HUDBA

Snímka odohrávajúca sa prevažne v Grécku kombinuje antické prvky s modernistickou a postmodernistickou rétorikou. V tomto výraznom autorskom počine je ťažké sa s postavami identifikovať alebo sa do nich vcítiť. Záhadný film s odťažitými hereckými výkonmi dáva divákovi značný priestor na zaplnenie prázdnych miest. Hudba je elegantný film, v ktorom sa to najdôležitejšie odohráva mimo záber.

Diváci oboznámení s tvorbou nemeckej režisérky Angely Schanelec nebudú prekvapení. Filmárka neberie ohľad na potreby masového publika a bez zábran realizuje vlastnú autorskú víziu. Rozprávanie Hudby je charakteristické časovými a priestorovými elipsami. Divák premýšľa, ako a či vôbec diely tejto nesúrodej skladačky do seba zapadajú. Hudbu charakterizuje skôr konštelácia rôznych tém a nálad než súrodý naratív. V rozprávaní, v ktorom hlavní aktéri naprieč časom nestarnú, sa bez varovania ocitáme v nových priestoroch a časových obdobiach.

Je prekvapujúce, že Schanelec našla inšpiráciu v jednom z najjednotnejších prejavov naratívnej kultúry – v antickej tragédii. Príbeh Hudby je voľne inšpirovaný Vládcom Oidipom. Autorka sa s touto tragédiou tvorivo pohráva, a to až do takej miery, že znalosť Sofoklovej hry nebude pre diváka výhodou, ktorá by mu pomohla sceliť nesúrodý materiál. Režisérka pridáva nové významové roviny, ktorými prekonáva dávnu predstavu o nepriazni osudu.

Oidipom je opustený novorodenec Jon, ktorého pred búrkou vyslobodí záchranár a spolu so svojou manželkou sa ho ujme. Ako mladý muž je Jon napadnutý a pri obrane útočníka neúmyselne zabije. Vo väzení sa zblíži s dozorkyňou Iro, ktorá svojou nečakanou nehou nepripomenie pracovníčku prevýchovnej inštitúcie, ale sväticu s mlčanlivým výrazom. Jon však netuší, aká je súvislosť medzi jeho minulým činom a Iro.

Filmu dominuje pomalé rozprávačské tempo a široké kompozície krajín, hôr a pobreží, snímaných počas rôznych svetelných intenzít. Minimalistické statické obrazy zachytávajú človeka ako jednu z mnohých súčastí krajiny, čím autorka popiera antropocentrizmus antického myslenia. Režisérka nenachádza inšpiráciu len v pomalej kinematografii, ale aj v divadelnej expresii. Svedčia o tom extáze náhlych výbuchov plaču či výkrikov v objatí. Tragický pátos, prevzatý z divadelnej kultúry, nám pomáha preniknúť hlbšie do duší postáv.

Neprehliadnuteľnou dominantou snímky sú nádherné hudobné motívy, od barokových spevov až po súčasné štýly. Spočiatku sú piesne naplnené tragickým podtextom; vyznievajú ako elégia na lásku a pominuteľného šťastia. Neskôr hudba opúšťa rámec tragédie a do rozprávania vnáša nádej či vznešený cit k Bohu. Hudba zaznievajúca v strohom vizuálnom štýle nie je len estetickou okrasou, ale aj významotvorným prostriedkom. Vďaka nej videné prestáva byť bezobsažným materiálom a stáva sa hlbokým dotykom s najhlbšími vrstvami ľudskej duše.

Schanelec nie je samoľúba autorka pohŕdajúca divákom. Jej film nás učí bdelejšie vnímať drobné citové záblesky. Sú to chvíle, v ktorých vyvstáva mytologický kontakt so zemou, morom a sila prítomného okamžiku. V jednom z týchto momentov matka umýva osvojenému dieťaťu nohy morskou vodou. Keď Jon vyrastie, vidíme ho, ako si svoje zakrvavené chodidlá ošetruje obväzom. Už nie je dieťaťom, o ktorého by sa matka postarala. O to intenzívnejšie zapôsobí chvíľa Jonovho návratu z väzenie domov. V tomto momente sa dotyk s rukou matky stáva esenciou lásky.

Režisérka odovzdáva svoju dôveru divákovi. Je na nás, aby sme na prázdnom pozadí vytvorili spojenia medzi tajomnými gestami. Očistná katarzia – ktorá viedla antické publikum k novému videniu – si v prípade Hudby vyžaduje intenzívnejšiu, no o to hlbšiu participáciu.

Možno by sme mohli Schanelec vytýkať manierizmus. Hojne používané naratívne medzery tu neplnia zmysluplnú funkciu a vyznievajú skôr ako výstrelok autorky. Niektorí diváci by mohli režisérku obviniť z prehnaného formalizmu. To však nemení nič na tom, že Hudba dokáže autorsky suverénne vypovedať o krehkosti života, nevyspytateľnosti osudu a záhadnosti nádeje. Vzdáva hold tým najprehliadanejším životným momentom; zviditeľňuje neviditeľné a vyslovuje nevysloviteľné.

Musik (Nemecko / Francúzsko / Grécko / Srbsko, 2023, 108 min.)
Réžia: Angela Schanelec. Scenár: Angela Schanelec. Hrajú: Aliocha Schneider, Agathe Bonitzer, Marisha Triantafyllidou, Argyris Xafis, Frida Tarana, Ninel Skrzypczyk, Miriam Jakob, Wolfgang Michael, Finn-Henry Reyels ...