INÝ POHĽAD: ŽENY PRO MĚNY

Prvoplánový a lacný šok, či premyslená a hodnotná výpoveď o "stave vecí"?
 
Ženy pro měny sú absolventským filmom študentky katedry dokumentárnej tvorby na pražskej FAMU Eriky Hníkovej. Ako tému pre svoj film si režisérka a scenáristka v jednej osobe zvolila vplyv súčasnej spoločnosti na existenciu ženy v nej. Téma nepochybne zaujímavá, rovnako tak obšírna. Preto je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa režisérka s neľahkou úlohou, danou práve obšírnosťou samotnej témy vysporiadala. Či si z reality povyberala iba skutočnosti, ktoré sa jej hodili a vytvorila tak jednostrannú kritiku namierenú proti ženským časopisom, kozmetickým a módnym firmám a značkám, plastickej chirurgii a podobne. Alebo či tému poňala komplexnejšie, dala priestor obidvom stranám barikády, snažila sa realitu vnímať z viacerých aspektov a nie iba z toho, ktorý ona považuje za správny a pravdivý. V dokumentárnom filme je toto vari najzákladnejšia otázka, ktorou sa musí zaoberať v prvom rade sám autor a v neposlednom percipient výslednej podoby, teda divák.

Existuje veľa spôsobov, ako sa vysporiadať s touto problematikou. Nachádzame príklady filmov, ktoré už v úvode majú jasne stanovené, ako budú k svojim témam pristupovať. Často tak vznikajú demagogické diela, ktoré, samozrejme, môžu byť po filmárskej stránke riešené zaujímavo a pre diváka atraktívne. Ideálnym príkladom z posledného obdobia je americký režisér Michael Moore. Svojim filmom Bowling For Columbine veľmi striktne a jasne deklaruje svoje názory a postoje k témam, ktorým sa venuje. Nesnaží sa o objektivitu (aj keď je samozrejmé, že pojmy ako "pravda" a "objektivita" sú v kinematografii vždy značne relatívne). Vo filme zaujíma a prezentuje veľmi jasné a zaujaté stanovisko. Nie je nestranným, nezaujatým pozorovateľom reality, ktorú by nám, divákom, potom tlmočil prostredníctvom filmového jazyka. Výpovedná hodnota jeho filmu je tak relativizovaná vo veľkej miere. Čo sa však filmu nedá uprieť je fakt, že jeho filmárske riešenie je pôsobivé, atraktívne a kvalitné. Vďaka týmto faktorom sa však stretávame s nebezpečenstvom možnej manipulácie s divákom. Divák, ktorý nie je do problematiky, o ktorej Moore filmom hovorí, zasvätený, môže vďaka pútavej forme veľmi ľahko podľahnúť a prijímať fakty vo filme prezentované. Toto nebezpečenstvo je o to väčšie, že Moore si fakty vyberá, nezaoberá sa témou komplexne. Prostredníctvom selekcie útržkov reality tak jasne prezentuje svoje posolstvo (ktoré zrejme považuje za správne), neponúka však divákovi dostatočný priestor na uvažovanie. Skôr naopak, snaží sa mu vnútiť svoju pravdu, čo sa mu určite v mnohých prípadoch aj darí. U Moora tak platí známe tvrdenie, že spôsob zobrazenia určuje význam zobrazeného. Práve vďaka remeselnej zručnosti, ktorá režisérovi určite nechýba, môže s divákom ľahko pracovať a manipulovať. Či už je to vďaka animovaným sekvenciám, rozhovorom s osobnosťami ako je herec Charlton Heston, rocková hviezda Marilyn Manson, ale aj tvorcovia animovaného seriálu South Park Matt Stone a Trey Parker.

Hníková sa k svojej téme (ktorá je od Moorovej samozrejme diametrálne odlišná, no napriek tomu ju mohli postihnúť podobné problémy a nebezpečenstvá) stavia inak. Teda ak prijmeme fakt, že autorkina výpoveď má viacero rovín a úrovní, na ktorých je prezentovaná. Táto skutočnosť si vyžaduje diváka, ktorý o videnom rozmýšľa a neostáva iba na povrchu. Ako príklad môžeme uviesť scény s plastickou operáciou prsníkov. Na to, aby divák vedel oceniť kvality Hníkovej počinu, musí rozmýšľať. Nemal by riešiť iba to, že vo filme je operácia ukázaná v detailných záberoch, ale rozmýšľa aj nad tým, čo Hníková chcela povedať. Neuspokojí sa s vysvetlením, že ide o prvoplánový a lacný šok, ale pokúša sa nájsť zmysel tak naturalistického zobrazenia skutočnosti. Ak teda sme ochotní uvažovať o tom, čo vidíme a neostať iba na povrchu, odkryjú sa nám ďalšie úrovne a roviny filmu. Štruktúra Hníkovej výpovede je totiž pomerne komplikovaná na to, aby bola vhodná a prijateľná pre každého. Prijmime preto premisu takejto štruktúry a skúsme odkrývať jednotlivé roviny prezentovanej výpovede.

Spôsob zobrazenia určuje význam zobrazeného

Pokúsme sa aplikovať toto tvrdenie, ktoré sme použili už v predchádzajúcich riadkoch v súvislosti s Michaelom Moorom na film Ženy pro měny. Táto premisa totiž platí v prípade každého kinematografického diela, Hníkovej počin nie je výnimkou.

Hlavnými postavami sú, ako je zrejmé, ženy. Každá z nich je iná, osobitá, napriek tomu všetky žijú v rovnakej spoločnosti a snažia sa prijať jej pravidlá. Každá inak, po svojom. Pani Eva si chce plastickou operáciou prsníkov dopriať lepší pocit. Chce sa cítiť lepšie a plastická operácia je podľa jej vlastných slov tým, čo jej tento pocit dožičí. Pani Magda sa zase snaží schudnúť prostredníctvom najrôznejších techník, cvičenia, diét, rôznych prípravkov, ale aj "chudnúceho CD". Slečny Karolína a Linda, študentky vysokej školy, zase neváhajú pre dobrú vizáž a príjemný pocit s ňou spojený investovať nemalé peniaze do módy a kozmetických prípravkov. No a nakoniec mladá stredoškoláčka Zuzana skúša šťastie v modelingovej branži. Každá z týchto žien sa snaží nájsť svoje šťastie, čo je prirodzená vlastnosť hádam každého človeka. Všetci chceme byť šťastní, nielen ženy. Každá ho vidí v niečom inom a pritom veľmi podobnom, či až rovnakom. To "niečo" je ideál ženskej krásy. Ich motívy sú rozdielne. Niektoré to robia pre príjemný pocit samých zo seba, niektoré pre to, aby sa páčili druhým a niektoré len tak, aby to vyskúšali.

Na tomto mieste sa pozastavme nad viacerými zaujímavými momentmi, ktoré vo filme nachádzame. Keď sa v úvode textu stručne venujem prelínaniu medzi žánrami a druhmi v kinematografii, táto úvaha má zmysel a nachádza svoje miesto aj v našom prípade. Hníková totiž "rozpráva" príbehy. Nie pomocou hraného, ale dokumentárneho filmu, čo je určite zaujímavým motívom, ktorý stojí za povšimnutie. Každá zo žien vo filme rozpráva svoj príbeh, resp. časť svojho životného príbehu. Nejde však o bežné výseky z reality tlmočené prostredníctvom hovoriacich hláv. Príprava filmu trvala dlhšie obdobie a režisérka bola so svojimi "hrdinkami" v neustálom kontakte. Práve vďaka dlhodobej príprave sledujeme vo filme príbehy, resp. ich časti. Opäť použime konkrétne príklady. Pani Eva sa rozhoduje pre operáciu, podstupuje ju a sledujeme ju aj po realizácii jej sna. Zuzana sa rozhodne prihlásiť sa na casting do modelingovej agentúry a divákovi je predstavená prakticky celá jej cesta od lokálneho castingu v Hradci Králové, až po víťazstvo v súťaži a prvé skúsenosti nadobudnuté priamo v branži. Karolína a Linda, ako sa dozvedáme v závere, medzičasom ukončili svoje štúdia. Dochádza teda k zaujímavej situácii, ktorá tiež stojí za povšimnutie a zamyslenie, tentokrát o forme diela, nie o obsahu. Hníková príbehy, ktoré rozpráva, nepíše. Nemajú scenáristický predobraz, nevkladá do úst postáv repliky. Ona nám príbehy iba ukazuje. Prostredníctvom dlhodobého sledovania svojich hrdiniek nám predostiera nie holé komentáre skutočností, ale konkrétne osudy reálnych žien. Otázka štylizácie reality, teda spôsobu zobrazenia vo filme, tak nadobúda nový rozmer. Príbehy totiž nie sú dielom autorky, ale iba "vystrihnuté" z reality. Každá z hrdiniek nám svoj príbeh rozpovie a v závere sa pomocou titulkov dozvedáme o jeho ďalšom pokračovaní a vývoji. Vynára sa tak otázka miery štylizácie a vytvárania naratívnej línie, ktorá je typická pre hraný film. Keďže Hníková svoje témy nekomentuje, stavia sa k nim s odstupom a necháva hovoriť ženy namiesto seba, javí sa nám, že film by mal byť pomerne objektívny a realistický. Na druhej strane však aj selekciou toho, čo nechá ženy predniesť, vytvára význam diela. Ako to teda je v skutočnosti? Je Hníková demagogičkou, ktorá si vyberá to, čo sa jej hodí, aby diváka presvedčila o svojej pravde podobne, ako to robí Michael Moore bez ohľadu na to, aká je miera "objektívnej" pravdivosti jej pravdy? Alebo ide o hodnotnú výpoveď o stave vecí bez deklarácie svojho jasného stanoviska, ktoré by podsúvala divákovi?