DVE DECI TUŠU

Niektoré filmy vznikajú z potreby rozprávať príbeh, iné z potreby porozumieť vlastnej minulosti. Dokumentárny debut Ester Geislerovej Dve deci tušu patrí jednoznačne do druhej kategórie. Je to mimoriadne osobná, citlivá a zároveň filmársky pozoruhodná výprava do života muža, ktorý bol pre mnohých výnimočnou osobnosťou, no pre vlastnú rodinu zostal v mnohých ohľadoch neprečítanou knihou.

Uznávaný japanológ, kaligraf a umelec Peter Geisler zanechal po sebe množstvo stôp. V rodinných archívoch, osobnej korešpondencii, fotografiách, kresbách a predovšetkým vo výpovediach ľudí, ktorí ho poznali, sa postupne skladá portrét človeka s obrovským talentom, šarmom a chuťou žiť. Muža, ktorého fascinovalo Japonsko, sloboda a umenie, no ktorého osobný život nebol ani zďaleka taký jednoduchý ako obraz, ktorý si o ňom vytvorilo jeho okolie.

Dve deci tušu sú ďalším skvelým prírastkom do čoraz zaujímavejšej česko-slovenskej dokumentárnej kinematografie a zároveň mimoriadne vydareným debutom. Ester Geislerová pracuje s množstvom archívneho materiálu, ktorý však nepoužíva iba ako ilustráciu minulosti. Fotografie, listy, rukopisy a osobné predmety sa stávajú živou súčasťou rozprávania. Rovnako dôležité sú výpovede ľudí, ktorí Petra Geislera poznali a dokážu jeho osobnosť osvetliť z rôznych, niekedy aj protichodných uhlov.

Práve v tom spočíva jedna z najväčších predností filmu. Namiesto jednoznačného portrétu obdivuhodného umelca dostávame komplexný obraz človeka z mäsa a kostí. S jeho úspechmi, slabosťami, vášňami aj zlyhaniami. Zaujímavým kontrapunktom je pritom dobový kontext. Šedivosť normalizačného Československa a pulzujúce Tokio osemdesiatych rokov vytvárajú nielen vizuálne atraktívny kontrast, ale aj obraz dvoch svetov, medzi ktorými Geisler hľadal vlastnú podobu slobody.

Film je zároveň pozoruhodnou terapiou prostredníctvom kinematografie. Ester Geislerová sa nesnaží svojho otca dodatočne idealizovať ani za každú cenu ospravedlňovať. Pokúša sa mu porozumieť, poskladať si jeho život z fragmentov a možno konečne nájsť odpovede na otázky, ktoré zostali po jeho predčasnej smrti nezodpovedané. Výsledkom je film, ktorý sa postupne mení z osobného pátrania na univerzálnu výpoveď o rodinných vzťahoch, pamäti a potrebe pochopiť ľudí, ktorých sme napriek blízkosti možno nikdy celkom nepoznali.

Dve deci tušu sú dôkazom, že aj veľmi osobný príbeh môže mať mimoriadne silný presah. Stačí odvaha pozrieť sa na vlastnú minulosť bez prikrášľovania a filmársky cit poskladať jej jednotlivé kúsky do zmysluplného celku. Ester Geislerovej sa to podarilo.

Samotný názov Dve deci tušu možno vnímať ako metaforu sveta Petra Geislera, jeho umeleckého uvažovania aj spôsobu, akým po sebe zanechávame stopy. Tuš je v japonskej kaligrafii základným výrazovým prostriedkom, no zároveň nesie v sebe filozofiu okamihu, neopakovateľnosti a prijatia nedokonalosti. Jediný ťah štetcom môže zachytiť emóciu, ktorú by slová nedokázali pomenovať, rovnako ako jeden fragment spomienky dokáže odhaliť viac než množstvo faktografických údajov. Dve deci tušu tak môžu symbolizovať zásobu tvorivosti, osobnosti a spomienok, z ktorej sa Ester Geislerová pokúša znovu poskladať obraz svojho otca. Je to napokon aj metafora samotného filmu – pokus zachytiť na pomyselný papier človeka, ktorý už nemôže nič doplniť, opraviť ani vysvetliť. A predsa po ňom zostala stopa, ktorá ani po rokoch nevybledla.

Dvě deci tuše (ČR/SR, 2026, 83 min.)
Réžia: Ester Geislerová. Scenár: Ester Geislerová. Účinkujú: Petr Geisler (archívne zábery), Ester Geislerová, Aňa Geislerová, Lela Geislerová, Félix Geisler, Věra Geislerová, Min Tanaka, Anna Freund Lima a ďalší...