Prečo treba vidieť jeden z najlepších hororov dejín kinematografie?

Keď sa za Hutterom samé od seba zavreli dvere hradu, jeho osud bol spečatený. Mal sa stať prvou svetoznámou obeťou prvého svetoznámeho upíra a ako mu povedal Dr. Sievers: "Svojmu osudu neutečiete."

Každý ho pozná, ale málokto ho v súčasnosti naozaj videl. Reč je o klasickom nemeckom nemom filme Upír Nosferatu (Nosferatu, eine Symphonie des Grauens; r. F. W. Murnau, 1922), ktorý už skoro 100 rokov desí obecenstvo na celom svete. Teda desí... dnes sa už o nejakom desení asi nedá hovoriť celkom vážne, ale ani v tejto dobe nevyznieva film smiešne, čo je, vzhľadom k jeho veku, úctyhodný výkon. Keď sa nemecký expresionista Friedrich Wilhelm Murnau rozhodol natočiť adaptáciu slávneho románu Brama Stokera Dracula netušil, že vytvorí nadčasové dielo, ktoré budú filmový vedci študovať ešte dlho po jeho smrti, a ktoré položí základy filmového hororu. Keby to bol tušil, mohli by sme mu pripísať podobné nadprirodzené schopnosti, aké sú pripisované jeho hviezde - Maxovi Schreckovi.

Napriek tomu, že Murnau adaptoval (spolu so scenáristom Henrikom Galeenom a producentom Albinom Grauom) Stokerovu knihu, nemali na ňu zakúpené autorské práva. Tento "malý" problém vyriešili tak, že zmenili mená postáv a geografické umiestnenie deja a (asi) dúfali, že si to nikto nevšimne. Nestalo sa tak. Všimla si to vdova po Bramovi Stokerovi, Florence a súdnou cestou dosiahla zničenie pôvodných negatívov, a aj väčšiny pozitívnych kópií filmu nedlho po jeho premiére v roku 1922. Našťastie sa zachránilo niekoľko kópií, ktoré sa postupne objavovali po smrti Florence Stokerovej a tak sa majstrovské dielo zachovalo. Ťažko povedať čo by sa bolo stalo, keby boli zničené naozaj všetky kópie, ale je vysoko pravdepodobné, že by nevzniklo množstvo upírskych filmov a mená ako Béla Lugosi a Christopher Lee by zostali známe len úzkemu okruhu divadelných divákov. Niektoré z nájdených filmových kópií mali dokonca zmenené medzititulky tak, aby boli v súlade so Stokerovou knihou. Ďalší autorsko-právny problém ale nevznikol, lebo v roku 1928 zakúpila produkčná spoločnosť Universal práva ako na knižného Draculu, tak aj na Murnauov film.

Pozrite si celý film

"Vaša žena má krásny krk!"

V jedno krásne ráno sa wisborgský realitný agent Thomas Hutter (Gustav von Wangenheim) prebudil a v záhrade natrhal kvetiny svojej žene Ellen (Greta Schröder). V práci mu jeho nadriadený Knock (Alexander Granach) ponúkol prácu, ktorá by Hutterovcov finančne zabezpečila na dlhú dobu. Stačí, keď Thomas pôjde do transylvánskych hôr, do kraja zlodejov a strašidiel (nie veľmi lichotivý názov pre Slovensko). Tam žije na zámku gróf, ktorý má záujem kúpiť pekný opustený dom vo Wisborgu. Napriek nesúhlasu Ellen sa mladý Hutter vyberie na ďalekú cestu a po dlhej dobe dorazí do Karpát.

V miestnom hostinci sa ho snažia odhovoriť od cesty za grófom Orlockom (Max Schreck), on ich však nepočúva. Večer pred spaním si prečíta starobylú knižku o upíroch a na druhý deň ráno sa nechá odviezť do zámku. Na polceste ale kočiš odmietne ísť ďalej, tak Thomas pokračuje po svojich. Na zámok príde tesne pred polnocou. Zabúcha na vráta, tie sa samé od seba otvoria a keď prejde aj zavrú. Privíta ho sám gróf, zvláštny človek veľmi podivného zjavu. Povečerajú spolu, ale keď sa Thomas náhodou poreže, zastrihá gróf ušami a so slovami "Drahocenná krv!" mu ranu vysaje. Ráno Thomas nájde na svojom krku dve rany. Večer znova stretne Orlocka a podpíšu zmluvu o predaji domu. Thomasovi vypadne na stôl fotografia Ellen, o ktorej Orlock povie: "Vaša žena má krásny krk!" V noci má Thomas zlé sny, zdá sa mu, že ho gróf napadol, preto sa ráno rozhodne zistiť pravdu. Zíde do pivnice a tam nájde v rakve spať Orlocka. Šokovaný vybehne do svojej komnaty, kde odpadne. Keď sa preberie, vidí ako gróf nakladá na voz niekoľko rakiev a sám si do jednej líha a odchádza do nového domova. Rakve sú naložené na loď a plávajú do Wisborgu.

Thomas pri úteku zo zámku utrpel zranenia, z ktorých ho vyliečili miestni a potom prenasleduje Orlocka domov. Posádka lode, na ktorej gróf pláva je postihnutá šialenstvom. Loď do prístavu pripláva opustená a gróf sa nasťahuje do domu, ktorý si kúpil. Zároveň sa vracia Thomas, ktorý je rád že je Ellen v poriadku. V meste sa z opustenej lode rozšíril mor, ľudia umierajú a Ellen začína mať pocit, že ju niekto sleduje z pustého domu naproti. V Thomasovej knihe sa dočíta všetko o upírovi, aj spôsob ako ho zabiť - mladá žena mu musí dobrovoľne ponúknuť svoju krv a tak ho primeť zabudnúť na svitanie. Nadránom zahrá pred Thomasom zdravotné ťažkosti a zatiaľ čo ten ide zháňať doktora, ona otvorí okno a myšlienkami privolá upíra k sebe. Nastaví mu krk a on sajúc jej krv si neuvedomí, že už svitá. Keď zbadá, čo sa stalo je už neskoro, vyparí sa pod prvými rannými slnečnými lúčmi. Hutter príde domov aj s doktorom, ale nájdu Ellen ležať mŕtvu na posteli. Bola vyhlásená za poslednú obeť wisborgského moru.

Čo?

Filmový expresionizmus sa rozvíjal v Nemecku v rokoch 1919 až 1924. Vychádzal z expresionizmu vo výtvarnom umení, literatúre a v divadle. Vznikol ako reakcia na naturalizmus a pozitivizmus a vyústenie nemeckých pesimistických nálad po prvej svetovej vojne, Zobrazoval nadprirodzené javy, šialencov, ľudí v hraničných situáciách. Expresionistickí režiséri úzko spolupracovali s aktívnymi výtvarníkmi, ktorí pri filmoch často figurovali ako výtvarníci dekorácií a kostýmov, vedúci výpravy, atď. (napr. E. Röhrig a H. Warm zo skupiny Der Sturm). Look expresionistických filmov je ľahko rozpoznateľný a je to jeden z ich najdôležitejších znakov. Dominujú mu ostré kontúry, výrazné rámovanie, vizuálne silne riešené scény, neobvyklé kostýmy a rekvizity, herci, ktorí hrajú typovo a celým telom, ktorí používajú (aj v kontexte nemého filmu) veľmi preexponované gestá a výrazy tváre.

Medzi najznámejších predstaviteľov nemeckého filmového expresionizmu patria Robert Weine, Fritz Lang a F. W. Murnau. Weine vytvoril niekoľko expresionistických filmov, z ktorých najslávnejší Kabinet doktora Caligariho (Das Cabinet des Dr. Caligari; r. Robert Weine, 1919) je stelesnením zásad expresionizmu: celé natáčanie prebehlo v štúdiu, odohráva sa na temer surreálnych miestach typu blázinec a jarmočné panoptikum, pojednáva o najrôznejších bizarných postavičkách ako šialenci a (možno) nemŕtvy vrah, zaoberá sa otázkou tenkej hranice medzi šialenstvom a normálnosťou. Je spolu s Upírom Nosferatu najznámejším expresionistickým filmom.

Fritz Lang, režisér ktorý natočil Metropolis (Metropolis; r. F. Lang, 1926), utopické sci-fi dovtedy nevídaných rozmerov, ktoré je mohutne plagiované dodnes (jeden príklad za všetky: Matrix [The Matrix; r. L. a A. Wachowski, USA, 1999]), natočil o päť rokov skôr film Unavená smrť (Die Müde Tod; r. F. Lang, 1921), ktorý je z hľadiska Upíra dosť zaujímavý. Rozpráva totiž "príbeh Smrti, ktorej sa obetuje mladé dievča, aby zachránilo svojho milého,"1 čo je očividne situácia veľmi podobná záveru Upíra.

Prečítajte si celú analýzu filmu Nosferatu, eine Symphonie des Grauens