52. KARLOVY VARY – DELIKATESY V PROGRAME

52. KARLOVY VARY – DELIKATESY V PROGRAME

článok



Program 52. ročníka MFF Karlovy Vary mohol na prvý pohľad pôsobiť skromnejšie, opäť chýbali očakávaní víťazi vybraných festivalov. O to viac je na karlovarskom festivale zaujímavé a sympatické, ako si dokáže poradiť aj bez nich. Stále vie príjemne prekvapiť v hlavnej súťaži (tohto roku Arytmia, Korporácia, Cukrár) a aj v iných sekciách. V tejto tradičnej pofestivalovej rekapitulácii opäť pripomeniem tvorcov i konkrétne diela, ktoré sa oplatí vidieť pre ich inovatívnosť, vizuálnu uhrančivosť, rozprávanie, expresivitu. Tu sú teda moji „víťazi“ festivalu.

Zvieratá / Tiere

Jedným z najvýraznejších prekvapení sa pre mňa stal film Zvieratá (Tiere), zaradený do sekcie Dni kritikov Variety. Pôvodom poľský režisér pôsobiaci vo Švajčiarsku Greg Zgliński (*1968) napreduje nenápadne, ale o to presvedčivejšie. Zvieratá úspešne uviedol už na Berlinale v sekcii Forum a potvrdil tak očakávania vyvolané dvoma predošlými, vysoko hodnotenými filmami Zima bez ohňa (2004) a Odvaha (2011).

Po dvoch psychologických drámach urobil prudký obrat a vrhol sa na projekt „čiernohumorného“ psychotrileru. Jeho film jednoznačne priťahoval divácku pozornosť energiou výpovede – suverenitou réžie a podvratnosťou rozprávania. V snahe uľahčiť porozumenie, kritici príznačne „značkujú“ Zvieratá prirovnaniami k Lynchovi, Polanskemu alebo Trierovi. Zgliński však odmietol tieto i ďalšie priame štýlové či naratívne inšpirácie (Kubrick, Kieślowski).

Je zaujímavé sledovať ako mixuje a prevracia žánre (krimi, triler, horor), ako do hry funkčne zapája bizarné (hovoriaca mačka) či zdanlivo nespojiteľné prvky (napätie rušené humorom). Nehovoriac o tom, že sa pri celkovej skladbe príbehu zrejme inšpiroval dielom holandského grafika M.C. Eschera (pozri napr. litografiu Relativita /1953/). Je dôležité vidieť film od prvej minúty, no najmä preto, aby divák neprišiel ani o jeden z možných začiatkov a koncov príbehu, ani o jednu z jeho cestičiek, ktoré sa neustále rozvetvujú.

V centre tohto príbehu-bludiska sa ocitol dobre situovaný viedenský pár v strednom veku – vychytený šéfkuchár celebrít Nick a autorka kníh pre deti Anna. Opúšťajú mesto, aby sa počas dlhšieho, aj trochu pracovného pobytu na odľahlej chate v Alpách – on tam ide hľadať domáce recepty, ona chce písať – pokúsili vyviaznuť z manželskej krízy, obaja unikajú pred rôznymi ťaživými skutočnosťami (vydieranie milenkou kontra žiarlivosť).

Už niekde na horskej ceste Nick v mikrospánku zrazí ovcu odčlenenú od stáda a rozbieha sériu podivných udalostí, ktoré len potvrdia, že logiku nemali ani tie predošlé a spolu s postavami sa postupne strácame v tom, čo nám film umožňuje predstavovať si. Na kauzálnu následnosť sa prestaneme spoliehať pomerne rýchlo, sprievodcami v tomto obskúrnom snovom svete tak ostávajú už len zvieratá. Stávajú sa spúšťačmi nasledujúcich udalostí.

Sú to stvorenia, ktoré majú schopnosť prekračovať naše hranice reálneho a nereálneho, „predstavujú druh spojenia,“ hovorí režisér v jednom z rozhovorov, „medzi našou existenciou, tým čo vieme vnímať našimi zmyslami, a vonkajším, omnoho rozľahlejším svetom, ktorý čaká na naše objavovanie“. Zvieratá by som si pokojne hneď po skončení projekcie pozrel znovu, aby ma vtáky páchajúce samovraždu alebo mačka, ktorá si chce len zafajčiť, mohli zatiahnuť opäť do iného sna...


Vnútorné slnko / Un beau soleil intérieur

Pri druhom vybranom filme sa dá ťažko písať o prekvapení. Nový film francúzskej režisérky Claire Denis (*1948) predovšetkým potvrdil vysoké očakávania. Vary uviedli jej Vnútorné slnko (Un beau soleil intérieur) v sekcii Horizonty, mimochodom jednej z najlepších sekcií v rámci tohtoročnej edície festivalu. V našich podmienkach predstavujú filmy žánrovo zaradené ako „romantické komédie“ veľmi často zjednodušené pohľady na milostné vzťahy, ich peripetie, kolapsy i finálne happyendy – vezmime si len také prázdnotou desiace Všetko alebo nič.

Prevrstvovanie takýchto príbehov adekvátnym hereckým stvárnením, subtílnym sondovaním ľudskej emocionality ale aj ironickým nadhľadom, sa u nás vlastne ani nedá očakávať. Nehovoriac o inšpirovaní sa takou predlohou ako v prípade Denisovej filmu. Tá sa totiž rozhodla pre voľné spracovanie knihy známeho francúzskeho mysliteľa Rolanda Barthesa Fragmenty milostného diskurzu (1977). Predstavuje unikátnu analytiku jazyka lásky, súpis najrôznejších figúr milostného diskurzu, spôsobov vyjadrovania milostného citu. Zamilovanosť je dnes väčšie tabu ako sex. Skrýva sa, znevažuje. Vnútorná láska je filmom o milujúcej osobe v akcii, približovaním všetkých jej prejavov – vo výrazoch tváre, v gestách či pohyboch tela.

Hlavnou postavou filmu je rozvedená výtvarníčka Isabelle (Juliette Binoche), ktorá žije sama v Paríži a pri svojom hľadaní životnej lásky ostáva neoblomná – po všetkých zlyhaniach a pri jej neistote zostáva pre ňu najvyššou métou. Neváha sa zamilovať, avšak muži jej jazyku lásky veľmi rozumejú. Zrelosť sa u nej mieša s naivitou, empatia so skratmi v správaní. Väčšina jej vzťahov sa odohráva hlavne v dlhých, intenzívnych debatách. „Reč je pokožka: otieram sa svojou rečou o druhého,“ píše Barthes. „Ako by som mal namiesto prstov slová, alebo ako keby na končekoch mojich slov boli prsty.“ Skutky romantické, erotické či platonické tu prechádzajú do sféry predstavivosti. Vnútorné slnko nie je súvislým vypointovaným príbehom, skôr pestrou skladačkou milostných situácií slobodomyseľnej, energickej, nerozhodnej, no predovšetkým stále vnútorne rozjasnenej ženy.

Ani Denis si však neodpustila podvratné finále filmu v podobe záverečnej (16 minútovej) titulkovej sekvencie – one man show Gérarda Depardieua, ktorého ako „vzťahového terapeuta“, resp. „jasnovidca“, navštívi sklamaná Isabelle. Denis ho obsadila len do záveru, aby sa jej hrdinke mohol okamžite podsúvať ako ideálny budúci partner. V kontexte vzťahu oboch hercov ide o nádhernú brechtovskú, sebareflexívnu piruetu.


Prípad Nile Hilton / The Nile Hilton Incident

Tretí film, na ktorý chcem upozorniť, je pozoruhodný, presvedčivo pochmúrny „arabský noir“, odohrávajúci sa v uliciach hlavného mesta Egypta. Aj Prípad Nile Hilton (The Nile Hilton Incident) švédskeho režiséra Tarika Saleha (*1972) sa dal objaviť v sekcii Horizonty. Dostal sa tam vďaka hlavnej cene v medzinárodnej súťaži hraných filmov na festivale Sundance.

Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch filmov, ktoré sa pohrávali so žánrovými nastaveniami, v tomto prípade oceňujem najmä poctivosť i komplexnosť jeho žánrového prevodu. Na jednej strane Saleh nevymýšľa, zbytočne neexperimentuje. V príbehu i vizualite sa opiera najmä o americkú i európsku noirovú tradíciu (postava detektíva, skorumpovaná polícia a politici, skrývajúci sa svedok, femme fatale, „fotoštúdio“ v spálni na kompromitujúce zábery, točité schodisko a ď.). Na strane druhej sa mu podaril úplný prenos príbehu do celkom odlišného kultúrneho prostredia, „transplantoval temné cynické srdce filmu noir do ulíc Káhiry“ (Variety).

Avšak toto mesto, tradičné prostredie detektívok a krimi a špionážnych filmov, nepoužil len ako nejakú vzrušujúcu exotickú kulisu. Život v ňom Saleh autenticky evokuje – suverénne sa hýbe v bludisku starého mesta, odkrýva prostredia rôznych spoločenských vrstiev, policajné okrsky i ubytovne utečencov zo subsaharskej Afriky. A nevyhne sa ani aktuálnemu vreniu v spoločnosti: pouličným protestom vedúcim k Arabskej jari.

Na pozadí tejto dusnej, predprevratovej atmosféry sa v meste rozbieha vyšetrovanie vraždy mladej speváčky, ktoré zveria zatrpknutému, samotársky žijúcemu detektívovi Nuredinovi. Je súčasťou skorumpovaného policajného zboru a na kariérny postup mu doteraz stačilo len to, že sa prispôsoboval. Keď polícia na príkaz zhora prípad uzavrie ako samovraždu, vymkne sa spod kontroly, ignoruje hrozby a stopu sleduje až k zdanlivo nedotknuteľným politikom a biznismenom, priateľom egyptského prezidenta Husního Mubaraka.

Saleh sa aj tu inšpiroval skutočným prípadom vraždy libanonskej popovej speváčky Suzanne Tamim, ktorú v roku 2009 nechal v dubajskom hoteli odstrániť vplyvný egyptský stavebný magnát. Znalosť „domáceho prostredia“ je najsilnejšou stránkou filmu, nejde len o skutočnú ústrednú zápletku či ilustrovanie samozrejmosti korupcie v spoločnosti. Podstatný je každý „špinavý“ detail zapletený do rozprávania príbehu, ktorý posilňuje nepríjemné napätie a autentifikuje výsledný obraz-celok. Odhaľovanie zločinu tu totiž sprevádza nástupu chaosu. „Víťazstvo“ spravodlivosti umožnilo len zrútenie systému, kolaps jednej krajiny.


autor Martin Kaňuch 26.7.2017
Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 50476
02 |
návšt. 11232
03 |
návšt. 6387
04 |
návšt. 5029
05 |
návšt. 4829
06 |
návšt. 3812
07 |
návšt. 4039
08 |
návšt. 2951
09 |
návšt. 1913
10 |
návšt. 1868
REBRÍČEK US
01 |
$82,0 mil.
02 |
$7,4 mil.
03 |
$3,9 mil.
04 |
$3,2 mil.
05 |
$3,2 mil.
06 |
$2,5 mil.
07 |
$2,1 mil.
08 |
$1,7 mil.
09 |
$1,4 mil.
10 |
$1,1 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.