PIESNE ZEME

Či už sú to deti (Detstvo, 2017) alebo umelkyňa trpiaca mentálnou anorexiou (Autoportrét, 2020), nórska dokumentaristka Margreth Olin vo svojich filmoch rada skúma ľudskú dušu a to, ako ju formuje a ovplyvňuje jej okolie.

V Piesni Zeme to doťahuje do dokonalosti, navyše s celkom osobnou témou. Film, s ktorým sa Nórsko tento rok uchádzalo aj o oscarovú nomináciu, je monumentálny poetický dvoj portrét režisérkiných rodičov a prírody odľahlého fjordu, kde prežívajú svoje životy. Podmanivý dokument teraz môžete vidieť aj v slovenských kinách.

O úchvatnosti a jedinečnosti severskej prírody iste netreba nikoho presviedčať. Údolie Oldedalen, vzdialené dlhých 7 hodín cesty od Osla, patrí k jej výstavným skriniam, ponúkajúc omračujúci kontrast vysokých hôr, krištáľovo čistej vody a panenskej zelene. Na samom konci údolia, kde sa vody šiesteho najdlhšieho nórskeho fjordu, Nordfjordu, stretávajú s pevninou, stojí dedinka Olden, v ktorej vyrastala aj Margreth Olin.

I keď filmárka rodisko opustila pred viac než tridsiatimi rokmi, dodnes v ňom žijú obaja jej rodičia: 85-ročný Jørgen a o 9 rokov mladšia Magnhild. Že by raz o tomto jedinečnom mieste chcela nakrútiť film vraj vždy vedela. S pribúdajúcim vekom rodičov si však len nedávno uvedomila, že niet načo čakať.

Napokon, ako divák rýchlo pochopí, nakrútiť film len o údolí a vynechať z neho ľudí, čo tu žijú – alebo, naopak, sústrediť sa len na ľudí a vytesniť z ich príbehu prírodu, to by nemalo cenu. Údolie svojim obyvateľom udáva rytmus života. Buď sa mu prispôsobíte a objavíte jeho čaro, alebo v tomto tvrdom prostredí dlho nevydržíte.

Piesne Zeme servírujú divákovi rovnou dávkou krásy aj horkosť tohto mikrokozmu. Striedajú sa v ňom úžasné panoramatické zábery aj detailné pohľady na ostré štíty, modré vody a faunu a flóru, ktoré tu ľuďom robia spoločnosť. Ale tiež drsné príbehy z minulosti, kedy v jediný okamih kvôli zosunu pôdy či iným rozmarom prírody prišli o život celé rodiny miestnych obyvateľov.

Jørgen a Magnhild o odchode, zdá sa, nikdy nepremýšľali. Teraz, pomaly na sklonku svojich dní, pred dcérinou kamerou život prežitý na tomto špeciálnom mieste s jemným nostalgickým úsmevom bilancujú. A hoci je to kus osobnej histórie nám celkom cudzích ľudí, diváka to dokáže pozoruhodne vtiahnuť a zasiahnuť. Margreth Olin totiž s príbehom svojich rodičov (a najmä až takmer nadpozemsky pozitívneho a vyrovnaného otca) zároveň rozpráva príbeh o spolužití a vzťahu človeka a prírody ako takých.

Piesne Zeme pokrývajú štyri ročné obdobia, počas ktorých Margreth nasleduje svojho otca na potulkách údolím. Navštevuje s ním neustále sa meniaci ľadovec s krásnymi aj desivými trhlinami. Kontroluje, ako sa darí majestátnemu smreku, ktorý na úbočí kedysi vysadil jeden z predkov. Pohľadom meria premenlivosť pôsobivého vodopádu, ktorý sa valí po skalnatom svahu.

Vizuálne skvostný film spolu nakrúcalo až deväť kameramanov, vďaka ktorým Oldedalen spoznávame z výšky, na zemi aj pod hladinou. Obdivujeme jeho veľkoleposť, ale aj najmenšie detaily. Textúra skál, mrazu na hladine či rastlinných pletív sa nám pritom pred zrakmi mení na textúru Jørgenovej pokožky, nedovoliac nám pochybovať o tom, že k sebe neodmysliteľne patria. Alebo sú jedným a tým istým..?

I keď aj krása nórskeho fjordu vie po chvíli zmonotónnieť a svoju atmosféru aj posolstvo film odhaľuje už hneď nazačiatku, Piesne Zeme je veľmi ľahké, príjemné, ba možno priam povznášajúce dopozerať až do konca.

Fedrelandet (Nórsko, 2023, 90 min.)
Réžia: Margreth Olin. Scenár: Margreth Olin. Strih: Margreth Olin. Kamera: Lars Erlend Tubaas Øymo. Hudba: Andreas Lindberg Svensson, Tormod Ringnes. Účinkujú: Jørgen Mykle, Magnhild Mykløen