10

Filmová recenzia

Jasudžiro Ozu je považovaný za jednu z najväčších a najznámejších osobností japonskej kinematografie. Medzi jeho neuveriteľných 54 filmov, ktoré stihol nakrútiť počas svojho života, sa vo väčšine prípadov radia najmä nemé filmy. Režisér si získal svojimi dôveryhodnými a jedinečnými snímkami nielen uznanie japonských kritikov, ale i najvýznamnejšieho nemeckého režiséra súčasnosti Wima Wendersa.

Keď sa obyvatelia malomesta vyberú do takej metropoly ako je Tokio, vždy je to pre nich veľký zážitok a zmena. Tak je to i v prípade postaršieho manželského páru, ktorý sa rozhodne ísť navštíviť - na pár dní - svoje dlho nevidené deti. Počiatočná eufória z vycestovania, z nového prostredia a z opätovného stretnutia rodiny po dlhom čase, sa však po krátkom čase zmení.

Rovnako ako rodičia, sa i divák stáva prvýkrát návštevníkom v dome ich detí. Koiči pracuje ako lekár. Má manželku, dvoch synov a žije v Tokiu. Takáto bola rodičovská "provinčná" predstava o živote ich syna. To, že lieči iba okolitých susedov, a že má byt na predmestí a nie v centre mesta sa stáva novinou, no zároveň i tichým sklamaním pre oboch rodičov.

Šigu riadi kadernícky salón. Predstavuje typ zamestnanej pragmatickej ženy, ktorá neustále trpí nedostatkom času. Preto sa i návšteva rodičov pre obe deti stáva skôr nevyhnutnou starosťou ako radosťou a hostia sú len nutnou povinnosťou premiestňovanou z jedného miesta na druhé. Z toho dôvodu dostanú i "štedrú" ponuku navštíviť kúpele v Atami. No práve vďaka zaneprázdnenosti ich vlastných detí sa nakoniec dostávajú do starostlivosti ich nevesty, vdovy po ich zosnulom synovi, ktorá ich i napriek pracovnej vyťaženosti po celý čas s láskou sprevádza a prijíma do svojho domu. Dlhoročné predstavy a spomienky rodičov, stovky kilometrov vzdialených od skutočného života ich detí sa tak dostávajú do bolestnej konfrontácie s realitou.

Ich deti už nie sú kým bývali, sú úplne inými bytosťami žijúcimi v pre nich nepoznanom ruchu a uponáhľanom svete veľkomesta. A práve prebúdzajúca sa túžba a clivota za ich vlastným domovom ich privedie na myšlienku k predčasnému návratu.

Príbeh z Tokia je poznávacou výpravou do japonskej kultúry, kde sa ustiela na zemi, klania pri vďake a hoduje s kalíškom saké od gejši. Jasudži Ozo nám predstavuje čiernobiely príbeh, kde v pomalom rytme vyzdvihuje každodenné maličkosti všedného dňa s nenútenou prirodzenosťou. Nevypovedaná pravda, trpká ľútosť nad sebou samým, priznanie roky potláčaných citov, smrť, či náhla samota a nutnosť naučiť sa žiť sám, predstavuje problémy, ktoré divákovi nie sú neznáme a vzdialené, práve naopak. Obrazy, ktoré nám Ozu predkladá sú realistické a vierohodné. A to je cieľom. Dokázať, aby sa divák dokázal vžiť do momentálneho stavu postavy a stotožniť sa s ňou.

Film je sondou do rodinných vzťahov. Znázorňuje zmeny, ktoré nastali po uplynutí určitej doby, vzájomné očakávania a rozdiely medzi dvoma generáciami. Dieťa tu slúži ako predstaviteľ snov, nesplnených túžob, nádejí a pýchy svojich rodičov. Kým vzájomné vzťahy v rodine Koičiho a Šigu sú charakteristické neustálym napätím a stresom, postarší pár predstavuje ukážku harmonického vzťahu medzi dvoma ľuďmi, spokojne nažívajúcich a dokonale si rozumejúc v pokojnom svete takmer bez slov.

Za tichého šuchotu kimona a podmanivej hudobnej vložky sa stávame svedkami príbehu o osude jednej japonskej rodiny vyrozprávanom v pomaly plynúcom čase a dospievame k poznaniu, že žiaden človek nie je dokonalý, a že sebeckosť sídli a je zakorenená v každom z nás, i v tej "najlepšej žene".

Minimálne využitie pohybu kamery, dlhé zábery bez dynamických strihov a 139 minút čiernobieleho filmu nemusí vyhovovať každému divákovi. No i tak považujem Príbeh z Tokia za neopakovateľný zážitok a príjemnú nadčasovú snímku, ktorá má veľkú šancu osloviť i súčasného diváka.

Tokjó monogatari (Japonsko, 1953, 139 min.)
Réžia: Jasudžiro Ozu. Scenár: Kogo Noda, Jasudžiro Ozu. Kamera: Juharu Acuta. Hudba: Takanori Saito. Hrajú: Chishu Ryu, Chieko Higashiyama, Setsuko Hara, Haruko Sugimura Sô Yamamura, Kuniko Miyake, Kyôko Kagawa, Nobuo Nakamura, Eijiro Tono, Hisao Toake, Shiro Osaka, Zen Murase, Mitsushiro Mori