Oliver Stone mi povedal: Urob dobrý thriller a bude to OK...

Rozhovor s režisérom filmu Červený kapitán – Michalom Kollárom.

Čo pre Vás znamená meno Dominik Dán?

Dominik Dán je synonymom toho, čo sa skutočne čítalo na Slovensku po roku 2000 a definovalo väčšinu čitateľského národa.

Dán je naším Edom McBainom alebo Ianom Flemingom. Tí tiež boli dlho vnímaní ako „béčkoví“ autori, lebo písali „len“ víkendovú literatúru, ale po istom čase ich začala skutočne uznávať aj kritika. Definovali vkus istej éry a generácie.

Myslím si, že ak je žánrová literatúra tvorená poctivo, vie ilustrovať naše duchovné hodnoty lepšie ako čokoľvek iné. Pán prsteňov alebo Star Wars naučili tisíce mladých ľudí viac o dobre, zle a duchovne ako cirkev. To o niečom vypovedá.

Aj preto Dominik Dán je pre mňa viac ako len ďalší „detektívkar“. Jeho realitou prežité príbehy doslova napĺňajú samotnú podstatu toho, prečo príbehy chceme: sú istými manuálmi pre život - manuálmi v zmysle postoja k problémom.

Prečo ste sa zo všetkých Dánových kníh rozhodli siahnuť práve po Červenom kapitánovi?

Červený Kapitán má pre mňa nesmiernu hodnotu v tom, kedy a kde sa odohráva. Je to organicky československý príbeh. Je rok 1992 a hlavný hrdina sa vydáva naprieč Československom, ktoré sa rozpadáva, aby zistil, čo a kto stojí za vraždou, v ktorej je zapletená bývalá ŠtB aj cirkev.

Okrem toho, že ide o veľmi dobre napísaný thriller, odohráva sa v dobe, ktorú si presne pamätám. Hneď pri čítaní som si spomenul, ako som v to leto bol na prázdninách v Senci alebo ako som chodil do centra na zmrzlinu – okolo  Dvoch levov ku hotelu Kyjev.

Čo keď práve v tom čase išiel okolo Krauz s Burgerom? Mal som ich šancu stretnúť? Čo mali na sebe? Aké autá chodili okolo? Pri tejto knihe mi vyskakovali mnohé detaily a tým sa len posilňoval pocit, že jej intímne rozumiem.

 KINEMAVIDEO3780.

Prvýkrát ste Dána oslovili v roku 2009. Prečo trvalo 7 rokov, kým sa sfilmovaná kniha dostala do kín?  

Keď sa ma Dán spýtal podobnú otázku, povedal som mu niečo v tom zmysle, že si jeho kniha zaslúži poctivú adaptáciu, a nie 5-korunovú verziu, ktorá sa za jeho meno len schováva.

Jednoducho v Európe vzniká jeden film priemerne 4 až 6 rokov – hlavne ak je to koprodukcia. A mne bolo od začiatku jasné, že musí ísť o koprodukčný projekt. Chcel som zachovať slovenský lokálny príbeh, ale zároveň ho posunúť, aby bol zrozumiteľný aj pre širšie publikum, ideálne i to zahraničné.

Pri výrobe Červeného kapitána nebola jediná zložka filmu, ktorá na naše pomery nemala rekordné výzvy. Často som počul – napríklad od kolegov z výpravy, kamery, trikov, lokácii, zvuku – ako hovoria vetu „toto sme ešte nerobili“. Najskôr to ako producent/režisér beriete so strachom, ale časom to začnete vnímať veľmi pozitívne.

Nechcel som sklamať dôveru diváka, ale dať mu za jeho peniaze dostatočne veľkú hodnotu. Podobne, ako ju dáva Dominik Dán svojim čitateľom v knihách.

Ako vznikalo herecké obsadenie? Prečo hrá hlavnú rolu Maciej Stuhr?

Maciej spĺňa všetky kritéria na výzor detektíva Krauza. Ten je v knihách viac sympaťák než krásavec. A jeho výber schválil aj samotný Dán.

Pre mňa osobne bolo dôležité, aby si herca náš divák príliš nespájal s predošlými postavami, napríklad v denných seriáloch. V Poľsku je Maciej Stuhr veľká hviezda, rešpektovaný divadelný a filmový herec. U nás je na plátne neznámy herec… ibaže so skúsenosťami a charizmou hviezdy.

Všetky svoje texty sa naučil v slovenčine a myslím, že s veľmi dobrým prízvukom. No i tak ho do slovenčinu ešte raz zahral Slovák Martin Nahálka. Zámerne hovorím “zahral”, lebo to nebol klasický dabing, ale plnohodnotný herecký výkon za mikrofónom. 

Na Slovensku nemáme tradíciu filmov v žánri detektívky, thrilleru alebo podobných akčnejších žánrov. Bolo sa tu vôbec od koho učiť? 

Divák je dnes na veľmi vysokej úrovni, čo sa týka práve žánrového filmu. Žánrový film lokálnej výroby má tak hendikep. Je rovno prirovnávaný k tomu najlepšiemu, čo na planéte vzniklo, ale zároveň v novodobej slovenskej kinematografii neexistujú precedensy, od ktorých by sa dalo učiť.

Ak tu mal niekto blízko k čistokrvnému žánru – a to bolo už dávno – tak to bol Paľo Bielik, (spolu s Martinom Hollým). Nie je náhoda, že napr. v Kapitánovi Dabačovi je vidieť westernový vplyv Johna Forda, na ktorého sa Bielik údajne často díval. Je zaujímavé, že to bol práve Bielik, ktorý pri otvorení Koliby povedal niečo v tom zmysle, že ak sa v nej nebudú vyrábať filmy pre normálnych ľudí, môžeme ju rovno prerobiť na fabriku na halušky.

Musel som sa teda skôr pozerať do zahraničia. Nechcem hovoriť o vzoroch, ale skôr o inšpiráciách. Červený kapitán je v mnohom vďačný Polanskému, Hitchcockovi, De Palmovi, obom Scottovcom, Spielbergovi, Wellesovi...

Mal som tú česť sa o projekte dlho baviť s Oliverom Stoneom v Karlových Varoch. Jeho nezaujímal fakt, že ide o bestseller z malej krajiny, ani politické alebo historické pozadie.  Povedal: „Sprav dobrý thriller a bude to OK… všetko ostatné je váš lokálny bonus…“ 

O Dominikovi Dánovi sa toho vie málo, málokto sa s ním mohol stretnúť osobne. Ako vyzerala spolupráca s ním?

Každý z našich emailov končil slovami “v úcte”. A myslím, že to dobre definuje atmosféru spolupráce. Dominik Dán sa na písaní priamo nepodieľal, ale chceli sme, aby videl a schválil každú verziu scenára.

Samozrejme, nedá sa knihy prepísať úplne 1 k 1 na film. Pamätám sa, ako sa Dominik Dán potešil a stotožnil, keď som mu povedal odpoveď spisovateľa Raymonda Chandlera na otázku, či mu nevadí, čo s jeho knihami spravili filmári. Odpovedal, že s nimi nespravili nič, stále ležia na poličke ako predtým.