BARBIE

Fenomén s názvom Barbie uzrel svetlo sveta už v roku 1959 vďaka spoločnosti Mattel, Inc. Hračka; bábika s blond vlasmi pre malé dievčatká, dostala o dva roky fešného parťáka menom Ken. Ten bol iba doplnkom ústrednej hrdinky, čo s najväčšou pravdepodobnosťou súviselo s cieľovou skupinou užívateľov. Mattel samozrejme reagoval a reaguje aj na vývoj modernej spoločnosti a firma začala vyrábať hračku vo viacerých variantách. Postava sa síce objavila v niekoľkých animovaných filmoch a seriáloch, svoj vlastný, skutočne ikonický film, jej ale až do tohto roku chýbal.

Zrejme každého filmového fanúšika prekvapilo, keď sa látky nakoniec chopila herečka, scenáristka a režisérka Greta Gerwig, známa skôr publiku sledujúceho pravidelne americkú nezávislú tvorbu. (Len na okraj spomeňme, že pôvodne mala scenár napísať autorka Juno Diablo Cody a hlavnú úlohu mala stvárniť Amy Schumer). Najväčšiu hereckú príležitosť jej dal Noah Baumbach v kultovej snímke Frances Ha, čo nezmieňujeme len tak náhodou, pretože nezávislý, veľmi intelektuálne založený tvorca spolupracoval s Gretou aj na scenári k Barbie.

Gerwig sa ako režisérka globálne presadila coming of age drámou Lady Bird z roku 2017 a svoju pozíciu tvorkyne snímok akceptovateľných ako festivalovým, tak o niečo konvenčnejším publikom sledujúcim prevažne mainstream stvrdila výbornou adaptáciou knihy Malé ženy o dva roky neskôr.

Asi nikoho neprekvapí, že výsledok tohto takmer až absurdne pôsobiaceho spojenia tvorcov a zdrojového materiálu je úplne iný, než aký si vopred dokážete v mysli vykonštruovať. Je pochopiteľné, že Gerwig a Baumbach pripravili film inteligentnejší než celý doterajší fikčný svet hračky a jej kolegov v nulovým psychologickým rozmerom. Barbie (a jej rovnomenné susedky) a Ken (a jeho rovnomenní susedia) naberajú logicky vo filme aspoň jeden rozmer, keďže sú živé postavy a hra s ich jednorozmernosťou je jednou z kľúčových tém diela.

Pôvodný Barbieland slúži tvorcom ku komentáru k rôznym spoločenským témam v modernej spoločnosti 21. storočia, čo asi očakáva každý, kto od oboch tvorcov už niečo videl. Nakoniec sa ale ukazuje, že tou pravou trecou plochou pre rozvíjanie tém a motívov je stret nášho aktuálneho sveta a virtuálneho sveta, kde žijú Barbie s Kenom. O čom v skutočnosti celá Barbie je, divák zistí až po niekoľkých desiatkách minút a zrejme bude najlepšie z deja prezrádzať čo najmenej. Čo však naruší rovnováhu života Barbie v jej dokonalom svete, sú veľmi prekvapivo z ničoho nič sa objavujúce myšlienky na smrť a, pozor, zistenie, že jej nohy sa stali ploché a objavia sa u nej, sotva patrné, príznaky celulitídy.

Barbie a Ken sa dostávajú do nášho sveta a jeho pravidlá ich veľmi prekvapia, presnejšie povedané zásadnejšou premenou tu zo začiatku prechádza Ken. Vďaka svojej aktivite sa na čas stáva, bez preháňania, hlavnou postavou, pretože je ústredným hýbateľom deja. Až sa môžeme začať pýtať, prečo sa snímka nevolá Barbie a Ken. Reakcia Barbie a jej nových partnerov však na seba nenechá dlho čakať.

Tvorcovia sa tak pohrávajú aj s konvenciami scenáristiky internacionálneho štýlu (ak chcete tak Hollywoodu) a aby ich film pôsobil ešte sofistikovanejšie, do filmu častokrát vsádzajú zaujímavé meta prvky. Dokonca sa filozofuje aj nad tým, prečo by mala mať postava v príbehoch koniec. V tomto smere Barbie možno občas pripomenie Matrix Ressurections, popravde ale ako celok pôsobí skôr ako ružová verzia prvého Matrixu, respektíve viacerých podobných diel, spomeňme ešte Mestečko Pleasantville. Barbie je tak vo svojom jadre vystavaná skôr ako klasické science fiction.

Film si je vedomý toho, že sa odohráva v dvoch paralelných svetoch (nie je smerodatné, či je Barbieland virtuálna realita, alebo paralelný vesmír) a musí tento, dnes už pomerne obohratý námet, sofistikovane obohacovať. Väčšinou sa to deje mnohými postmodernými odkazmi a práve tie na Matrix patria k najpremyslenejším. Dočkáme sa dokonca možnosti výberu medzi „modrou a červenou tabletkou“, samozrejme vo veľmi svojskom prevedení a s odlišnou pointou. Jednorozmerná bytosť musí totiž prejsť významným vývojovým oblúkom, aby sa dokázala sama za seba rozhodovať. Vtipne a vizuálne inovatívne pôsobí aj cesta z jedného sveta do druhého.

Celý Barbieland je akýmsi zrkadlovým obrazom nášho sveta, kde je všetko genderovo naopak, avšak táto východisková pozícia nie je úplne pravdivá a tak Gerwig musí aj náš svet pomerne výrazne štylizovať. V Barbielande vládnu ženy, u nás muži, čo ale v reálnom svete nie je tak stopercentná pravda a tak si scenár začne, možno trochu komplikovane, prispôsobovať veci k obrazu svojmu, aby to nakoniec dávalo zmysel a film získal hlbší myšlienkový rozmer. Skrátka svet Barbie nie je úplne najideálnejšia látka pre intelektuálne sa vyjadrovanie k aktuálnym témam, tvorcovia sa ale s týmto problémom v konečnom dôsledku vysporiadali so cťou.

Barbie je najlepšia v momentoch, kedy je satirická, podvratná, cynická a odkazuje vtipne buď k nášmu svetu alebo ku kinematografii. Bohužiaľ jej nohy podráža stále viac sa sem predierajúca doslovnosť. Dá sa namietať, že veľmi jednoduchým postavičkám treba všetko vysvetľovať polopate, to ale divák nepotrebuje. Môžu padnúť námietky, že Barbie je prevažne prvoplánovo feministická, avšak nebolo by to spravodlivé, samotná Barbie je totiž hneď pri návšteve nového sveta obvinená z toho, že vďaka nej feminizmus urobil krok o 50 rokov späť a jedna postava poznamená, že jednoznačná mužská nadvláda sveta je skôr iba ilúziou.

Film vyzerá samozrejme úchvatne, tu sa ani nič iné nečakalo, milovníci tejto značky a znalci celého jej merchandisingu si užijú množstvo odkazov a vtipných momentov. Audiovizuálnym korením sú potom niektoré muzikálové čísla. Záver je, vzhľadom k faktu že obe postavy a ich predstavy ideálneho sveta sú extrémne a tým pádom nesprávne, pomerne predvídateľný, avšak zrejme jediný logicky správny.

Barbie (USA/UK, 2023, 114 min.)
Réžia: Greta Gerwig. Scenár: Greta Gerwig, Noah Baumbach. Hrajú: Margot Robbie, Ryan Gosling, Dua Lipa, Simu Liu, Kate McKinnon, Emma Mackey, Helen Mirren, Will Ferrell, Michael Cera, John Cena ...