovej metropoly.

Režisér naprieč minutážou premyslene dávkuje gore a fyzickú transformáciu pretkáva postupujúcim psychickým kolapsom hlavného (anti)hrdinu. Vizuálne sa Watkinsovi dá vytknúť pramálo. Atmosférické ingrediencie mieša do sympaticky frustrujúcej a trpkej fúzie znepokojivého vizuálu a zmyslu pre detail.

Z filmu ako celku síce postupne čoraz viac presakuje inšpiračný materiál typu Vrana Alexa Proyasa či nedávny Joker, no Watkins sa ani netvári, že znovu objavil koleso. Režisér hororových malých-veľkých jednohubiek (Eden Lake, Žena v čiernom) vie, ako zaujať, v určitých momentoch doručiť krvavú satisfakciu a ponúknuť remeselne podkutú explicitnosť.

Clayface sa nesnaží výrazne experimentovať so samotným žánrom, ale vie, kedy šliapnuť na plynový pedál a kedy zase vytiahnuť z katalógu ďalšiu vynaliezavú smrť. Komiksová hororovka zo stajne DC je síce uťahanou mestskou gangsterkou o fyzickej a psychickej transformácii hrdinu, no viac než psychologizovanie filmu ide bezbrehá práca so šokom.

Clayface (UK/USA, 2026, 108 min.)
Réžia: James Watkins. Scenár: Mike Flanagan, Hossein Amini. Hrajú: Tom Rhys Harries, Ruby Sear, Naomi Ackie, Eddie Marsan, Max Minghella, Daniel Betts, Nancy Carroll ...