VIKTORIÁNSKE PSYCHO

Nerobím to často, ale pomôžem si Pelíškami: „Teda, to muselo dát příšernou práci. Přitom taková blbost, co?“ Kodetova nestarnúca hláška je univerzálna a nadčasová, čo dokazuje, že sa dá okrem plastovej lyžičky z NDR aplikovať... čo ja viem, pokojne aj na svojský dobový psychedelický triler z roku 2026.

S novinkou, ktorá sa dostala do výberu tohtoročnej súťaže festivalu v Cannes, je to ale komplikovanejšie. Subjektívne sa dá označiť za formálne prepálenú a obsahovo prázdnu, no objektívne ide o pokus o originálny žánrový posun. Nové dobové „Psycho“ tak akosi logicky rozdelí divákov na dva tábory a je až príliš ľahkým terčom kritiky.

Z Búrlivých výšin, Psychopatické nížiny

Výsadou novinky režiséra Zacharyho Wigona (adaptácie knihy Virginie Feito) je, že sa od úvodných titulkov na nič nehrá. Divák už od expozície tuší, či mu snímka sadne, alebo nie. Hlavná antihrdinka (či skôr totálna záporáčka) Winifred (Maika Monroe) prichádza na viktoriánske panstvo v 19. storočí ako mladá guvernantka s tieňom temnej minulosti v pätách. Jej úlohou je vzdelávať miestne rozmaznané aristokratické potomstvo a starať sa o lokálneho lorda a jeho „nežnú“ polovičku.

Tak ako huncútsky naznačujú názov a prvé zábery na Maiku Monroe (hviezdila už v nedávnom Longlegs), film je od začiatku až po finále ultimátnou psychopatickou jazdou. Je jasné ako facka, že guvernantka má za ušami, hrá na osadenstvo sídla poriadnu búdu a má o jedno či dve (či tisíc) koliesok v hlave menej. Režisér publikum nijako špeciálne neťahá za nos a Winifred je kontinuálne absurdne psychotickou osobou.

Vo viktoriánskom Psychu de facto úplne absentuje príbeh a film sa obmedzuje len na niekoľko dejotvorných frkov. To znamená, že Winifred postupne odhalí omrvinky vlastnej predhistórie a ako-tak prezradí (náznak) motívu svojho šialenstva. Nejde však o nijaké veľké odhalenie či zvrat. Je to tak trochu „z núdze cnosť“, barlička, ktorá aspoň čiastočne osvetľuje Wini(Fredine) vyčíňanie.

Ťažiskom filmu však nie sú prekomplikované dejové rošády, ale forma a snaha šokovať nekorektnosťou, čiernym humorom a zvrátenou satirou. Kto sa nechá snímkou zaháčkovať týmto formálnym lákadlom, je lapený. Zároveň je tu aj druhá možnosť, a to, že vás bude Viktoriánske psycho počas celej minutáže kráľovsky iritovať. Svojou vyprázdnenosťou a pózou. Wigon sa rozhodol pre špecifickú dobovku v duchu Búrlivých výšin. No bez lásky a melodrámy, len s vozom plným sociopatie a mordov. Áno, sú to Psychopatické nížiny.

Remeselne áčková záležitosť, ale...

Osobne sa prikláňam k táboru, ktorému Viktoriánske psycho nesadlo, no vnímam niektoré pozitívne momenty, ktoré vniesli do žánru novátorský, čerstvý vietor. Film príliš nechodí okolo horúcej kaše a z formálneho hľadiska nešetrí vizuálnymi atrakciami ani progresívnymi vizuálnymi nápadmi. Opustené viktoriánske sídlo izolované od zvyšku sveta má svoje kúzlo a vďaka špecifickým exteriérom a interiérom dokonale zapadá do historky o hrdinke s rozorvanou osobnosťou. Šíre roviny a lesy zaliate hmlou, cykliace sa chodbové labyrinty či znepokojivá hra s farbami sú sofistikovaným parťákom pre rozohratú hru nestabilnej guvernantky.

Režisér rozmýšľa nad obrazmi a scénami a má v oku funkčné kompozície. Osobitou kapitolou je kamera, ktorá dokáže staticky desiť, ale aj tlačiť do kúta vo frenetických jazdách. Wigon záberuje často nespútane a živelne a nebojí sa kameru zvrtnúť o 180 stupňov alebo ňou hádzať ako tenisovou loptičkou. Technicky je Viktoriánske psycho áčkovou záležitosťou.

Nebojí sa s obrazom riskovať a experimentovať a žmýka mantinely kamerovej a kompozičnej rozšafnosti až na kosť. Problematickým sa to však stáva (a tu z obhajoby prepínam do obžaloby), keď sa forma zráža s obsahom. Ak nevnímame „Psycho“ len ako technologické demo či štúdiu remeselných schopností režiséra, v tomto bode snímke absentujú elementárne pravidlá definujúce filmové dielo.

Film ide punkovo proti prúdu žánrových štandardov a stereotypov, a to platí aj pri vyobrazení hlavnej hrdinky. Jej postavu tak môžeme vnímať ako určitý experiment s charakterom. Respektíve ako dekonštrukciu zaužívaných postupov pri kreovaní ústredného charakteru. Ak má však divák určité požiadavky na vývoj hrdinky, Viktoriánske psycho nie je vhodnou voľbou.

Winifred je počas celého filmu tou istou prázdnou postavou, ktorá zostáva nemennou sociopatkou a konštantnou hrozbou pre svoje okolie. Nijako sa nevyvíja, nechybuje a už od prvého psychoúškrnku je jasné, ako celá rodinka skončí. Kontinuálna psychopatka Winifred akoby z oka vypadla Jackovi Torranceovi z Kubrickovho Osvietenia. Taktiež absentuje očakávaný vývoj postavy (od príčetnosti k šialenstvu), no zároveň film neobsahuje žiadny charakter, ktorý by aspoň čiastočne kotvil príbeh v normálnosti. Tým pádom sú v „Psycho“ všetky postavy do radu iritujúcimi karikatúrami, ktoré dobrovoľne nabiehajú pod ostrie noža (či sekery).

Samozrejme, prekvapí dávka goreu a nekompromisného kántrenia hlavných aj vedľajších hrdinov, no to je popri vizuále jediná pridaná hodnota. Šokovať a nebrať si servítky. Je však otázne, či to stačí na utiahnutie podobne ladeného celovečeráku. Na obranu režiséra treba povedať, že sa nesnaží psychologizovať či hľadať hĺbku tam, kde nie je. Psychotické vyčíňanie však zabaví prvé desiatky minút a následne sa stáva repetitívnou, obohranou pesničkou. Winifred sa diabolsky zarehoce alebo sa správa divne, potom sa chvíľu snaží zapadnúť, následne opäť sociopaticky terorizuje okolie a potom sa trochu líška úchyláckemu lordovi. A tak ďalej, a tak ďalej.

Dostávame sa tak do začarovaného kruhu, ktorý postupne unavuje až frustruje. Občas poteší zaujímavý nápad (záverečné popieranie reality), no vo výsledku sa režisér prepracuje k bizarnému paradoxu. Napriek obsahovej vyprázdnenosti diváka zahlcuje prvoplánovým šokom, motívmi, vizuálnym pozlátkom či zavádzajúcimi dejovými vrstvami. Chaoticky krúži okolo Winifred a obhadzuje ju motiváciami a dejovými slepými uličkami, ktoré nikam nevedú a postupne len vyšumia do dramaturgického vákua.

Film tisícky tém

Film sa občas formou a snahou o nadčasovú postmodernu obtrie o slávnejších súrodencov, ako sú Funny Games či Holy Motors. Wigonovi však v porovnaní s Hanekem a Caraxom chýba celistvejšie autorské vedenie a najmä ultimátna zjednocujúca vízia. Občas koketuje s témou mentálneho zdravia (asi?), inokedy s emancipáciou a snáď aj feminizmom v dobových kulisách a občas z hororovej škatuľky vybafne aj nadprirodzený jumpscare.

Naširoko roztvorené žánrové nožnice však paradoxne neprinášajú bohatý filmový ekosystém, ale roztržitý, nedovarený polotovar. Viktoriánske psycho sa tak stáva ťažko uchopiteľným kúskom, ktorý by na hodnotiacej stupnici vedel zhltnúť od troch do siedmich bodov z desiatich.

Film by výrazne lepšie fungoval v krátkometrážnom formáte ako indie experiment alebo „naporcovaný“ do online série. V súčasnej podobe však ako celok zakopáva o elementárnu dramaturgickú logiku. Nehovorím, že film nemôže experimentovať, ale ak sa tak rozhodne, režisér musí presne vedieť, prečo tak robí a čo je jeho zámerom. Viktoriánske psycho sa len rozhodlo robiť veci inak.

Victorian Psycho (UK/Írsko/USA, 2026, 102 min.)
Réžia: Zachary Wigon. Scenár: Virginia Feito. Hrajú: Maika Monroe, Jason Isaacs, Thomasin McKenzie, Ruth Wilson,Evie Templeton, Amy De Bhrún, Barry O'Connor, Jacobi Jupe,
Paul Reid ...