9.0

Filmová recenzia

Dlhometrážnou snímkou Mazacia hlava vstúpil roku 1977 do sveta kinematografie nezameniteľný americký tvorca David Lynch. Jeho film predstavuje modelové dielo surrealistickej tvorby. Snové svety, fantáziu, výlety do podvedomia v ňom autor šikovne stavia do kontrapozície k pochmúrnej životnej realite hlavného hrdinu. Pomocou prelínania dvoch rovín (kvázireálnej a snovej) je vystavaný zaujímavý príbeh.

Henry (hlavný protagonista snímky) sa po dlhšom čase stretne so svojou priateľkou (Mary). Na návšteve u jej rodičov sa Henry dozvedá o Maryinom predčasne narodenom dieťati pripomínajúcom skôr zviera než dieťa. Po čase sa Mary aj s dieťaťom presťahuje k Henrymu. Nevydrží však nočný krik tohto prazvláštneho tvora - preto ujde späť k rodičom. Henry zostane s dieťaťom sám. V snovej sekvencii je Henryho hlava spracovávaná v továrni. Neskôr dieťa ochorie. Henry mu chce pomôcť. Aj vďaka jeho zásahu dieťa zomiera. Telo dieťaťa sa rozplynie. Avšak rozplynú sa aj Henryho snové vízie - muž z planéty a žena spoza radiátora. Henry prekvapene hľadí, ako sa mu pred očami rozpúšťa jeho (?) svet.

Okrem strihu využíva Lynch na prestupovanie jednotlivými vrstvami príbehu aj prácu so svetelnou škálou. Napr. zbelenie obrazu, prežiarenie svetlom, vzápätí jeho potemnenie. Týmto prechodom je prispôsobená aj zvuková stránka snímky - intenzita ruchov a hluku sa spolu s presvetlením záberu zmierňuje.

Je dobre známe, že Lynch vo svojich filmoch kladie veľký dôraz aj na práve spomínanú zvukovú stopu. Zvukár Alan Splet vytvoril pomocou štylizovaných ruchov a továrenského hluku skutočne stiesňujúcu atmosféru. Zvláštne hučanie v radiátoroch, bzučanie schránky s červom, kvičanie šteniat, čudesný hukot podobajúci sa približujúcej sa rakete. Ale hlavne prenikavý vreskot Maryinho dieťaťa. Tieto auditívne prvky totiž dokážu skutočne umocniť pochmúrnu surrealisticko-industriálnu náladu.

Nemožno uprieť fakt, že David Lynch je filmár s výrazným obrazotvorným nadaním - myslí ako maliar - veď maliarstvo aj študoval. Vo svojich dielach často využíva prvky estetiky škaredosti, ktorých úlohou je šokovať, či prekračovať tzv. dobré mravy. V Mazacej hlave bizarne pôsobí napríklad sekvencia s Henryho odseknutou hlavou na dlážke. Akýsi stroj vo veľkom detaile spracúva tento "biologický materiál" na gumovacie hlavy do ceruziek, odtiaľ pochádza aj názov filmu. Lynch si taktiež "dovolil" predložiť pred diváka "mrzké" dieťa. Jeho lesklá vlhká hlavička evokuje hlavu jaštera; prapodivný tvor pľuje, škľabí sa a hlasno vyplakáva.

Autor teda ponúka zobrazenie, ktoré celkom nekorešponduje s očakávaniami bežného diváka. Podobne pôsobí aj scéna Henryho zúfalstva nad plačúcim dieťaťom. Aj jeho prekvapivé riešenie nožnicami - keď ho "rozobral" ako pokazené hodinky.

Formou týchto šokujúcich obrazov napĺňa Lynch surrealistickú metódu svojej tvorby. Zároveň skrz filmových protagonistov poskytuje svedectvo o temnosti ľudskej duše. Teda aj o ňom samotnom. Snímku totiž vytvoril v období, keď sa mu rúcal osobný život, narodila sa mu dcéra s ťažkým poškodením nôh a nedarilo sa mu ani získať prostriedky na jej dokončenie. Aj toto sú možno dôvody prečo považuje Lynch Mazaciu hlavu za svoju najosobnejšiu filmovú výpoveď.

autor Katarína Klapáčová 7.11.2007

Kinema

9.0

Metascore

8.7

Diváci

8.5

Ohodnotiť