TÉMA: FILMOVÉ VOYUERSTVO

13 minútová scéna bez strihu začína východom Alex z domu do nočnej Parížskej ulice. Kamera ju sleduje spoza chrbát, akoby sme ju sledovali priamo my. Každý jej krok nasledujeme. Jej tvár zatiaľ nie je podstatná, dôležitý je akt prenasledovania a schopnosť režiséra vtiahnuť diváka priamo do prezentovanej situácie. Recipient sa mení na neviditeľnú postavu príbehu. Kamera na jeho oči. Po tom ako sa Alex rozhodne prejsť na druhú stranu križovatky cez blízky podchod, je stále jej presným pozorovateľom. Dokonca sám zdvihne hlavu (vo filme ide o prudký švenk kamery smerom k nápisu Passage). Kamera neprestáva meniť divákov pohľad. Z rušnej ulice vchádza do úzkych tmavých priestorov špinavého podchodu. Zmenu priestoru determinuje červená farba stien, blikajúce neónové svetlo, a množstvo tieňov. Klaustrofobické snímanie niekoľko metrového podchodu v pekelnom vizuálnom stvárnení príchodom ďalších postáv prvý krát mení hľadisko záberu. Recipient ostáva detailným pozorovateľom Alex, ale zároveň upriamuje pozornosť na novú situáciu. Kamera prvý krát odhalí Alexinu tvár a zároveň neprestáva sledovať vyhrotenie stretu ženy a zvrhlého násilníka.

Noe nedrží diváka v odstupe a dokumentárne roztrasenou kamerou recipienta prakticky mení na priameho svedka udalostí. Pomocou absencie strihu a klasickej formy rozzáberovania scény, dochádza k absolútnemu potlačeniu filmovej fikcie. Divák je svedkom udalostí ako v bežnom živote. Nikto mu nenúti svoju vizuálnu interpretáciu scény, je len obyčajným pozorovateľom, avšak s tým rozdielom, že na rozdiel od skutočnosti, nemôže sled udalostí nijako ovplyvniť. Po sledovaní každého Alexinho kroku, si ako keby voyueristicky sadol na zem, presne pred znásilňovanú Alex a jej násilníka. 10 minút sexuálneho utrpenia, snahy o privolanie pomoci a vymanenie sa z pevného zovretia devianta. To všetko v jednom zábere a len pre naplnenie našich voyeuristických chúťok.

Film je ale stále len fikciou, výmyslom s ambíciami diváka neustále prekvapovať. Oto to má ale ťažšie. Nie je jednoduché zaujať diváka, pre ktorého je filmové násilie len akousi konvenciou. Aj pri sebe vierohodnejšom vizualizovaní násilia, divák rozmýšľa, ako danú udalosť nakrúcali a koniec koncov určite vie, že každá polomŕtva či mŕtva postava, sa po ukončení záberu s úľavou zodvihne. Tvorcovia majú preto náročnú pozíciu, pretože divák nekompromisne sleduje každý detail a smrť je tak odkázaná na mieru vierohodnosti - len s jej pomocou sa dá dosiahnuť maximálne ohromujúceho zážitku.

Všetko záleží na súhre pravidiel a na tom, ako dokáže divák prijať filmovú fikciu, respektíve nakoľko ho tvorcovia dokážu "oklamať". Film je podvod" - povedal svojho času slávny Federico Fellini. Napriek tomu, stoja tvorcovia pred čoraz ťažším stvárnením nielen smrti, ale aj autenticity scén. Trikoví maskéri a efektoví špecialisti sú čoraz viac nútení k bezchybnej štylizácii scén. Nie všetko je ale možné a filmové násilie, je stále len filmovým násilím.

Priesečníkom všetkých rovín násilia a smrti, sú filmy s označením Snuff. Podľa anglického slovníka ide o slangové označenie filmového žánru explicitnej pornografie vrcholiaceho skutočnou násilnou smrťou účastníka sexuálneho aktu. Ide o žáner, ktorého jediným obsahom je zabitie nejakej osoby, presnejšie bezbranného dievčaťa. Dochádza tu ku klasickému hororovému kontrastu živej krásy a jej brutálneho zničenia. Snuff patrí medzi najbizarnejšie výstrelky spoločenskej diskusie, a je ho možné považovať za extrémny jav. Zároveň predstavuje aj vrchol anonymného voyuerismu, keďže ilegálne šírené celuloidové kotúče či videozáznamy, sú určené k osamotenej percepcii, čiže tak popierajú princíp kolektívneho zážitku. Ak sa vrátime k analyzovanej scéne znásilnenia, nájdeme v nej určité prvky charakteristické pre snuff produkciu, ako statickú kameru či absenciu strihu. Hlavným rozdielom je však skutočnosť, že Irréversible sa s realitou len pohráva pomocou dôslednej filmovej fikcie. 

Transgresívne prepojenie násilia a sexuality v okamihu najvystupňovanejšej slasti je znakom snuffu ako podoby najtvrdšej formy hard-core pornografie, čiže sexuálnej prezentácie s absolútnym potlačením fantázie, kvôli nezastieraniu žiadneho detailu nahého ženského tela. Bežne dostupná pornografia je postavená na podobných princípoch a znakoch - fragmentovanie tela, detailný fetiš ľudských orgánov a celkové predstavenie ženských postáv ako bez osobnostných figúrok a objektov mužského pohľadu, slúžiacich len na vykorisťovanie a ponižovanie. Žena je len nástrojom sexuálneho ukojenia, jej prítomnosť na scéne nemá žiaden iný význam. V porovnaní s pornografiou sa pri snuffe nejedná len o nereproduktívnu, ale priamo deštrukčnú sexualitu. (1)

Dochádza k búraniu základných fyziologických bariér. Ľudská koža stráca obmedzenia a už nestačí len jej vonkajšia krása. Vnútro živej schránky je zaujímavejšie. Zmienená pornografická fragmentarizácia, nie je v snuff filmoch prevádzaná strihom a veľkosťou záberu (snuff strih nepozná), ale priamo nejakým rezným nástrojom. Prienik do útrob dostáva skutočné kontúry. Explicitná prezentácia je nad akoukoľvek fantáziou, nepriamym zobrazením a náznakom. Ako keby neplatilo, že diváka najviac fascinuje nevidené, kedy si musí sám participáciou vytvárať vlastnú predstavu. Mnohé výklady dejín umenia, nás presvedčujú o tom, že k napodobneniu života musia byť dodané ďalšie rozmery umožnené fantáziou tvorcov a divákov. To pri snuffe neplatí.

Schopnosť interakcie pri sledovaní niekoľkominútových beštialít snuff produkcie, neobíde nikoho. Nie je dôležité či ide o diváka ukájajúceho si vlastnú sadistickú predstavivosť, alebo o náhodného majiteľa zakázaného ovocia. Je prakticky nemožné, vyhnúť sa pri sledovaní snuffu - uvedomeniu si vlastného tela, vlastnej zraniteľnosti a pocitom odporu. Aj realizmus má paradoxne svoje hranice a snuff prestáva byť pre akéhokoľvek diváka len obyčajným filmom. To isté platí aj pre film Gaspara Noéa, ktorý hranice tiež prekračuje, ale len povolenými smermi...

Poznámky:

(1) Kamil Fila: Když film přestává být filmem: Snuff. Cinepur 2003, č. 28, s. 38-39.