MLčANIE VS. INTIMITA

Ticho samoty
 
Bergmanovo Mlčanie ponúka príbeh dvoch sestier, Ester a Anny. Obidve, spolu s Anniným synom prichádzajú do fiktívneho mestečka Timoka, kde sa musia zastaviť cestou z dovolenky kvôli Esterinej chorobe. Ubytované v luxusnom hoteli, v zlatej klietke, z ktorej pre chorú sestru niet úniku, riešia svoje existenciálne problémy a vzťahy.

Toľko základná naratívna linka. Nie príliš zložitá, o to emocionálne a myšlienkovo silnejšia a náročnejšia. Základným kameňom filmu nie je ani tak samotný príbeh, ako skôr pôsobivá genéza komplikovaného, nejednoznačného a mnohovrstevnatého vzťahu Anny a Ester.

Základným charakterovým rysom vzťahu sestier je kontrast. Zatiaľ čo intelektuálne založená a chladne pôsobiaca prekladateľka Ester sa trápi výčitkami v prázdnej hotelovej izbe, zmyselne, až živočíšne pôsobiaca Anna uniká k sexuálnej afére s neznámym mužom z baru. Medzi nimi je však príliš veľa nevypovedaného. Ich vzťah je sprevádzaný mlčaním, bariérou, ktorá sa prekonáva iba veľmi ťažko. Obidve si majú čo povedať, ale bude to stáť veľa utrpenia a bolesti, kým sa tak stane. A aj potom, alebo práve vďaka prelomeniu tejto bariéry, vzniká medzi sestrami ešte väčší odstup.

Ako sa dozvedáme, otec Ester a Anny prišiel o život, s čím sa obidve musia vyrovnať. Udalosť do určitej miery formovala každú zvlášť, ale aj ich vzťah. Mladšia Anna mala pred Ester vždy rešpekt, vážila si ju, chcela byť ako ona. Neskôr zistila, že sa jej to nedarí a prestala v tom vidieť zmysel. Naopak, svoju sestru akoby chytila do bludného kruhu pasce. Uvedomuje si totiž lesbickú a incestnú náklonnosť, ktorú k nej Ester prechováva. Táto rovina vzťahu, nakoľko je jednostranná, Anne vyhovuje. Teraz je ona silnejšia, ona má prevahu. Keď odhalila Eterinu Achillovu pätu, využila ju vo svoj prospech. Stala sa zbraňou v jej rukách. Práve cez anonymný sexuálny pomer s mužom z baru môže sestru zraňovať, ponižovať. Uniká z hotela, v ktorom sú ubytované práve preto, aby ponechala chorú Ester jej utrpeniu uprostred prázdnoty a samoty  zlatej klietky. Zdanlivý chlad voči nej by sa dal interpretovať ako akýsi obranný mechanizmus. Skrz Esterine utrpenie si Anna dokazuje, že ona je silnejšia.

Zaujímavé je sledovať, ako Bergman vykresľuje vzťahy medzi ostatnými postavami. Malý Johan, Annin syn je na svojej matke priam závislý. Jeho otca nepoznáme, nevieme čo s ním je. Aj keď počujeme z Esteriných úst, že má veľa práce, o tomto vzťahu nevieme vôbec nič. Preto je Johanova naviazanosť svojím spôsobom samozrejmá. Ťažko znáša momenty, keď ho matka necháva samého s Ester. Napriek tomu je vzťah Johana a Ester predkladaný rovnako pozoruhodne. Tento vzťah je charakteristický tajomnou, až mystickou atmosférou. Z ich stretnutí vyžaruje zvláštny druh pokoja, ale zároveň aj neistoty, strachu z niečoho neznámeho, tajomného.  Ester má u Johana prirodzený rešpekt, podobne, ako kedysi u jeho matky. A rovnako tak je aj medzi nimi veľa nevypovedaného.

Bergman svoje rozprávanie ozvláštňuje rozličnými epizódami, ktoré napomáhajú divákovi ponoriť sa hlbšie do celkovej atmosféry filmu a lepšie preniknúť do podvedomia jednotlivých charakterov. Viacero z týchto epizód stojí za pozornosť a bližší pohľad. Ako príklad môžme použiť scénu dialógu Ester s hotelovým livrejom. Už len spôsob, akým režisér spolu s kameramanom komponujú túto scénu je pozoruhodný. Livreja totiž sledujeme v reálnom prostredí izby, ale Ester vidíme len v odraze v zrkadle. Vďaka takémuto záberu dochádza k momentu scudzenia postavy voči divákovi. Akoby sa vytrácala jej reálna, fyzická prítomnosť a v miestnosti ostával iba zrkadlový obraz jej utrpenia, agónie. Kŕč, z ktorého sa nedá vymaniť.

Ďalšou zaujímavou epizódou je stretnutie Johana so "siedmymi trpaslíkmi" v jednej z hotelových izieb. Toto stretnutie pôsobí iracionálne, ba priam až surrealisticky. "Siedmi trpaslíci" sú kabaretní účinkujúci, ktorých vystúpenie môžeme sledovať pri Anninej návšteve baru a následne kabaretu. Vďaka tomu je dojem bizarnosti a absurdnosti Johanovho stretnutia s nimi v izbe ešte viac umocnený. V tejto scéne sa nám opäť trochu viac odkryje Johanov charakter. Na konkrétnom príklade totiž sledujeme jeho počiatočnú nesmelosť vstúpiť do izby, ale zároveň túžbu priblížiť sa k niečomu novému, neznámemu a tajomnému nielen vo vzťahu k tete Ester.  

Film sa končí odchodom Anny a Johana z hotela. Ester v ňom však ostáva. Sama, chorá, opustená pre ňu najbližšími. Z Anny sa stala chladná, neľútostná osoba, ktorá neváha opustiť sestru vo chvíli, kedy ju vari najviac potrebuje. Ona je tá, ktorá musí žiť, na Ester teraz nezáleží. Bergman však necháva Ester osamotenú na posteli v prázdnej izbe, nedopovie však násilne jej osud. Ten nie je dôležitý. Dôležitá je práve samota, z ktorej niet úniku. Ticho, mlčanie. Už niet s kým sa rozprávať, niet komu sa zdôveriť. Prázdno. A uprostred tohto všetkého krehká žena, ktorá sa snaží zakryť svoju slabosť. Pred sebou ju však nezakryje nikdy. Vždy bude v nej, aj keď uzamknutá pred okolitým svetom.

Streda, 14:00

Režisér Patrice Chéreau rozpráva vo svojom filme Intimita príbeh muža a ženy. Aj keď ich mená poznáme, tie v tomto prípade vôbec nie sú dôležité. Stretávajú sa raz do týždňa, presne v stredu o 14:00 u neho doma. Na pár chvíľ sa z nich stávajú zvieratá. Na zemi sa oddávajú animálnemu sexu bez akýchkoľvek záväzkov, dokonca bez toho, aby sa poznali. Nechcú od seba nič viac, aspoň zo začiatku. Ale poďme pekne po poriadku.

Príbeh dvoch milencov, ktorých vzťah je skutočne redukovaný iba na to jediné sme už vo filmoch mali možnosť vidieť. Chéreau však na túto tému prináša mimoriadne zaujímavý pohľad. Jeho film sa na nič nehrá. Je naturalistický, surový, drsný, ale to všetko má podľa môjho názoru svoj zmysel.

Filmu býva niektorými divákmi vyčítaná až prílišná naturalistickosť a otvorenosť sexuálnych scén. Áno, kamera pred erotikou neuteká, ale na druhej strane sa v nej ani samoúčelne neutápa. Sexuálne scény sú skutočne zobrazené autenticky. Podľa môjho názoru však nezatieňujú to, čo je v tomto filme najdôležitejšie a síce psychologická rovina. Tej napomáhajú ako silné scenáristické zázemie, tak aj vynikajúce herecké výkony Marka Rylanca (Jay), Kerry Fox (Claire) ako ústredného páru. Práve vďaka nim sa divák môže nechať naplno unášať dejom. Ich civilný prejav umožňuje stotožnenie diváka s postavou do veľkej miery, rovnako ako autentickosť (miestami až krutosť) scenára.

Dej je zasadený do Londýna. Hektická metropola ponúkajúca dostatok priestoru na samotu a anonymitu. A práve taký je Jay. Samotár, ktorému vyhovuje veľkomestská anonymita. Stretáva sa s veľmi úzkym okruhom priateľov a s Claire. Opustil manželku s deťmi a žije sám, aspoň do momentu, keď sa mu kvôli finančným problémom neprisťahuje jeho kamarát. Pracuje v nočnom bare. Jeho život, odvíjajúci sa na tejto osi, ho však vôbec nenapĺňa. Uvedomuje si svoju prázdnotu a snaží sa ju zaplniť, či už pravidelnými sexuálnymi stretnutiami s Claire, alebo bezcieľným potulovaním sa po uliciach Londýna, nočných baroch a večierkoch.

Vzťah Jaya a Claire ako nosný motív, prechádza počas filmu určitou genézou. Spočiatku je to skutočne čisto živočíšna záležitosť. Žiadne city, láska, ani mená. Úplná anonymita zdanlivo vyhovujúca obidvom zúčastneným. Časom však dochádza k porušeniu takto zabehnutých pravidiel hry. Jay sa snaží o Claire zistiť viac. Zrazu mu nestačí iba ako sexuálna figurína. Pretože ich stretnutia nie sú riešením jeho samoty, práve naopak, ešte viac ju prehlbujú. Samota prežívaná vo dvojici neprestáva byť samotou. Dostane sa do jej blízkosti, aj keď ona o tom nevie. Sleduje ju počas divadelných predstavení, v ktorých vystupuje. Zoznámi sa s jej manželom. Keď však príde k vzájomnej bezprostrednej konfrontácií, všetko sa rozpadá, ničí. Ich vzťah totiž nemôže fungovať na inej úrovni, hoci si Jay myslel, že áno. Takto zadefinované charaktery nemôžu jednoducho spočinúť v pokľudnom partnerskom spolunažívaní. Situácia sa vyhrotí a už nič neostane tak ako predtým.

Chéreauove charaktery sú zadefinované veľmi striktne, rovnako ako prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva. Aj keď vzťahy prechádzajú genézou, jednotlivé postavy samé o sebe sa nemenia. Čiastočne je to podmienené už spomínaným prostredím, ktoré svojím spôsobom formuje ich charaktery. Tmavé, absolútne neromantické urbánne prostredie veľkomesta neprináša príliš veľa optimizmu. Zároveň poukazuje na to, ako veľmi môže byť človek osamelý uprostred davu. Rovnako, ako v bezútešnej izbe malého bytu.
 

Záver: Porovnanie porovnateľného

Dúfam, že sa mi týmto textom podarilo dosiahnuť to, čo som si stanovil v úvode a teda nájsť aspoň nejaké styčné body a paralely medzi týmito snímkami, napriek všetkým primárnym rozdielom. Či už to je samota, bezútešnosť, ticho, alebo opustenosť, obidva filmy majú všetky tieto motívy spoločné. Aj Mlčanie, aj Intimita o nich rozprávajú na príklade iného druhu vzťahu. Bergman sesterského (aj keď, ako som spomenul, je z tohto vzťahu aspoň jednostranne silne cítiť lesbicko-incestné sklony) a Chéreau mileneckého. Obidvaja režiséri prejavujú silnú schopnosť preniknúť hlboko do psychického sveta svojích postáv a vykresliť ich skutočne dôveryhodne. Bergman navyše využíva miestami až surrealistické momenty, kdežto Chéreau sa drží naturalizmu až do konca.

Na tomto mieste by som chcel svoju komparáciu týchto pozoruhodných filmov ukončiť. Verím, že rozbor základných motívov snímok a nachádzanie paralel medzi nimi mal aspoň nejaký zmysel nielen pre mňa.

Citované filmy:

Mlčanie (Švédsko, 1963, 96 min.)
Réžia: Ingmar Bergman. Scenár: Ingmar Bergman. Kamera: Sven Nykvist. Hudba: Ivan Renliden, Johann Sebastian Bach. Hrajú: Gunnel Lindblom, Ingrid Thulin, Jörgen Lindström

Intimita (Francúzsko/Taliansko, 2000, 119 min.)
Réžia: Patrice Chéreau. Scenár: Anne-Louise Trividic, Patrice Chéreau. Kamera: Eric Gautier. Hudba: Eric Neux. Hrajú: Mark Rylance, Kerry Fox, Timothy Spall, Alastair Galbraith, Marianne Faithfull