Sector.sk
Kinema.sk
Onlinehry.sk
Plnehry.sk
Funny.sk
Pikosky.sk
Rozpravky.sk
Prihlásiť sa
RSS
Kino recenzia > Tak ďaleko, tak blízko
Sorry to Bother You
Mary Queen of Scots
The Favourite
The Miseducation of Cameron Post

TAK ĎALEKO, TAK BLÍZKO

Nový film Tak ďaleko, tak blízko režiséra Jara Vojteka a scenáristu Mareka Leščáka vznikajúci sedem rokov, je výnimočným autorským dielom, na aké sme od tejto tvorivej dvojice zvyknutí...
Nový film Tak ďaleko, tak blízko režiséra Jara Vojteka a scenáristu Mareka Leščáka vznikajúci sedem rokov, je výnimočným autorským dielom, na aké sme od tejto tvorivej dvojice zvyknutí...

Nový film Tak ďaleko, tak blízko režiséra Jara Vojteka a scenáristu Mareka Leščáka vznikajúci sedem rokov, je výnimočným autorským dielom, na aké sme od tejto tvorivej dvojice zvyknutí. Časozberný dokument odhaľuje prirodzený vývoj životných trás štyroch mladých ľudí trpiacich autizmom a ich rodinných príslušníkov. Film však nie je primárne o autizme, je o ľuďoch zápasiacich s bariérou zakorenenou v ich vnútri. Tá sa premieta do vzťahov, do neschopnosti začleniť sa aj napriek túžbe zapadnúť a žiť ako všetci ostatní.

Hrdinsky sa snažia prekonať múr, ktorý ich delí nie len od najbližších, ale i od seba samých. Autisti s rôznymi formami tejto vývinovej poruchy majú spoločné to, že pochádzajú z pomerne dobre situovaných a chápavých rodín. Ich najbližší sú nútení pochybovať o láske svojich detí. Ich svety sú na oddelených planétach, no Vojtekov film dokazuje, že majú k sebe bližšie ako by sa mohlo zdať. Film nemá tendencie odborne objasňovať príčiny, vznik a priebeh choroby, nevystupujú v ňom lekári a predsa pozorovaním získa divák absolútne jasnú predstavu o tejto poruche.



Jednotlivé príbehy podliehajú prirodzenej životnej narácii. Režisér poskytuje protagonistom menší priestor na vyjadrenie v podobe komentára, no nedovoľuje im ľutovať sa. Divák si vytvára názor na základe “odpozorovaných” situácií. Nenápadná kamera zaznamenáva okamihy každodennosti, v ktorých sa ľudia odhaľujú, skladá intímnu mozaiku. Vojtek svojím úprimným realizmom odmýtizoval predstavu o tom ako sa žije s autizmom. Ukazuje, že trpezlivosť a vytrvalosť dokážu mnoho zmeniť.

“Ešte stále máš tmu…?”

Vojtekove a Leščákove manévre veľmi jemne, no absolútne jasne vedú k partnerským a rodinným vzťahom, k otázke, do akej miery sú schopní ľudia s výraznou medziľudskou bariérou priblížiť sa k iným, ale i k sebe samým. Téma prekonávania priepastí, ktoré prehlbujeme úmyselne, či neúmyselne je ústredná. Leščák sa jej venuje systematicky. Už vo filme Slepé lásky skúmali spolu s režisérom Jurajom Lehotským možnosti zblíženia sa a “normálneho” fungovania rodinných vzorcov u ľudí trpiacich slepotou.

V hranom filme Deti je chorobný status vzťahu rodiča a dieťaťa vynútený okolnosťami, nevyplýva zo zdravotných predispozícií, ale zo sociálneho a citového (ne)zázemia. Vzťahy v rodinách s autistickými deťmi nie sú ani zďaleka ideálne, no Vojtekov pohľad je láskavý, v nepatrnom šere badá krásu, ktorú by vo väčšine pohľadov prevalcoval smútok a beznádej z nevyliečiteľnej choroby. Jeho “autisti” sú veľkými deťmi, túžia po živote, sú smädní a pijú omnoho intenzívnejšie ako my ostatní. Vojtek ich pozoruje s obdivom, “zdravý” človek pri nich pôsobí fádne. Z filmu vyplynie smutný paradox, autisti nie sú chladní, sú schopní nachádzať intenzívne emócie, no nedokážu sa s nimi vysporiadať.

Autori neštylizujú, pozorujú a hľadú situácie, rozhovory, v ktorých protagonisti odhaľujú postoje, vnímanie sveta i hendikepu. Aj keď spod dvier fúka studený prievan a kedykoľvek sa môžu pod náporom vetra rozletieť, cítime útulné zázemie, rodinu a autentickosť vzťahov, no predovšetkým nádej…

Rodičia sa neobhajujú, priznávajú, že svoje deti v zúfalstve umiestnili do ústavov, no divák je ochotný odpustiť im, pretože sa usilujú o zmenu, konajú. Vojtekovi ľudia sa neodvracajú svetu, idú mu stmhlav v ústrety, bez úľav a výhybiek. Dokázal z nich vydolovať pravdu, byť nenápadný a zároveň neustále prítomný. Autori majú všetko pod kontrolou, ich koncept stojí na premenlivosti života, na náhode a spontánnych rozhovoroch, na bizarnej kráse večných detí. Nachádzajú poetickú metaforickosť i láskavý humor.

Jednoduchá jasnosť a prirodzenosť stojí na presnej selekcii javov. Život je rozmanitý, treba si z neho vedieť vybrať a Vojtek s Leščákom to dokonale vedia. Trpezlivo dali veciam čas, zrástli s pozorovanými javmi a preto z filmu presakuje to najdôležitejšie- človečina.

Autorka je redaktorka denníka Pravda


Tak ďaleko, tak blízko (Slovensko, 2014, 80 minút.)
Réžia: Jaro Vojtek. Scenár: Jaro Vojtek a Marek Leščák

2015-04-055.4.2015 | Roberta Tóthová




login facebok
Fotogaléria k článku
Dokument
78 min
Slovensko
2015
2.4. 2015
2.4. 2015
8 z 10
Mám v zbierke
0 z 10
8 z 10


Kinema na Facebooku
Kinema na Facebooku
Prichádza do kín
Prichádza do kín
Anketa
Anketa
Vaše názory
Vaše názory
Jaaaa už to vidíííím (ne)živo a vo farbách. Driver odfikne Murraymu ruku (svetelným? ;-)) meč(iar)om a potom ju budú s C... >
Tak "sorry" Kazateľu, ale pri tvojej 1.sérii sa taaaaaak fantasticky zaspávalo....tu slovo zvláštny naberá celkom inú di... >
Sobota 21:00, že absolútne luxusný čas. Chápete to ľudze mojo, že niekto môže kritizovať SOBOTU 21:00 pre rozhlasovú(!) ... >
Je to super ale chcelo by to aby relácia bola dostupná v podcastvých aplikáciach na mobile a nie len v archíve RTVS. Arc... >