DVD: AKO NA VEC

Museli sa stretnúť! Will naďabil na blonďavú Suzie, ktorá na jeden rodinný piknik vzala aj syna kamošky v depresii, Marcusa. A tak ich tu máme! Willa, muža, ktorý sa bojí dospieť a Marcusa, mladíka žijúceho v prostredí, v ktorom už dospel dávno a chcel by si užiť ešte trochu bezstarostného detstva alebo aj puberty...
    
Prvotný pohľad na kombináciu trojice z perexu (Hugh Grant, bratia Weitzovi či Nicholas Hornby) môže byť pre mnohých zúfalý. Veď krásavec Grant len dookola opakuje svoju úlohu romantického maznáčika či dobyvateľa ženských sŕdc a okrem sarkastického typu z Denníku Bridget Jonesovej hrá len kladnú postavu. Bratia Weitzovi stoja za úspešnou komédiou American Pie, ktorá hneď po Niečo na tej Mary je započala novodobú sériu pikantných tínedžerských komédií. A voči menu Nick Hornby budú zle naladené ženy, pretože v jeho knihách hrajú hlavnú rolu tridsiatnici bez záväzkov, ktorí ženy odsúvajú na vedľajšiu koľaj príp. si uvedomia ich dôležitosť až v závere filmu. A predsa sa táto trojica spojila a prináša šarmantnú a najmä inteligentnú komédiu o mužovi, ktorý dospieva a chlapcovi, ktorý už dospel...
    
Fakt, že tento projekt má predsa len čosi do seba, prýštil už z literárnej predlohy Nicka Hornbyho. Jeho pozícia rozvedeného otca so synom bola skvelým východiskom pre písanie kníh osudovo podobných založených mužov (+/- nejaké to dieťa). Hoci jeho prvé filmy (Fever Pitch - Futbalová horúčka s Colinom Firthom a Všetky moje lásky - High Fidelity s Johnom Cusackom) sa u nás veľmi neohriali (ale naši českí susedia mali ešte väčšiu smolu, pretože High Fidelity bežalo len v našich kinách od júna 2000, no ich "bijákom" sa vyhlo), práve Ako na vec je kľúčovým dielom Hornbyho tvorby, pretože ako vraví sám autor, ide o prvý príbeh s dejovou štruktúrou a zápletkou. Britko napísané dialógy, charakterovo hlboké postavy a zaujímavý príbeh boli sľubným začiatkom pre adaptáciu...ktorú bratia Weitzovi a Peter Hedges spracovali na výbornú. Vystrihli zbytočné dejové línie a vedľajšie postavy zdržujúce hladký priebeh filmu a dodali morálne finále, ktoré na jednej strane v knihe chýba, no na druhej strane vytvára vo filme priestor pre lepšie zakončenie podareného príbehu. Apropo, humor a bratia Weitzovi. Bolo jasné, že pre tento typ komédie je nutné vypustiť z repertoáru všetky pikantnosti a presunúť vtipy do inej roviny. V príbehu Ako na vec sa ich zhosťujú niektoré filmové situácie (avšak nie do polohy poloprázdnych gagov), brilantné dialógy (s potrebnou dávkou irónie, sarkazmu a nulovým sentimentalizmom) a herecké výkony. K bratom W. teda treba len pozitívne dodať, že svoje dielo udržali na uzde a dodali mu potrebnú ľahkosť a striedmu stopáž (97 minút ubehne akurát).
    
Posledným veľkým pozitívom sú herci. Po prvé, Hugh Grant. Úloha sukničkára mu síce ostala, no na druhú stranu dokáže zvládnuť aj stránku morality a britkého odsekávajúceho štyridsaťročného frkana. Som rád, že svoj repertoár vo filmografii takto mení a dialógy z jeho úst si vychutnávame čoraz častejšie (Denník Bridget Jonesovej, Ako na vec i Dva týždne na zaľúbenie). Už nie je len večným romantikom, ale povoláva do zbrane suchý humor a drsnú šupku svojho hrdinu (ktorú pochopiteľne pred happy-endom musí odhaliť - pozor! Pravidlo neplatí pri každom filme!). Po druhé, Nicholas Hoult. Kreácia detského herca s racionalitou vyššou ako káže filmový priemer je neľahká a preto treba poďakovať castingu, že z neho neurobili múdreho filozofa alebo nebodaj ťažkého mentora prikazujúceho Willovi kam má a kam nemá ísť. Naopak, vo svojej pozícii trojosoby (dieťaťa, pubertiaka a dospeláka) sa mu darí vykresliť Marcusa veľmi dobre. Po tretie, Rachel Weiszová. Jej miniúloha je tu skôr pre oživenie filmu (a Willovo poznanie pravdy), ale jej sympatie si nemôžete nevšimnúť.
    
A teraz jeden malý nedostatok - Toni Colette alias Fiona, Marcusova mamka. Jej momenty depresie a často i herecký výkon mi do tohto filmu príliš nesedia. Boli ako päsť na oko (a verte mi, po papuli som dostal často). Chápem, že jej postava vo filme musela byť a aj vykreslenie malo obsahovať určité dávky tragédie, ale mám dojem, že v tomto smere autori svoju snahu trochu precenili a mohli jej vyčarovať úsmev na tvári častejšie.