DÉMONI BOLI A SÚ ZVLÁŠTNY FILM ...

Do svojho filmu si neobsadil žiadnu hereckú „hviezdu“. Ide o celkom sympatický krok, dať príležitosť nie príliš opozeraným hercom, predstaviť ich publiku. Zároveň tak divák môže plne vnímať postavy, a nie hviezdne tváre. Otázkou však je, ako prilákať ľudí do kín, keď sa takpovediac nemajú čoho chytiť?

Nemám rád slovo prilákať. Vzbudzuje to „nečestnosť“ alebo že ide o „pascu“. Ukážeš niečo, po čom divák zaslintá a vyštartuje, bude to Pavlovov reflex. Bol by som rád, ak by aj u nás fungovali filmy aj s neznámymi hercami, tak, ako vonku. Proste že divák bude cítiť potrebu vidieť nie hviezdy, ale charaktery. Prilákať diváka sa potom dá aj inteligentnejšie, keď filmoví novinári, médiá a teoretici začnú pristupovať k slovenským filmom zodpovednejšie, keď konečne ostane po dokončení filmu nejaký peniaz aj na propagáciu, že sa začne viac s výchovou ľudí k vnímaniu audiovízie... Je to komplikovanejšia cesta, no obsadzovať do filmu hviezdy len preto, aby sme nachytali diváka - nestačí. Treba nakrúcať poctivé filmy a učiť diváka vnímať variabilitu. Ale hlavne ich aj musí byť viac, ako štyri ročne.

Koho považuješ za svoju cieľovú skupinu? Komu si film adresoval?

Otvoreným ľuďom, ženám... Neviem. Pri Démonoch som nikdy nerozmýšľal o cieľovke, ani nad festivalmi. Vôbec nič som kvôli niekomu nemenil, neprispôsoboval. Nechcel som sa tak pozerať na film. Podľa mňa to film môže determinovať, a pri Démonoch som to nechcel. Chcel som spraviť len svoj film, ktorý by vypovedal o určitých veciach a hlavne pocitoch. V tom som bol, ak to chce niekto tak povedať, egoistický, ale bolo to len preto, aby ten film bol čo najúprimnejší z mojej strany. A tým sa stal možno adresát neznámy, ale dúfam, že sa Démoni napriek tomu nestratia. 

Vo všeobecnosti sú slovenské filmy v poslednej dobe navštevované iba veľmi málo. Je zrejmé, že film si nerobil preto, aby si na ňom zarobil. A predsa, aký predpokladáš záujem zo strany divákov?

Ja neviem. Na reklamu nám už neostalo veľa koruniek a pre komplikácie prišla neskôr. Recenzie som už prestal brať vážne, lebo stále ešte aj na tento nízkorozpočtový „samizdat“ sa nazerá ako na dielo, ktoré by malo spasiť slovenskú kinematografiu, takže pomoc pri propagácii z ich strany neočakávam. Ja proste dúfam, že si film nájde cestu k divákovi cez ústne podanie tých, čo film videli a odporučia ho ďalším. Také boli aj reakcie po projekcii. Niekedy je to najlepšie PR aké môže človek mať, lebo je to „zaručený“ divák. Nemyslím, že ich bude veľa, no skôr ma bude zaujímať pomer spokojných a nespokojných. Ak by sa mal skopírovať pomer z predpremiéry a premiéry, tak budem len šťastný. Veľmi šťastný a spokojný, že predsa sa na Slovensku oplatí ešte robiť iný film.

Vo filme sa až na výnimky vyhýbaš zobrazeniu sociálno-politických aspektov života na Slovensku, čo je vari len dobre. Neodpustil si si však ironickú poznámku na margo „móresov“ v nemenovanej slovenskej televízii. Sám sa podieľaš aj na televíznych projektoch. Aký je pre teba rozdiel pri práci pre televíziu a nakrúcaní filmov? Cítiš sa niekde lepšie, slobodnejšie?

Film je zaručene slobodnejší, len tam sloboda zakape, ak naň nevieš zohnať peniaze. Ale aj v telke sa dajú robiť veci tak, aby si sa za ne nehanbil. Ja som celkom hrdý na relácie čo som robil pre STV či Markízu. Niekde zasahovali viac, inde menej. A dodnes si neviem vynachváliť prácu na Najväčších kriminálnych prípadoch. Tam sme si hranice budovali sami a to dúfam aj bolo cítiť, že sme ich v rámci televíznej konvencie aj niekam ďalej posunuli.

Hovorí sa, že problémom slovenského filmu je scenár. Pri Démonoch si si ho napísal sám. Bolo dôvodom to, že si nenašiel kvalitnú látku od iného autora?

Nie, išlo čisto o tému a formu. Robil som tam „experimenty“ v rozprávaní. V stavbe dialógu atď. Nemal som vtedy silu zápasiť ešte s ambíciou niekoho iného, teda scenáristu. Ľahšia cesta bola napísať si to sám a povedať si: v prvej poviedke po obraze v televíznom štúdiu chcem, aby mal dialóg takúto štruktúru, aby bol takto „afektovaný“ a takto literárny atď. A ja viem prečo to tak chcem. Spoluscenárista by mohol namietať, že takto sa to nerobí, alebo iné... A tomu som sa chcel vyhnúť.