NÁVRATY: DOSŤ DOBRÍ CHLAPI

NÁVRATY: DOSŤ DOBRÍ CHLAPI

článok



Po rokoch tvorivej slobody – slobody od ideologického zaťaženia, najmä v druhej polovici 1960´sa v 1970´vracia požiadavka ideologickej (pre)výchovy diváka. Normalizačná kinematografia prináša návrat k bežnému človeku, jeho každodennosti. Nejde však už o  každodennosť súkromnú, ale verejnú. Súkromné problémy postáv už nie sú dôvodom ich dobrovoľnej izolácie. Naopak, stávajú sa dôvodom na utužovanie kolektívu, ktorý zvládne všetko. Hoci v ich začiatkoch sa ešte objavia výnimky ako Elo Havetta alebo Dušan Hanák, požiadavky vyplývajúce z poučenia z krízového vývoja v spoločnosti a štáte dostávajú prednosť.

Druhý celovečerný film Jozefa Režuchu svojou fabulou evokuje o necelých desať rokov staršiu snímku Martina Hollého Havrania cesta 1. Podobnosť čisto povrchná, ale je. Opäť je tu partia chlapov, elektrikárov vystriedali vodiči nákladných áut v kameňolome. Opäť je tu súkromný problém jedného z hrdinov. Ale tu podobnosť končí. Možno ešte raz sa ozve v postave šviháckeho Kamila (Jan Tříska), ktorý by mohol byť obdobou zvodcu Matúša (Štefan Kvietik). Ale ani to by celkom nesedelo pri pohľade na ich kádrové profily.

Príbeh party šoférov s dvomi ústrednými hrdinami Markom a Macom usiluje sa čo najvernejšie odkryť pred zrakom diváka veľký a zložitý zápas o formovanie charakteru jednotlivca uprostred kolektívu.“ Tak charakterizuje film Dosť dobrí chlapi vo svojej explikácii režisér Jozef Režucha. Lebo nám ide o nového, lepšieho človeka. O človeka hodného týchto čias. Nech socializmus a socialistické ľudské vzťahy nie sú len hudbou budúcnosti, ale najprirodzenejším dneškom.“2

Návraty: Dosť dobrí chlapi

Marek (Vlado Müller) je pracovitý chlap, ktorý sa dostane do maléru. Keď sa jedného večera vráti domov v podguráženom stave, pristihne manželku s milencom (a navyše priateľom). Situáciu vyrieši hneď a mužne. Milenca zbije, čím mu spôsobí viacero zranení postačujúcich na to, aby bol podmienečne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 11 mesiacov za ublíženie na zdraví. Z jedného problému vyvstáva ďalší. Marek nemôže zostať v pôvodnom zamestnaní, a tak sa rozhodne nájsť si nové. Slová „podmienečne odsúdený“ však predstavujú neprekonateľnú závoru. Napokon sa mu predsa len pošťastí a dostane sa do partie šoférov v kameňolome.

Do partie predáka Maca (Karol Machata) Marek ako výborný šofér veľmi rýchlo zapadne, hoci nie celkom bezproblémovo. Ohrozuje totiž pracovnú ješitnosť mladého Kamila (Jan Tříska, dabing Stanislav Dančiak), tiež výborného šoféra s miernou vadou charakteru. Tento belmondovský švihák má podivnú záľubu – pliesť mladým dievčatám hlavy, sľubovať im svadbu, pričom jeho záujmy sa zameriavajú najmä na konzumáciu manželstva, než na slávnostný sľub. Jeho prístup „pomiluj a nechaj“ nie je kamarátom v parte tri razy po chuti. Marek zrazu predstavuje vzor cnosti. Okrem toho, že je pracovitý a nepije (neskôr aj vysvetlí prečo), prináša „zlepšováky“, ktoré fungujú (prechod autami cez vodu).

V slabej chvíľke sa Marek zdôverí Macovi o svojej minulosti, ako i o tom, že ho „poškodený“ žaluje o náhradu škody. Nedá mu však vedieť, že žaloba bola neskôr vzatá späť. Maco, ktorého opustila žena, z priateľskej súdržnosti začne pripisovať Marekovi, ale aj ostaným vodičom fúry. Následkom toho sú nielen vyššie výplaty, ale najmä cena za vynikajúce pracovné výkony. Stále je to však podvod, navyše sa týka socialistického vlastníctva, a ten si nikto z partie, špeciálne nie Marek nemôže dovoliť. Ako riešiť túto situáciu? Ako inak než v kolektíve: po úvahách a diskusiách sa chlapi ujednotia: jeden za všetkých-všetci za jedného. Nikomu sa nič hlásiť nebude, ale už zaplatené fúry si odrobia – Maco bude zapisovať len každú tretiu.
 
Ako vidíme, film postupuje opačne ako Havrania cesta. Kým Havrania cesta vychádzala z pracovného problému (uraz pri vztyčovaní piliera), s ktorým koexistovali súkromné, Dosť dobrí chlapi začínajú osobným problémom – neverou a reakciou na ňu, ktorý sa ukazuje mať dosah aj navonok – problém nájsť zamestnanie. Neskôr ale súkromný problém sublimuje do problému pracovného kolektívu. Snaha o priateľskú výpomoc vyústila do trestného činu. Tam, kde by jedinec ostal osamelý, nastupuje „nový uvedomelý kolektív“, ktorý ho podrží. A hoci aj Havrania cesta pracuje s ideou pracovného kolektívu, ktorý raz zavrhuje, ale neskôr sa navráti k Petráňovi (Július Pántik), nie je motív kolektívu vyzdvihnutý. Naopak, funguje relatívny individualizmus v konaní postáv. Vyriešením vzťahov v parte sa nerieši problém pracovného zaradenia, ani nízkych platov. Dosť dobrí chlapi prácou uvedomelého kolektívu vyriešia akýkoľvek problém. Dokonca dôjde aj k začleneniu individualitu Kamila. Okrem toho súkromného, ktorý ostáva otvorený.

Scenár Jána Soloviča pracuje s fabulou a kresbou postáv tak, aby vyhovel potrebe korektného, poučného záveru. Lineárne sa odvíjajúci príbeh, prechádzajúci kauzálne spätými problémami (problém A je príčinou problému B) „dnešného pracujúceho človeka“ je príliš prvolánový. Akékoľvek súkromie je nahradené pracovným, samotný problém s pripísanými fúrami je dôsledkom utajovania istej časti súkromného života pred kolegami. Súkromie ide stranou. Akákoľvek aplikácia osobných problémov postáv končí poučkou, že riešenie osobného života na úkor (socialistickej) spoločnosti je nesprávne a vyústi do ďalších problémov. Príbeh nedržia nad priemerom ani charaktery. Postavy sú totiž figurantmi obohatenými o problémy rôzneho typu. Marek (Vlado Müller), ktorému je neverná žena a nad ním visí podmienka. Maca (Karol Machata) kedysi opustila žena a pije viac, než by bolo vhodné. „Doktor“ (Juraj Paška ml.) je bývalý advokát, v deji potrebný najmä ako ten, kto vysvetlí „paragrafy“ a podá divácky prístupnú a poučnú analýzu problému „pripísané fúry“. Kamil (Jan Tříska), belmodnovský švihák - nielenže ho parťáci označia pomenovaním „náš Belmondo“, Kamil Jana Třísku tak skutočne pôsobí je presne tou postavou, ktorá prejde najväčším prerodom. Z divokého a nezodpovedného samorastu, ktorý vozil fúry ako o život, len aby mal peniaze na frajerky, na člena pracovného kolektívu, hoci sa tak neudeje bez použitia Makarenkovej metódy. Dialógy varírujú medzi prirodzenými – najmä „hovory medzi chlapmi“ a angažovanými v rôznom stupni – keď ide o prácu, odmeny, a pod.

Réžia Jozefa Režuchu je remeselná v tom negatívnejšom význame. Hoci tenduje k ľahkosti Martina Hollého alebo Paľa Bielika, ostáva pri snahe. V rozhovore s Igorom Rusnákom pre Film a divadlo sám režisér uviedol, že „Pri realizácii Solovičovho scenára Dosť dobrí chlapi bolo potrebné zachovať jedno: prostotu vo všetkých výrazových prostriedkoch. Nedramatizovať vonkajškovo, kamerou, iba nadstaviť objektív, aby v konečnom dôsledku vynikla vnútorná dramatičnosť príbehu.“3 Skutočne, komponovanie záberov, uhly a rakurzy, ako aj strihy, dokonca aj súslednosť záberov (resp. typov záberov) je zbavené akejkoľvek vizuálnej kreativity. Presne v duchu odmietania „anarchie“ vo filmových vyjadrovacích prostriedkoch reprezentovaných postupmi nových vĺn, ako aj metaforicko-symbolickým vyjadrovaním 1960´, a tiež v duchu proklamovaného motta „umenie pre ľud“. Režuchove režijné postupy sú mechanické, čo, na druhej strane, napomáha rytmizácii filmu. Naopak, pokus o poetizáciu znázornený jazdami a prestrihmi nákladných áut a bagra nakladajúceho kamene, podfarbenými príjemne popevkovou hudbou Zdeňka Lišku, zlyháva. Miesto „oddychu“ od diania, ktorý scény tohto typu poskytujú, ponúka len ďalšie ilustratívne zábery, ktoré vyznievajú kŕčovito a dlho. Njede síce už, ako bolo v 1950´rokoch zvykom, o scény, z ktorých „bolia ruky“, ale oslava práce je všadeprítomná.

Návraty: Dosť dobrí chlapi

Pozitívom filmu sú jeho herci. Z nich je podľa hierarchizácie postáv hlavný dôraz kladený na Vlada Müllera, ktorého Marek je osou príbehu. Müller je nielen dobrý, ale aj charizmatický herec, čo len napomáha civilnému zobrazeniu postavy, tiež prostredníctvom citlivej mimiky, ktorá odráža spleť emócií. Janovi Třískovi kritika venovala skôr negatívne hodnotenia v zmysle, že pôsobí kŕčovito a nepresvedčivo. Jeho postava, Kamil, patrí medzi tie lepšie-pestrejšie napísané. Ako už bolo uvedené, je to vetropach, no i dobrý šofér, a na záver dôjde správnemu poznaniu. Zároveň je Kamil negatívnou postavou, ktorú by sme pri použití súdobej terminológie mohli označiť za „odcudzenú nášmu človeku“, „západniarsku“, o čom svedčí aj jeho prezývka – Belmondo, či jeho celkový výzor – biele džíny, biela košeľa, čierny opasok, húpavá chôdzou a tranzistor cez rameno. A Tříska ho tak aj hrá – ľahtikársky, „belmondovsky“. Spolu s Müllerom patrí medzi výrazné postavy scenáristicky, i herecky. To, čo bolo povedané o Vladovi Müllerovi, platí z veľkej časti aj o Karolovi Machatovi. Najmä v časti, že dodáva svojej postave reálnejší rozmer, než mala na papieri. Macov problém so ženou, ako hlavná motivácia pre zblíženie sa s Markom pôsobí síce ako „známka ľudskosti“, podobne ako jeho výpomoc – pripisovanie fúr, na druhej strane je však rušivá voči „výchovnému“ vyzneniu celého filmu. Juraj Paška ml. ako „Doktor“, o ktorom nie je celkom jasné, ako sa k práci za volantom dostal, ako aj ďalší – Ľudovít Greššo, Karol Černík a Zita Furková podávajú štandardné výkony – najmä s ohľadom na malý priestor. V konečnom dôsledku sa postavy rozmelňujú v kolektíve ako novodobom subjekte osebe. Kým jedinci sú ľudia, ktorí chybujú, kolektív je pozitívnym hrdinom.

Dosť dobrí chlapi vo svojej dobe získal viacero festivalových ocenení – Hlavné ceny na XVIII. MFF v Karlových Varoch a Festivale českých a slovenských filmov v Plzni 1972 a režisér spolu so scenáristom boli ocenení štátnou cenou za rok 1972. Z dnešného pohľadu sa ocenenia zdajú byť otázne, najmä ak mali reflektovať kvalitu filmu ako umeleckého diela, nie ako angažovaného diela. Diela, ktoré bolo jedným z ohlasovateľov novej epochy, v ktorej sa všetko vráti do „správnych“ koľají a všetko nájde to „správne“ miesto v štruktúre spoločnosti a štátu. A hoci kritici cítili potrebu zdôrazniť revolučnosť a zásadný význam spätného obratu v téme a v štylizácii, dnes sa tento krok javí jednoznačne ako spiatočnícky a škodlivý.


Dosť dobrí chlapi (1971, 80 min.)
Réžia: Jozef Režucha. Scenár: Ján Solovič. Kamera: František Lukeš. Hudba: Zdeněk Liška. Hrajú: Vlado Müller, Karol Machata, Jan Tříska, Juraj Paško ml., Ľudovít Greššo, Elena Zvaríková – Pappová, Zita Furková,


POUŽITÁ LITERATÚRA:

1. Macek, Václav – Paštéková, Jelena: Dejiny slovenskej kinematografie. Osveta. Bratislava. 1997.
2. Film a divadlo. roč.23,1979, č. 5. s.28-29.
3. Film a divadlo. roč. 16,1972, č. 24. s. 5-7.
4. Film a divadlo. roč. 16,1972, č. 20. s. 14.
5. Film a divadlo. roč. 16,1972, č. 5. s. 13.
6. Film a divadlo. roč.15,1971, č.22. s.28-29.
7. Film a divadlo. roč.15,1971, č.19. s.11.
8. Kinema. roč. 4, 1975, č. 3. s. 6.
9. Kinema. Nulté číslo – Júl 1972. s.23.
10. Kino. roč. 27, 1972, č. 18. s.5.
11. Kino. roč. 27, 1972, č. 6 s.6-7.
12. Kino. roč. 27, 1972, č. 2 s.5.
13. Československá kinematografie ve světle zahraničního tisku. 1972. č. 7-8. s. 29-30.
14. Pravda.24.júla 1972. s.1.

CITOVANÉ FILMY:

1. Havrania cesta. 1962. r.: Martin Hollý.
2. Drevená dedina.1955. r.: Andrej Lettrich.
3. Štvorylka. 1955. r.: Jozef Medveď.
4. Štyridsaťštyri. 1957. r.: Paľo Bielik.
5. Pieseň o sivom holubovi.1963. r.: Stanislav Barabáš.
6. Námestie sv. Alžbety. 1965. r.: Vladimír Bahna.
7. Génius. 1969. r.: Štefan Uher.

Text bol písaný ako seminárna práca pre VŠMU

 


Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 6379
02 |
návšt. 3868
03 |
návšt. 3865
04 |
návšt. 3518
05 |
návšt. 2098
06 |
návšt. 1798
07 |
návšt. 2057
08 |
návšt. 1557
09 |
návšt. 764
10 |
návšt. 551
REBRÍČEK US
01 |
$80,0 mil.
02 |
$16,0 mil.
03 |
$11,0 mil.
04 |
$10,0 mil.
05 |
$3,3 mil.
06 |
$2,4 mil.
07 |
$2,2 mil.
08 |
$1,9 mil.
09 |
$1,5 mil.
10 |
$1,4 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.