PELO MALO - NANIČ VLASY

Marta je jednoduchá žena, koná pudovo, jej motivácie vyplývajú z charakteru a postavenia, usiluje o to, aby bola silnou matkou, Juniora však chápe ako vlastné zlyhanie. Snaží sa konať, no jej gestá „záchrany“ sú nevierohodné a vrhajú na postavu takmer výrazne negatívne svetlo (rozhovor u lekára, alebo polopatistické „predvádzanie“ vzťahu muža a ženy, ktoré na dieťa aplikuje, nie ako „liečenie“, ale ako trest). Martino trápenie je evidentné, sama bojuje s mnohými problémami, no jej vŕšenie sa na staršom synovi je až programové a miestami ťažko uveriteľné. Stará mama je tiež pomerne plocho vykreslená postava, k Juniorovi ju neviažu city, jej chovanie má sebecky zištný podtext.

Juniora od nechápavej a bezcitnej matky delí múr zamrznutých citov, ktoré sa ani postupom príbehu netopia. Postava matky neprejde premenou, jej konanie je v mnohom nevierohodné a miestami je jej nenávisť voči synovi samoúčelná. Jej chlad je od začiatku veľmi presvedčivý a vytrvalý, dej je vystavaný z jednotlivých scén, ktoré sú síce v mnohých prípadoch silne emotívne, no len potvrdzujú to, čo bolo dané na začiatku, situácia beznádejne speje k rozpadu.

Junior od seba matku nepriamo „odháňa“ svojim správaním, úprimným vyjadrením túžob a rozčarovania z okolitého sveta, ktoré nemá prečo skrývať. Martine neustále odstrkovanie syna je preváraním toho istého, tlakom na city, príbeh síce logicky graduje, no kľúčové zvraty absentujú, je viac menej monotónnym sledom malých konfliktov, ktoré postupne Juniora presvedčia o tom, že (ne)city jeho matky sú nemenné a bez ohľadu na to, čo urobí, takými zostávajú. Medzi postavami je vybudované silné dramatické napätie, Marta aj Junior v sebe skrývajú nepokoj, jeden druhého sledujú a ich strety ústia do neustálych bojov.

Nenávisť matky k vlastnému dieťaťu je silnou kávou a príbeh má potenciál bytostne zasiahnuť, prospelo by mu však prehĺbiť postavu Marty a jej motivácie. Na rovnakom motíve stojí rozporuplný film režisérky Lynne Ramsay Musíme si pohovoriť o Kevinovi a síce Rondónová pasuje za „kameň úrazu“ chlapcovu sexuálnu orientáciu, ale nie je úplne presná v motiváciách, ktoré podmieňujú vývoj vzťahov, zavádzaním a polemizovaním odpútava pozornosť od podstaty a odďaľuje predvídateľné vyústenie. Ramsay je dôslednejšia, nekomplikuje si, už aj tak dosť zamotané a jej rozorvanému objatiu syna a matky sa dá celkom dostatočne uveriť.

Rondónovej réžia je zručná, herci hrajú veľmi umiernene, presvedčivo, ich civlilizmus prispieva k autentickému ladeniu filmu. Jej výtvarné nadanie sa odráža v obrazovej estetike, krásu nachádza na nepravdepodobných miestach ako sú ošarpané exteriéry preplneného sídliska, ktoré kompenzuje peknými tvárami hlavných protagonistov. Ťaží z maličkostí a pracuje s metaforou, krehkosť detského nešťastia vyjadruje symbolicky prostredníctvom „vojska“ panáčikov, ktoré Junior vyrába zo zápaliek. Práve zápalky ho dostávajú do situácie, ktorá ho pred matkou nepriamo usvedčí, vygraduje konflikt a potvrdí jej najhoršie obavy.

Pelo malo má silný potenciál, vážnu tému o neporozumení a neschopnosti nájsť cestu k najbližšiemu človeku spracúva režisérka osobito, neopozerane. No odhaliť skutočne autentické pocity sa jej celkom dokonale nedarí. Film ponúka divákovi priestor na spochybnenie jednotlivostí, režisérkin tieň a tlak na pílu bráni divákovi celkom dokonale uveriť a oddať sa príbehu.


Pelo Malo (Venezuela/Peru/Argentína/Nemecko, 2013, 93 min.)
Réžia: Mariana Rondón. Scenár: Mariana Rondón. Hrajú: Samuel Lange Zambrano, Samantha Castillo, Beto Benites