8.0

Filmová recenzia

Konečne film s výstižným názvom. No aj keď mnohé scény z tejto temnej drámy majú chuť aj vôňu pornografie, bola by škoda prehliadať jej ostatné stránky...

Sandrine pracuje v bare, no jej krátka kariéra sa končí, keď odmietne poskytnúť majiteľovmu známemu erotické služby. Spolu so striptérkou Nathalie sa ocitajú bez práce a Sandrine nemá z čoho platiť nájomné, a tak ju Nathalie prichýli vo svojom byte. Rýchlo sa skamarátia a začnú si (nie veľmi úspešne) hľadať novú prácu. Nathalie pritom učí mladšiu kamarátku prekonávať zábrany a ísť tvrdo za svojim cieľom, až spolu vypracujú plán, ako s pomocou ženských zbraní (fyzických aj psychických) naštartujú svoj spoločenský postup. Medzi plánom a realitou však niekedy bývajú obrovské rozdiely...

Ťažké haluze - toť dve slová, ktoré krásne (hoc slangovo) vystihujú, o aký film ide. Z kinosály určite nevyjdete s príjemným hrejivým pocitom, pretože počas dvoch hodín uvidíte ľudí, ktorí si navzájom ubližujú, manipulujú jeden druhým a venujú sa najrôznejším zvrhlostiam. Režiséra a scenáristu Jean-Clauda Brisseaua zaujíma mocenské poňatie medziľudských vzťahov, ako aj proces "skazenia" ľudskej duše a to, či a ako sa mu dá ubrániť. Sandrine totiž po celý čas sleduje veľmi súvislú logiku konania a neustále sa podvedome snaží o zachovanie vlastnej sebaúcty. Nathalie o svoju sebaúctu príde, avšak paradoxne nie v roli predátora.

Scenár ťažko nazvať objavným, navyše na zvýšenie kontrastu využíva jeden menší podvod - postavu, ktorá po ťažkej traume v detstve stratila všetky stopy empatie a svedomia. Zvrhlosť tejto osoby je taká číra, až nadobúda abstraktný charakter a robí postavu riadne bezrozmernou. Je to, tak povediac - Diabolus ex machina. Ako filmársky nástroj však funguje dokonale, pretože odkrýva hlbšie vrstvy ostatných postáv, akoby z nich stŕhal kožu (čo v metaforickom zmysle aj robí).

Dej je miestami neskutočne melodramatický, no všetky citovo vygradované momenty sú točené tak prehnane a s takou istotou a drzosťou, že sú znesiteľné až zaujímavé (no upozorňujem, že toto nemusí fungovať na každého). Najmä spojenie perverzných sexuálnych scén s mohutnými tónmi vážnej hudby je nesmierne pôsobivé týmto zvláštnym "barokovým" spôsobom. Záver filmu má svoju logiku, no zaobišiel by sa bez sentimentálneho epilógu.

Spomínal som už množstvo erotických scén? No je ich tam naozaj požehnane a miestami je v nich riadne dusno (myslím že také sexuálne napätie som na plátne nezažil od Mulholland Drive). V žiadnom prípade však nie sú samoúčelné a v kontexte deja sú mnohé z nich skôr znepokojivé až nechutné, než erotické.

O herectve sa dá hovoriť iba v superlatívoch - už len kvôli odvahe oboch hlavných predstaviteliek (Sabrina Seyvecou ako Sandrine a Coralie Revel ako Nathalie), ktoré si bez body-dublérok zahrali v niekoľkých mimoriadne chúlostivých scénach - chúlostivých nielen z hľadiska erotiky, ale aj hereckej náročnosti - a všetky zvládli na výbornú. Ďalším výrazným zjavom bol Fabrice Deville (spomínaný démonický psychopat), ktorého vyšinutý prejav o "slobode" patrí k najsilnejším scénam filmu.

Chtíč je ťažký, ale zaujímavý film. Zaslúži si uznanie za množstvo významu, ktoré sa mu podarilo vniesť do scén, ktoré by sa inak dali bez rozpakov označiť za pornografické. Nemyslím si, že by sa Brisseauovi podarilo vysloviť nejaké hlboké posolstvo - rozhodne však ide o zaujímavú úvahu na neľahkú tému. Odporúčam všetkým priaznivcom psychologických drám.

Choses secretes (Francúzsko, 2002, 115 min.)
Réžia: Jean-Claude Brisseau. Scenár: Jean-Claude Brisseau. Kamera: Wilfrid Sempé. Hudba: Julien Civange. Hrajú: Coralie Revel, Sabrina Seyvecou, Roger Mirmont, Fabrice Deville.