Děti noci

Do počtu filmov bohatá januárová ponuka slovenských kín k nám prináša aj novotu režisérky Michaely Pavlátovej, ktorá celovečerne debutovala pred šiestimi rokmi filmom Neverné hry. Jej nový počin sa volá Děti noci a teoreticky, by mal čím zaujať. V obsadení si prečítame zvučné mená mladej aj dospelej hereckej scény, zaujme kameramanská účasť Martina Štrbu, a v kombinácii s témou – „život dnešnej pražskej mládeže“, to znie, ako celkom dobrý materiál. Je tu však problém...

Ofka v podaní Marthy Issovej je hlavnou postavou príbehu. Po dokončení strednej školy sa odmietla zúčastniť ďalšieho vzdelávacieho procesu a kým sú jej bývalí spolužiaci na vysokých školách a zbierajú študijné úspechy doma aj v zahraničí, ona si zvolila výrazne odlišný štýl života. Zamestnala sa u švagra, ktorý vlastní a manažuje non stop potraviny v jednej pražskej štvrti. Tu stojí za pultom a nepretrhne sa pri obsluhovaní zákazníkov. Pracuje a žije prevažne v noci. Je mierne depresívna, letargická, nevie čo so sebou a necíti potrebu na tomto stave ani v najmenšom niečo meniť. Voľný čas trávi s neverným frajerom, prípadne s kamarátom Ubrom (Jiří Mádl). Ten pre istotu ani nepracuje, financuje ho matka a tak má dostatok času na pestovanie svojho najmilšieho koníčka a postoja k životu - prechádza sa ulicami a prehľadáva smetné koše. Niežeby musel (aj keď na prvý pohľad by sme si nemuseli byť istí), prosto ho to baví a nakoniec – ľudia vyhadzujú také pekné veci. 

Poďme teraz k už spomínanému problému. Děti noci, povedané rečou samotného filmu, teda jednoduchou až polopatistickou - nefungujú a nudia. Základný problém je spôsob, akým je “to” podané. Dej, pokiaľ sa o ňom dá hovoriť (čo ale nie je negatívum), tvorí sledovanie Ofky v obchode, doma, na ulici na diskotéke v tuneli... až máte po chvíli pocit, akoby ste pozerali záznam súkromného detektíva, ktorý dostal za úlohu niekoho špicľovať. Iste raz za čas sa k nej na chvíľu pridá iná postava, dokonca aj pokecajú, v konečnom dôsledku je však úplne jedno, či ide o rodičov, kamaráta, frajera, alebo chľastajúceho bezdomovca. 

 

   

Film sa snaží fungovať emocionálne, ísť cielene po atmosfére, náladách a vnútornom rozpoložení postáv. V praxi to potom vyzerá ako sled scénok postavených situačne aj dialógovo na najväčších predstaviteľných klišé, ktoré by sa vás mali dotknúť, alebo prinajmenšom priblížiť ten „bordel“, šarapatiaci v Ofkinej hlave. Z pochopiteľným dôvodov to nefunguje a začínate mať pocit, že keby ste na pár minút vybehli zo sály, o nič neprídete. V niektorých pasážach navyše naozaj cítite závan scenáristickej lopaty letiacej z plátna priamo do vašej tváre.

Aby toho nebolo primálo, nabalili nám tvorcovia nebývalú dávku reklamy a to až do takej miery, že si prestávate byť istý, či sledujete film, alebo celovečernú reklamu. Oceňujem v tomto smere malý fórik so značkou notebooku, ale mimo tejto jednej výnimky sála z plátna produkt-placement s rovnakou mierou doslovnosti, ako tomu je vo veľkej časti scenáru. A to vraj tvorcovia robili skoro všetko nezištne a len zobrazovali značky a výrobky tak, ako sa voľne vyskytujú v našich životoch. Zaujímavé...

Prečo však hodnotenie piatich hviezdičiek, keď zatiaľ nepadlo snáď jediné pozitívne slovo? Celý spomínaný produkt ťahá nahor excelentné duo Issová – Mádl. Martha Issová sa s postavou, chovajúcou sa ako urazený, trucovitý pacient odmietajúci brať svoje lieky, popasovala skvelo. Mňa však prekvapil hlavne Jiří Mádl, ktorého mám zafixovaného ako priblblo sa tváriaceho experta na aktivity s raftom pod zadkom, alebo snowboardom pod nohami. Tu však predvádza veľmi civilné a jemné herectvo, navzdory úlohe zvádzajúcej k jeho obvyklým grimasám.

Ďalším faktorom ťahajúcim film z kategórie podpriemeru je kamera, tvoriaca svojou striedmosťou a príjemnou umiernenosťou, oproti doslovnosti scenáru, protipól, bez ktorého by Děti noci išli s najväčšou pravdepodobnosťou ku dnu. Ponurý obraz s príjemne tmavými filtrami je v kombinácii s hudobnou zložkou totiž to jediné, čo činí názvu diela zadosť.