CHLAPEC A VOLAVKA

Osemdesiatdvaročný Hajao Mijazaki nakrútil jeden zo svojich najosobnejších filmov. V snímke o vyrovnávaní sa so smrťou matky vrství množstvo vizuálnych atrakcií a prekračuje rámec priamočiareho mytologického naratívu. V centre hutnej fantázie odohrávajúcej sa na pozadí udalostí druhej svetovej vojny stojí príbeh o utiahnutom chlapcovi snívajúcom o matke, ktorú nedokázal zachrániť. Režisér clivosť vyvažuje iróniou a pritakáva životnej premenlivosti. Vďaka tomu môže jeho Chlapec a volavka vyznieť ako neokázalé volanie k životu.

Mijazaki autobiografické motívy rôznorodo skresľuje a vracia sa k prostriedkom známym z jeho predchádzajúcich filmov. Snímke nechýba Mijazakiho rokmi osvedčená remeselná precíznosť, náznakovosť a zároveň znepokojujúca priamosť. Autor si nepotrpí len na nezameniteľnej animácii, ale aj na širokej škále zvukových detailov. Na rozdiel od predchádzajúcich filmov sa tentokrát viac odkláňa od klasických rozprávačských postupov; do nejednotného naratívu vnáša autorskú nespútanosť, čím oslabuje jeho tematickú koherentnosť.

Dospievajúci Mahito príde počas vojny o svoju matku. Obraz Tokia pohlteného ohňom je expresívnym vyjadrením tragédie hlboko zarytej v duši uzatvoreného dieťaťa. Táto hrôzostrašná spomienka sa bude niekoľkokrát navracať v Mahitových snoch, ktoré ho spolu s hlasom záhadnej volavky vyprovokujú na cestu za sebapoznaním.

Mahitov – podobne ako Mijazakiho otec – je šéfom továrne na výrobu bojových stíhačiek. Rok po tragédii sa ožení s Natsuko – mladšou sestrou zosnulej manželky. Mahito, ktorý sa so stratou milovanej matky nedokáže vyrovnať, je nútený opustiť Tokio a presťahovať sa do rodinného vidieckeho sídla. Mijazaki tu prepája prvky tradičných japonských interiérov s európskym štýlom bývania, ktorý je idylicky harmonický, no zároveň buržoázne povrchný. Je to skutočnosť, ktorú musí Mahito prekročiť, aby sa do nej mohol vrátiť ako vnútorne ukotvenejší hrdina.

Mahita v jeho novom domove okrem prezrievavej Natsuko a dotieravých služobných prenasleduje podivná volavka. Ladne prelietajúci a na vodnej hladine pokojne spočívajúci vták pridáva filmu punc vznešenosti. Režisér však myslí východne, odmieta stálosť a dôveruje neustálej premenlivosti. V jeho pojatí je volavka trúfala aj plachá, desivá aj smiešna. Neušetrí ju metamorfózy a jej elegantnú podobu vystrieda groteskný piadimužík s veľkým nosom.

Mahito, ktorý okrem matkinej plachosti zdedil otcovu bojovnosť, si nahromadenú zlosť vybije na volavke a v ešte v krutejšej miere na sebe samom. Sú to len zúfale úteky pred vnútornou bolesťou. Nový domov však okrem hlbokej melanchólie ponúkne Mahitovi riskantnejšie možností – prechod do magického sveta.

Mijazaki koncipuje cestu hrdinu ako zmes rôznorodých dobrodružstiev. Režisér sa inšpiruje v mytológii, no odmieta stálosť archetypov. Svet skrývajúci sa v zakázanej veži vzdialene pripomína podsvetie, avšak na rozdiel od predstáv známych z antiky v ňom hýria žiarivé farby, azúrové more a slnečná pláž. Nie je to stabilný časopriestor, ale svet, ktorý si každý stavia sám. Podstatnejšie než stretnutia s ľudožravými andulkami či roztomilými tvormi Warawara je to, že Mahito sa na svojej ceste ponorí do útrob vlastných nádejí, afektov a rán.

Filmu nechýba vizuálna vynaliezavosť predchádzajúcej Mijazakiho tvorby, nedosahuje však úspornosť snímky Môj sused Totoro. Dejové motívy Chlapca a volavky zostávajú v mnohých momentoch neprepojené či nevyužité. Rozvoľnene rozprávaný film si vyžaduje divákovu trpezlivosť viac než Princezná Mononoke alebo Cesta do fantázie. Napriek tomu nás dokáže očarovať svojou vizuálnou vynaliezavosťou.

Bez ohľadu na to, či Chlapec a volavka je alebo nie je Mijazakiho posledným filmom, vyznieva táto spoveď ako clivé lúčenie starého muža, ktorý sa nebojí dotknúť tých najhlbších rán. Pritakáva bolesti, zmieruje sa s nevypočítateľnou realitou a zároveň s obavami hľadí do budúcna. Vďaka svojej podivnej logike, pôvabnosti a desivej grotesknosti zostáva Chlapec a volavka potvrdením režisérovej neutíchajúcej „mladosti“.

Kimitači wa dó ikiru ka (Japonsko, 2023, 125 min.)
Réžia: Hajao Mijazaki. Scenár: Hajao Mijazaki. Hrajú originálne hlasy: Sóma Santoki, Takuja Kimura, Džun Fubuki, Džun Kunimura, Kaoru Kobajaši, Karen Takizawa, Keiko Takešita, Kó Šibasaki, Masaki Suda, Sawako Agawa, Šinobu Ótake, Šóhei Hino, Jošino Kimura, Nami Uehara...